oPeniazoch.sk, Bloomberg
Využívanie jadrovej fúzie je vzdialené približne 30 rokov. A bude tomu tak vždy. Makroekonómia je na tom podobne. Keď udrela Veľká depresia, ekonómovia začali konečne brať vážne boom a recesie. Teda záhadu, kedy zostáva nemenný počet tovární, kancelárií i ľudí, ale zrazu sa vyrába menej. Dnes je tomu takmer sto rokov, čo sa ňou zaoberali tie najbystrejšie hlavy, ale pokrok je minimálny.
S problémom zápasili John Maynard Keynes, Friedrich Hayek aj Irving Fisher a ich práce z 30. rokov odštartovali dlhoročný výskum toho, čomu dnes hovoríme ekonomický cyklus.
Robert Lucas, ktorý je pravdepodobne najvplyvnejším ekonómom z doby po Keynesovi, v roku 2012 povedal. "Najskôr som bol presvedčený o tom, že všetky depresie majú monetárnej pôvod. Teraz sa domnievam, že povojnové recesie sú v úplnej väčšine príkladom toho, ako dôležité sú reálne šoky. Stále som ale presvedčený, že v 30. rokoch a v roku 2008 hral rozhodujúcu úlohu šok finančný."
Vývoj názorov Lucasa v podstate zodpovedá tomu, ako sa menil celý akademický pohľad. V 70. rokoch boli ekonómovia väčšinou presvedčení o tom, že recesiu vyvolávajú utiahnuté monetárne podmienky. Potom sa pozornosť otočila k modelom, ktoré pracovali najmä s klesajúcim množstvom nových technológií. Recesie na začiatku 80. rokov ale otočila pozornosť späť k monetárnej politike. Po roku 2008 sa potom začalo pracovať na modelovaní finančných kríz. Konsenzus sa teda posúva zakaždým, keď sa objaví niečo nové.
Greg Mankiw z Harvardu hovorí o tom, že oblasť, ktorej sa najviac venoval, je práve ekonomický cyklus. Zároveň ide o oblasť, kde najčastejšie čelia dôležitým otázkam bez jasných odpovedí. "Prečo stagnujeme? Neviem. Nemyslím si, že to vôbec niekto vie. Nič v tradičnej makroekonómii nevysvetľuje to, prečo stagnujeme," uviedol John Cochrane z University of Chicago.
Podobné tápanie sa týka aj inflácie. Tlačenie peňazí by malo vyvolávať infláciu. Kvantitatívne uvoľňovanie, o ktorom ako o nástroji boja s defláciou sníval už Milton Friedman, ale nedokázalo infláciu zdvihnúť z úrovne pod 2 %. Niektorí ekonómovia tak dokonca došli k záveru, že takéto uvoľnenie a dlhšie obdobie nízkych sadzieb v skutočnosti infláciu tlmí.
Rozdielny je tiež pohľad na to, ako s recesiami bojovať. Dominantná vetva ekonómie tvrdí, že boj s recesiou je úlohou Fedu. Jej časť ale dodáva, že ak sadzby klesnú k nule, monetárna politika už toho veľa nezmôže. Na jej miesto by potom mala nastúpiť politika fiškálna. Noví klasici naopak tvrdia, že s recesiou sa nedá urobiť nič. Podľa nich musíme jednoducho čakať, až pominie. Trochu to pripomína stredovekých lekárov dohadujúcich sa na tom, či pacientovi pustiť žilou, alebo či priložiť pijavice. Bez pochopenia toho, čo je príčinou problémov, sú naše návody na riešenie väčšinou streľbou naslepo.
Problém nie je v tom, že by makroekonómovia neboli dosť bystrí, alebo že by ich pohľad bol príliš spolitizovaný. Problémom sú údaje. Ekonomické cykly sú dlhé a tie, ktoré sa vzájomne podobajú, sú si veľmi vzdialené. Je teda ťažké povedať, aká stratégia bola skutočne efektívna, alebo či by zlepšenie prišlo aj bez nej. Hlavné používané štatistické metódy sú notoricky nespoľahlivé a neprinášajú jednoznačné závery. Trochu pomáha porovnanie jednotlivých krajín, ale aj tu narážame na značné obmedzenia. O cykloch toho veľa nevieme preto, že nemáme nástroje, ako ich spoľahlivo analyzovať. Biológovia sa nachádzali v podobnej situácii predtým, než bol k dispozícii mikroskop. Nemali ten správny nástroj a ani nemali predstavu o tom, ako by mal vyzerať. Pomôžu nám obrovské online hry, ktoré umožnia študovať "laboratórne" recesie? Alebo pomôže simulácia ekonomík? Môžeme tiež študovať mestá ako samostatné ekonomiky, či skúšať iné metódy. Môžeme sa vysmievať makroekonómii a tvrdiť, že nie je vedou. Teraz tu sú ale veľké problémy, ktoré ľudstvo ešte riešiť nevie.
Autorom je ekonóm Noah Smith.
