Ďalšia banková kríza na obzore: Prečo sa nedokážeme poučiť z cudzích chýb?

, FTAlphaville;sovereignman Foto: SITA/AP

Bolo to len nedávno, pred ôsmymi rokmi, a už-už sa zdá, že sa história nakoniec bude opakovať. Prečo sa opäť musíme triasť, že nám nejaká kríza siahne na peniaze? Prečo sa nedokážeme o ne lepšie postarať?

Kam vám chodí výplata? Do banky. Kam si ukladáte peniaze, ak sa vám nejakým zázrakom podarí niečo usporiť? Do banky. Kto rozhoduje o tom, ako s vašimi peniazmi naloží? Banky.

To bankári sa rozhodujú, či z našich peňazí odklepnú pôžičku nezamestnaným, či dajú úver spoločnostiam na pokraji bankrotu, prípadne či za ne nakúpia štátne dlhopisy so záporným výnosom. Ak by sme si peniaze spravovali sami, niečo podobné by nám asi na um nezišlo.

Regulačné autority sa snažia zavádzať také opatrenia, ktoré by finančný sektor vo svojej pozícii utužili. Stále počúvame, že banky sú na tom dnes lepšie ako pred desiatimi rokmi. Sú stabilnejšie, lepšie kapitálovo vybavené, sa zdravšími bilanciami. Lenže pravda je takto vykresľovanému obrazu niekedy veľmi vzdialená.

Počas krízy sa za najväčšie problémy považovali obrovské finančné páky bánk. Americká Lehman Brothers, ktorá sa v roku 2008 zrútila ako domček z kariet, mala v roku 2007 páku 31 ku 1. Nemecká Deutsche Bank na tom dnes nie je lepšie, podľa Jamesa Chappella, analytika zo spoločnosti Berenberg, je jej páka viac ako 40 ku 1. Hodnota vlastného kapitálu Deutsche Bank sa pohybuje okolo 63 miliárd eur, zatiaľ čo hodnota cudzieho kapitálu je asi 1,5 bilióna dolárov.

A nejde len o zdravie Deutsche Bank. Talianske banky majú v portfóliách zlé úvery v hodnote 360 miliárd eur a z pohľadu kondície finančného sektora na tom Taliansko nie je o nič lepšie ako napríklad Bangladéš, vyplýva to zo štatistík Medzinárodného menového fondu. K tomu sa pridávajú banky v Španielsku alebo Grécku a o stabilnom sektore sa nedá hovoriť ani v prípade Cypru alebo Portugalska.

Pravdou je, aj keď ju nikto nechce počuť, že hlboké rany, ktoré banky utrpeli počas ostatnej finančnej krízy, sa ešte ani zďaleka nestačili zahojiť. Banky v niektorých krajinách sú na tom dokonca horšie ako pred rokom 2008.

Ľudia sa upokojujú, že keby sa banka, v ktorej svoje peniaze majú uložené, dostala do problémov, získali by aj tak všetko späť z fondov povinného poistenia bankových vkladov. Lenže čo by sa stalo, keby skolaboval napríklad celý taliansky bankový sektor? Bola by talianska vláda schopná ľuďom vrátiť všetky ich peniaze? A čo keby sa potom nákaza z Talianska rozšírila aj do ostatných európskych krajín, prípadne až za oceán? Kto by v takom prípade stál za odškodnením sporiteľov?

Podľa JPMorgan by si plná rekapitalizácia talianskeho bankového sektora, ktorý drží 200 miliárd eur zlých úverov, vyžadovala až 40 miliárd eur. To nie je málo, ide zhruba o 2,5 % HDP. Napriek tomu, ako píšu analytici JPMorgan, takáto rekapitalizácia vzhľadom na súčasnú fiškálnu pozíciu talianskej vlády a výšku sadzieb uskutočniteľná je. Jedna veľká prekážka tu ale zostáva.

JPMorgan poukazuje na to, že od roku 2015 je v platnosti nová banková regulácia (BRRD)brániaca zavedeniu postupu, ktorý by sa v súčasnej situácii javil ako najjednoduchšie a najmenej bolestivé. Už sa nesmie vytvoriť inštitúcia, do ktorej by boli prevedené zlé úvery, alebo priama a úplná rekapitalizácia bánk. Podľa nových pravidiel môže vláda pomôcť bankám iba v prípade, že ich straty nesú aj súkromní investori, a to ako držitelia akcií, tak držitelia dlhopisov. Podľa JPMorgan by ale v danej situácii bol takýto postup "extrémne rizikový a škodlivý". Vyvolal by šok u retailových investorov a sporiteľov. NYTimes v tejto súvislosti spomínajú, že "talianske domácnosti vlastnia asi tretinu talianskych bánk".

Pokiaľ by sa teda problém talianskych bánk riešil podľa nových pravidiel, mohlo by takéto riešenie rýchlo skončiť domáce bankovou krízou. Tým by sa zmaril všetok pokrok, ktorý bol v sektore zaznamenaný od polovice roka 2014. Samozrejme by sa to prejavilo aj na ekonomickom raste a možno aj politickej stabilite. Je tiež možné, že by všetko napokon skončilo širšou bankovou krízou v celej eurozóne.

Čo sa teda podľa JPMorgan nakoniec stane? Analytici sa domnievajú, že je možné nájsť v nových pravidlách výnimky, ktoré umožnia talianskej vláde zachrániť bankový sektor bez toho, aby museli niesť straty aj súkromní investori. Môže tak urobiť v prípade, že by existovalo riziko systematickej  nákazy a podľa JPMorgan je ťažké hovoriť, že talianske banky toto riziko nepredstavujú. Talianska vláda môže navyše tvrdiť, že zlé úvery predstavujú do značnej miery pozostatok minulosti. To by jej malo pomôcť pri rokovaní s jej európskymi partnermi.

JPMorgan teda len opakuje, že riešenie talianskej bankovej krízy nenaráža ani tak na ekonomické a finančné prekážky, ako na prekážky politické. Ak bude politická vôľa, a to najmä na strane Nemecka, nejde o neriešiteľný problém.

 

Súvisiace články

Aktuálne správy