Pokojne sa pozrite hore: Nový filmový hit má prekvapivo ekonomický odkaz

Diskusia 7  
Pokojne sa pozrite hore: Nový filmový hit má prekvapivo ekonomický odkaz
Zdroj: the conversation
Foto: SITA/AP


13. 1. 2022 - Jednotlivci chcú často radšej veriť vo výsledok, ktorý uprednostňujú, než byť konfrontovaní s realitou, o ktorej je známe, že je pravdivá. Film „Nedívaj sa hore“ zobrazuje tento psychologický predpoklad a to, ako ho niektorí politici pohodlne používajú na ospravedlnenie nečinnosti popri presadzovaní svojich vlastných záujmov.

V novom filme Netflixu, Don't Look Up, dvaja astronómovia v podaní Jennifer Lawrence a Leonarda Di Capria objavia obrovskú kométu smerujúcu k Zemi a zúfalo sa snažia varovať amerického prezidenta, ktorého hrá Meryl Streep. Dúfajú, že vláda podnikne kroky na odvrátenie katastrofy, kým je čas. Ich snahy sú podkopané kombináciou samoúčelného politického cynizmu, miliardárskych obchodných záujmov, médií, ktoré považujú za svoju prácu rešpektovanie týchto záujmov a cynizmu. Svoj podiel má aj širšia verejnosť, ktorá odmieta dvihnúť zrak, aby sa na vlastné oči presvedčila, o čom vedci hovoria. 
 

Pokojne sa pozrite hore: Nový filmový hit má prekvapivo ekonomický odkaz

Je to zjavná metafora pre hrozbu likvidácie klímy, kde sú varovania a prosby klimatológov a vedcov a rastúceho počtu aktivistov, ekologických ekonómov a iných ignorované, bagatelizované a niekedy dokonca zosmiešňované politickými zasvätencami. Ale po 40 rokoch, poznačených dominanciou neoliberálnych protrhových ekonomických politík, možno túto metaforu rozšíriť na takmer akúkoľvek výzvu vyžadujúcu serióznu reakciu, najmä tam, kde ide o postavenie sa vlastným záujmom. 

Verejné služby už nemajú kapacitu, aby dokázali reagovať na problémy, akými sú dlhodobá zmena klímy a krátkodobé pandémie. Táto kapacita ubúda rovnako v zdravotníckych systémoch a v prípade  mnohých krajín to znamená neschopnosť reagovať na prerušenia dodávateľských reťazcov. To všetko v mene efektívnosti, ale s efektom vytvárania krehkosti a zároveň prispievania k nerovnosti a extrémizmu.

Do tejto situácie nás dostali takí ako Hayek, Friedman a Buchanan. Neoliberalizmus má korene v práci týchto troch ekonómov Chicagskej školy. Friedrich Hayek, hoci je to slávne meno, bol pravdepodobne z tejto trojice najmenej vplyvný. Hovoril o zmiešanej ekonomike, trhovo orientovanej, ale regulovanej   vládami, ako o ceste k totalite.

Milton Friedman zastával naivnú a zastaranú teóriu peňazí, ktorá bola prijatá a opustená na začiatku 80. rokov, ale podobne ako Hayek videl slobodu v nízkych daniach a presadzoval privatizáciu a dereguláciu. Bol to Friedman, kto tvrdil, že veľa ľudí musí zostať bez práce, aby sa potlačili mzdy. James Buchanan, podobne ako Friedman, tvrdil, že politikom a verejným zamestnancom možno dôverovať, že budú konať vo svojom vlastnom záujme na úkor spoločnosti. Že takmer všetko, čo by mohli urobiť štátni zamestnanci, by dokázal urobiť lepšie súkromný sektor.

V 80. rokoch názory tria fakticky prevzala konzervatívna strana politiky v krajinách s vysokými príjmami. Ich nápady tiež pomohli zastrašiť tých na druhej strane, a ich vplyv pretrváva dodnes.

Ekonómka z University College London Marianna Mazzucatová vo svojej knihe Mission Economy predstavuje iný vzťah medzi verejným a súkromným sektorom. Proaktívnu vládu, ktorá rieši problémy a spolupracuje so súkromným sektorom na riešení, okrem iného, klimatických zmien a problémov a príležitostí. spojené s rýchlym prechodom k udržateľnosti. To by si ale vyžadovalo zmenu myslenia verejných kapacít a prístup k vládnemu experimentovaniu a podstupovaniu rizika.

Pokojne sa pozrite hore: Nový filmový hit má prekvapivo ekonomický odkaz

Podobne aj moderná menová teoretička Stephanie Keltonová a ekologická ekonómka Kate Raworthová zdieľajú podobný názor. Keltonová v The Deficit Myth popisuje, ako fungujú moderné peňažné systémy, a búra metaforu vlády ako domácnosti, ktorú neoliberáli používajú na presadzovanie vyrovnaných rozpočtov a minimalistických vlád. Poukazuje na to, že je normálne, aby vlády hospodárili s deficitmi a že tieto deficity umožňujú súkromnému sektoru vyhnúť sa vytváraniu dlhu.

Vlády, ktoré vytvárajú svoje vlastné meny, ako napríklad americká alebo austrálska, majú dobré predpoklady na to, že dokážu viesť súkromný sektor, aby slúžil verejným účelom.

Aj keď Mazzucatová aj Keltonová diskutujú o tom, čo to znamená a uvádzajú príklady, je to Raworthovej kniha, ktorá najjasnejšie identifikuje cieľ, o ktorý by sa vlády mali snažiť. Tá kniha sa volá Donut Economics. Stanovuje rámec, ktorý každému poskytuje príležitosť užívať si bezpečný, dôstojný a prepojený život, pričom rešpektuje deväť environmentálnych planetárnych hraníc, ktoré sú predpokladom zachovania planéty.

Rámec si vyžaduje posun od cieľa ekonomického rastu definovaného hrubým domácim produktom smerom k súboru ukazovateľov úspešnej spoločnosti. Ukazovatele sú podobné cieľom trvalo udržateľného rozvoja OSN. Keltonová s Raworthovou sú členkami Rady Svetovej zdravotníckej organizácie pre ekonomiku zdravia pre všetkých, ktorej predsedá Mazzucatová. Jej hlavnou zásadou je, že zdravie by sa nemalo vnímať len ako ľudské právo, ale aj ako investícia do trvalej prosperity. Je to prístup, ktorý by okrem iného viedol k lepšej príprave na dlho predpovedanú pandémiu.

Národ by sa nemal znepokojovať vyhliadkou, že výdavky na zdravotníctvo sa vyšplhajú nad 10 % hrubého domáceho produktu, ani vyhliadkou, že sa v budúcich desaťročiach zvýšia. Mali by sme investovať do zdrojov vrátane zručností, zdravotníckej infraštruktúry a technológií, ktoré budeme potrebovať na zvládnutie budúcich pandémií a dôsledkov zmeny klímy.

Čo sa týka klimatických zmien, ľuďom postupne začína svitať, že výsledok COP26 v Glasgowe nezodpovedal výzve, ktorej čelíme, a že mnohé krajiny ani nedosiahnu to, k čomu sa zaviazali v Glasgowe. Vo väčšej či menšej miere sa každému z lídrov krajín s vysokými príjmami nedarí formulovať misiu v súvislosti so zmenou klímy, riadiť túto misiu správnymi verejnými investíciami a lokalizovať problémy zmeny klímy v širšom kontexte. Vybrali si postoj „nepozerajte sa hore!“, alebo „technológie nás zachránia“, presne ako to vo filme urobila prezidentka Orleanová (Meryl Streep).

Pokojne sa pozrite hore: Nový filmový hit má prekvapivo ekonomický odkaz

Raworthová s kolegami z University of Leeds nedokázala identifikovať žiadnu krajinu kdekoľvek na svete, ktorá poskytuje svojim občanom sociálne základy pre dobrý život, pričom zostáva v rámci planetárnych hraníc. Ak by toto mala byť definícia rozvinutej ekonomiky, potom žiadna z našich ekonomík nie je rozvinutá. Buď nenapĺňame potreby našich ľudí, alebo prekračujeme únosnú kapacitu našej planéty, alebo (v prípade asi tretiny krajín) robíme oboje naraz.

V tom spočíva varovanie aj výzva, hrozba aj príležitosť.

Naším poslaním by malo byť všade napĺňať sociálne základy bez toho, aby sme ničili prostredie, ktorého sme súčasťou a na ktorom sme závislí. Máme možnosť robiť veci inak. Vlády, a najmä menovo suverénne vlády v krajinách s vysokými príjmami, budú musieť ísť vzorom. Budú musieť opustiť neoliberalizmus Friedmana, Hayeka a Buchanana a vžiť sa do novej ekonomiky Keltonovej, Raworthovej, Mazzucatovej a ich kolegov. Potom sa môžeme s istotou pozrieť hore, že dokážeme odvrátiť metaforické kométy, ktoré ohrozujú životy miliónov a kvalitu života nás všetkých. Zdroje a technológie na to, čo je potrebné, už existujú. Ale až doteraz sme boli uväznení v zastaranom spôsobe uvažovania o úlohe vlády a účele ekonomickej aktivity, ktorý nám nedovoľuje konať ani v prípade, že sa na nás rúti kométa. Najdôležitejší rozdiel medzi premisou filmu a skutočnou hroziacou krízou ľudstva je v tom, že zatiaľ čo jednotlivci môžu byť proti kométe bezmocní, v boji proti klimatickým zmenám je ich správanie sa rozhodujúce.