oPeniazoch.sk, oPenaizoch Foto: getty images
Žiaľ, dnes, pri rastúcich cenách všetkého, iniciovaných kombináciou šoku v cenách energií a surovín a obnoveného dopytu po pandémii, sa objavujú čoraz pesimistickejšie predpovede rastu pre svetové, ale najmä európske hospodárstvo. Ak sa k inflácii pridá spomalenie ekonomiky, ale nie pokles rastu, stojíme pred scenárom stagflácie alebo inflácie so stagnáciou.
Stagflácia, ako ju definuje ECB, je kombinácia ekonomickej stagnácie a inflácie. Nastáva vtedy, keď sa rýchle zdražovanie spojí s rastúcou nezamestnanosťou, teda aj nižšou kúpnou silou a ekonomika nenapreduje. Ľudia bez práce nemajú peniaze, šetria, nenakupujú, neinvestujú, a tým prehlbujú spomaľovanie ekonomického rastu. Táto situácia predstavuje, ako píše Ruben Garrido-Yserte, riaditeľ Univerzitného inštitútu ekonomickej a sociálnej analýzy Univerzity v Alcalá, veľkú dilemu. Dilemu pre hospodársku, menovú (centrálne banky) či fiškálnu a príjmovú politiku (vlády).
Zvyšovanie úrokových sadzieb
Dilema podľa neho spočíva v tom, že napriek tomu, že príčiny inflácie spočívajú v náraste nákladov (v prvom kole energií a surovín), dostupné nástroje na krátkodobé znižovanie cien útočia len na dopyt. To znamená, že slúžia na obmedzenie agregátnych výdavkov v ekonomike. Táto brzda sa dosahuje zvyšovaním úrokových sadzieb, odčerpávaním výdavkov z ekonomiky fiškálnou politikou alebo prostredníctvom príjmového paktu, ktorý rozdeľuje straty spôsobené infláciou medzi zamestnancov, firmy a dôchodcov. Ide o veľmi náročnú situáciu.
Prvá dilema spočíva v tom, ako formulovať kontrakčné opatrenia, čo sú v podstate zvyšovania úrokových sadzieb, bez prílišného ovplyvnenia rastu, bez vyvolania recesie. Okrem zvyšovania sadzieb je individuálny manévrovací priestor centrálnych bánk obmedzený, čo sa odráža v synchronizovanom zvyšovaní sadzieb, najskôr k tomuto kroku pristúpil FED, následne aj Európska centrálna banka.
Riziko pre rozvíjajúce sa ekonomiky
Výrazne sa znehodnocujú meny ekonomík, ktoré prichádzajú o investície, pretože sadzby začínajú viac rásť v iných oblastiach, ako sa to deje v prípade eura voči doláru. Tento pohyb sa odzrkadľuje v znehodnocovaní meny (euro), čím sa prehlbujú inflačné problémy, keďže znehodnocovanie predražuje dovozy, najmä tie energetické, za ktoré sa platí v dolároch.
Rast sadzieb má vo vnútornom dopyte ekonomík dopad na spotrebu a brzdenie investícií, teda dve najdôležitejšie položky ekonomického rastu. Zvyšovanie sadzieb bez toho, aby sa to prehnalo, aby to nespôsobilo recesiu, je teda dosť náročná úloha.
Správny rozsah
Výzva zvyšovania sadzieb v správnom rozsahu sa zhoršuje, keď politiky, ktoré majú dopĺňať tie menové, buď neexistujú, alebo majú opačné znamienko, pretože prispievajú k zvyšovaniu dopytu, paliva, ktoré naďalej poháňa infláciu. Mnohé vlády sa snažia kompenzovať stratu kúpnej sily spôsobenú infláciou pomocou obyvateľstvu ako celku. Dotujú tovary, ktoré dostatočne neznižujú ich spotrebu, napríklad pohonné hmoty, alebo sa dohodnú na výraznom zvýšení príjmov pre skupiny obzvlášť citlivé, napríklad dôchodcov.
Rast majetkovej nerovnosti
Vlády čelia aj vlastnej dileme. Uznať stratu spôsobenú inflačným šokom a pokúsiť sa vyrovnať túto stratu medzi skupinami, alebo uplatniť politiku zvýšených výdavkov na zmiernenie straty, čo môže zvýšiť existujúce nerovnováhy.
Tento scenár dvoch dopytových politík, fiškálnej a monetárnej, ktoré nie sú ani zďaleka koordinované, ale vstupujú do rozporu, je čoraz pravdepodobnejší. Ako dodáva Ruben Garrido-Yserte, to je dôvod prečo úrokové sadzby buď naďalej rastú (na kompenzáciu výdavkov spôsobených fiškálnou expanziou), alebo zostanú relatívne vysoké, čo by postihlo najmä najzadlženejšie ekonomiky.
