oPeniazoch.sk, the conversation Foto: TASR/AP
Asi 11 miliónov ľudí, čo je 35 % populácie, nemá prístup k slušnému jedlu. Svoju úlohu zohrali roky konfliktu aj slabá úroda, ktorý zvýšila ceny potravín. Veľký problém sa však týka pandémie koronavírusu a následných opatrení na jej obmedzenie. Takmer 4 milióny ľudí sa ocitlo len na krok od hladomoru.
Covid-19 a opatrenia na zabránenie šíreniu vírusu priviedli Afganistan na pokraj humanitárnej katastrofy. Afganistan ohlásil prvý prípad nákazy vo februári 2020. Vláda zaviedla ochranné opatrenia, zaviedla skríning na hraničných priechodoch, nariadila karanténu a zakázala verejné zhromaždenia. Nasledujúci mesiac zaviedla celonárodný lockdown, výluku vrátane zatvárania pracovísk a následne ju dvakrát predĺžila. Hoci reagovala podobne, ako mnohé bohatšie krajiny, výsledky boli zjavne bolestivejšie.
Zatvorené hranice, panický nákup a prerušená výsadba. To všetko prispelo k vážnemu nedostatku potravín a rastu cien. Spolu so stratou pracovných miest a znížením príjmu domácnosti, pretože obmedzenia oslabili ekonomiku a bránili obchodu, sa tisíce afganských rodín ocitli pod hranicou chudoby. Tým sa ohrozili aj doteraz dosiahnuté výsledky v oblasti sociálneho rozvoja za ostatné desaťročie, napríklad zníženie detskej úmrtnosti.
Otázka znie, či by krajiny s nízkym príjmom mali v obmedzení hospodárskej činnosti kopírovať rozvinutejšie krajiny. Odpoveď je nie, mali by voliť také politiky, ktoré zachraňujú životy, ale majú nižšie ekonomické náklady.
Obmedzenia výrazne pomohli znížiť mieru úmrtnosti na COVID-19 na celom svete. Spomalili prenos, čím poskytli zdravotníctvu čas na prípravu pre ľudí so závažnými príznakmi, zatiaľ čo stále zvládali pacientov, ktorí neboli hospitalizovaní kvôli koronavírusu. Vedci však upozorňujú na rozdiely podľa výšky príjmu krijiny. Podobné opatrenia boli takmer dvakrát efektívnejšie pri znižovaní počtu úmrtí v bohatých krajinách ako v chudobných. Podobné výsledky sa uvádzajú aj v inej štúdii, o obmedzeniach a ich vplyve na rýchlosť šírenia infekcie.
Jedným z dôvodov rozdielu je, že nemocnice v chudobnejších krajinách boli už pred koronou preťažené a ich schopnosť zvýšiť poskytovanie zdravotnej starostlivosti bola obmedzená. Napríklad prieskum Svetovej zdravotníckej organizácie v 47 afrických krajinách z mája 2020 odhalil v priemere deväť lôžok jednotky intenzívnej starostlivosti na 1 milión ľudí, v porovnaní s približne 2 000 až 11 000 na 1 milión v krajinách EÚ.
Sociálny odstup je takisto zložitý v mnohých chudobných krajinách, pretože nemajú zdroje na presadzovanie takýchto obmedzení. Väčšina ľudí musí opustiť domov pre uspokojenie základných potrieb, bez ohľadu na pandémiu. Napríklad 90 % ľudí v Afganistane nemá prístup k elektrine, čistej vode a základnej hygiene.
Vedci považujú za sú obzvlášť zaujímavé výsledky o zatváraní pracovísk. Použili ekonometrické modelovanie na porovnanie efektov zatvárania pracovísk v rôznych krajinách, úplné, čiastočné, odporúčané či povinné. V krajinách s vysokými a strednými príjmami bolo úplné uzavretie spojené s najvyšším znížením počtu úmrtí (nebrali sa do úvahy ekonomické náklady a prínosy). To bolo v súlade s akademickými prognózami zverejnenými na začiatku pandémie. Na druhej strane úplné zatvorenie pracovísk v krajinách s nízkym príjmom nebolo pri znižovaní počtu úmrtí na COVID účinnejšie ako iné alternatívy. Nedostatok zdrojov, ako napríklad policajná kontrola, opäť spôsobil, že v týchto krajinách sa dajú len ťažko presadzovať pravidlá. Plošné zatváranie pracovísk tiež predpokladá, že domácnosti môžu tolerovať ekonomické a psychologické tlaky, ktoré sa rýchlo objavia, ale mnoho rozvojových krajín nič také akceptovať nemôže.
Pracovníkom, ktorým bolo zabránené v práci, nebolo pomáhané dávkami v nezamestnanosti, vládnymi programami, ani peňažnými dotáciami na stravu.
Súčasťou rovnice je aj slabšie zdravotníctvo. Vyľudnenie ulíc pomocou uzatvárania, aj keď len s čiastočným úspechom, môže znížiť šírenie vírusu. Ale nebude sa to premietať do zníženia úmrtí, pokiaľ zdravotný systém nebude schopný efektívne liečiť ľudí.
Inými slovami ide o politiku, ktorá je zvnútra podkopávaná kombináciou slabého presadzovania a silného stimulu pre pracovníkov, aby ignorovali pravidlá, a zvonka príliš slabým zdravotným systémom, ktorý nedokáže využiť všetky výhody. A preto, ako to naznačuje aj príklad Afganistanu, je pravdepodobné, že krajiny s nízkymi príjmami zaplatia za zatvorenie pracovísk príliš veľkú ekonomickú cenu. A to napriek tomu, že nie sú obzvlášť úspešné.
Čo by teda mohli rozvojové krajiny urobiť namiesto úplného zatvorenia pracovísk? Použiť cielenejší prístup, čo by vyžadovalo skôr prispôsobenie sa miestnym podmienkam než slepé napodobňovanie úplného lockdownu v krajinách s vysokými príjmami. Štúdia z roku 2020 napríklad naznačuje, že namiesto komplexného zablokovania v Indii by mohlo byť lepšou stratégiou umožniť mladým dospelým pracovať, zatiaľ čo starší členovia domácnosti by boli izolovaní a ich rodiny sa o ne starali. To by znížilo ekonomické škody spôsobené uzamknutím a zároveň chránilo tých, ktorí to najviac potrebujú.
Ďalším cieleným prístupom by mohlo byť zatvorenie iba pracovísk náročných na pracovnú silu, potenciálne uvalenie dočasnej dane na pracoviská, ktoré zostanú otvorené, aby pomohli kompenzovať pracovníkov, ktorí museli zostať doma. Takéto možnosti by v súčasnosti stáli za zváženie v Indii.
Je zrejmé, že zavedenie masového očkovania v krajinách s nízkym príjmom je tiež nevyhnutnou súčasťou odpovede. Doteraz sme videli obrovské rozdiely, keď bohaté krajiny zaočkovali jednu osobu každú sekundu, zatiaľ čo väčšina najchudobnejších národov ešte nepodala ani prvú dávku. Za súčasného stavu nedosiahne väčšina chudobných krajín masovú imunitu pred rokom 2024. Pokiaľ sa ale odporúčania vedcov nevypočujú, inteligentnejší prístup k odstaveniu ekonomík nebude schopný priniesť výsledky.
