oPeniazoch.sk, Project Syndicate Foto: harvard;SITA
Nerovnosť príjmov si v poslednej dobe získava značnú pozornosť, a to najmä na dvoch frontoch, kde jej sa jej pred tým neušla. V americkej verejnej diskusii a v Medzinárodnom menovom fonde. Významným dôvodom sú obavy v Spojených štátoch, že sa nerovnosť príjmov vrátila do extrémov. Nerovnosť sa však zvýšila aj v mnohých ďalších častiach sveta.
Možno najzaujímavejšie na súčasnej diskusii je skutočnosť, že sa do značnej miery zameriava na dôsledky nerovnosti nad rámec nepriaznivých vplyvov na chudobných.
Jeden smer debaty začína hypotézou, že nerovnosť je zlá pre celkový hospodársky rast.
Ďalší vychádza z názoru, že nerovnosť vedie k volatilite a nestabilite. Nespôsobila nerovnosť napríklad hypotekárnu krízu v roku 2007, prípadne i globálnu finančnú krízu v roku 2008?
Tretí názor tvrdí, že nerovnosť sa pretavuje v závisť a pocit nešťastia. Človek, ktorý by bol s určitým príjmom spokojný, je nešťastný, ak zistí, že ostatní zarábajú viac. Jedna presvedčivá verzia tohto tvrdenia znie, že špičkoví manažéri vyžadujú a poberajú absurdne vysoké odmeny nie preto, že im toľko záleží na peniazoch, ale preto, že medzi sebou súperia o postavenie.
Štvrtá obava ako by prekonávala dokonca aj tie prvé tri. Je to obava, že kvôli obrovskému množstvu peňazí v politike sa bohatým darí presvedčiť vlády, aby ich uprednostňovali ako triedu.
Zatiaľ čo prvé tri zdroje obáv sú prinajmenšom v demokracii prístupné sebakorekciám, koncentrácia ekonomickej a politickej moci v oligarchii sa samočinne zvyšuje. Nedávne rozhodnutia amerického Najvyššieho súdu týkajúce sa príspevkov na volebnú kampaň naznačujú, že vplyv peňazí v politike bude len narastať.
Presadzovanie argumentov proti oligarchii však nie je najlepším spôsobom, ako znížiť nerovnosť. Skôr by sme mali vychádzať z predpokladu, že nerovnosť všeobecne a konkrétne chudoba sú jednoducho nežiaduce. V USA trápi nerovnosť väčšinu voličov, a dokonca aj zhruba dve tretiny z percenta najbohatších ľudí zastávajú názor, že príjmové rozdiely sú príliš vysoké, a podporujú progresívne zdanenie. Väčšina Američanov verí v pomoc menej šťastným ľuďom za predpokladu, že ju možno realizovať bez podkopania ekonomickej efektívnosti v dôsledku nadmerných vládnych zásahov či pokrivenia stimulov.
Problém tkvie v tom, že napriek vlastným ekonomickým záujmom voliči často, a mnohokrát aj opakovane, volia politikov presadzujúcich zákony, ktoré sú s týmito cieľmi v rozpore. Pred desiatimi rokmi napríklad zvolení americkí predstavitelia nejakým spôsobom oklamali priemerného amerického voliča, ktorý s najvyššou pravdepodobnosťou zanechá svojim dedičom len málo, a vnukli mu názor, že je potrebné zrušiť zdanenie pozostalostí v hodnote nad 5 miliónov dolárov, aby sa ochránili malé rodinné farmy.
Inými slovami nie je problém v tom, že priemerný volič nie je ochotný vzdať sa rastu výmenou za väčšiu rovnosť. Problém je v tom, že politický proces produkuje výsledky, ktoré znamenajú nižší rast a zároveň menšie rovnosť.
V prípade USA patrí medzi najrozumnejšie opatrenia rozšírenie zľavy na dane z príjmu (EITC), zrušenie odvodov zo mzdy u nízkopríjmových zamestnancov, zoškrtanie odpočtov u daňových poplatníkov s vysokými príjmami a obnovenie vyšších dedičských daní. Tieto politiky efektívne znižujú nerovnosť pri relatívne nízkom zaťažení súhrnného príjmu. Ďalšie politické riešenie, vrátane všeobecného predškolského vzdelávania a všeobecnej zdravotnej starostlivosti, môžu dokonca podporiť celkový hospodársky rast a súčasne znížiť nerovnosť, najmä ak sú financované z opatrení zvyšujúcich efektivitu, ako je eliminácia dotácií fosílnych palív a pokiaľ možno ich nahradenie daňou.
Mnoho vládnych programov, ktoré sú označované za cestu k zlepšeniu distribúcie príjmov, pritom prospieva chudobným ľuďom relatívne málo a poškodzuje ekonomickú efektivitu. Poľnohospodárske dotácie sa pôvodne odôvodňovali prevažne tak, že pomáhajú drobným farmárom, ale ich hlavným príjemcom je už dlho agrobiznis. Dotácie hypoték prispeli k hypotekárnej kríze, bez toho primárne pomohli rodinám s nižšími príjmami. Napriek tomu sa mnohí Američania nechávajú presvedčiť, aby takúto politiku podporovali. Nie preto, že je to v ich záujme, ale preto, že nerozumejú ekonómii.
Aj ďalšie krajiny majú podobné programy, ktoré sú prezentované ako nástroje podporujúce rovnosť, ale v skutočnosti sú neefektívne, či dokonca podkopávajú vytýčený cieľ. V rozvojových krajinách bývajú pokrivené opatrenia, ktoré zdaňujú, dotujú alebo regulujú ceny potravín a energií, zlými nástrojmi na zlepšenie distribúcie príjmov a často mávajú práve opačný efekt. Napríklad z viac než 400 miliárd dolárov, ktoré štáty každoročne utrácajú za dotácie fosílnych palív, putuje oveľa menej než 20 % z celkového prínosu k najchudobnejším 20 % populácie. Najchudobnejších 40 % populácie zase poberá disproporčne nízky podiel sociálnych výdavkov. Na druhej strane sa podmienečné hotovostné transfery ukazujú ako vysoko efektívne, dostanú sa priamo k chudobným ľuďom a podporujú ich vzdelanie a zdravie.
Argumentácie proti oligarchii tvrdia, že bohatí majú príliš veľa peňazí a kupujú si za ne politikov, ktorí zavedú zákony uprednostňujúce ich záujmy. Zdá sa však, že lepším prístupom je argumentovať v prospech najlepších politík, ktoré zlepšia efektívnu distribúciu príjmov, a vyzdvihovať tých volených úradníkov, ktorí ich podporujú. "Áno" predškolskému vzdelávaniu a EITC. "Nie" dotáciám ropy, poľnohospodárstvu a hypotekárnym dlhom.
Alternatívou k takémuto prístupu je veľmi zdĺhavá stratégia, ktorá by dosiahla osvietenejších politikov tým, že by oslabila schopnosť bohatých ľudí kupovať si hlasy. Akokoľvek môže byť tento cieľ dôležitý, jeho dosiahnutie si vyžaduje zníženie podielu bohatých ľudí na celkových príjmoch vyriešením problému nerovnosti, čo opäť vyžaduje zavedenie politík zameraných na rovnosť, ako sú EITC a predškolské vzdelávanie. Sú náreky na oligarchiu skutočne efektívnejšou stratégiou presadenie týchto politík než ich priama pomoc?
Autorom je Jeffrey Frankel, profesor Harvardskej univerzity, predtým pôsobil ako člen Rady ekonomických poradcov prezidenta Billa Clintona.
