oPeniazoch.sk, NYTimes Foto:SITA
Chcete poznať jedno malé tajomstvo ohľadom toho ako radia ekonómovia? Keď tieto rady dávame a ovplyvňujeme tým ekonomickú politiku, nesprávame sa len ako vedci, ale aj ako filozofi. Naše odporúčania totiž nie sú založené len na analýze toho, ako svet funguje. Do hry vstupuje aj názor na to, čo tvorí zdravú spoločnosť. Príčinou je fakt, že ekonomická politika je pre niekoho prínosná, pre iného nie.
Napríklad rast minimálnej mzdy môže zvýšiť príjmy chudobnejších domácností, niektorým firmám ale kvôli nemu klesnú zisky. Niektorí zákazníci môžu zaplatiť vyššie ceny a niekto môže dokonca stratiť prácu. Posúdenie celkového efektu daného kroku tak vyžaduje aj posúdenie protichodných záujmov.
Ekonómovia sa niekedy snažia nájsť riešenie tak, že použijú agregátne meradlo blahobytu. Cieľom potom je maximalizovať celkový úžitok všetkých v spoločnosti. Podľa tohto prístupu je možné vziať dolár Petrovi a dať ho Pavlovi v prípade, že pokles úžitku u Petra bude menší než rast úžitku u Pavla. Čo by pravdepodobne nastalo v prípade, keby bol Peter bohatší. Filozofi sa ale dlho sporia o to, nakoľko je tento pohľad vhodný. Dilemu opisujú nasledujúcim príkladom s električkou. Predstavte si, že vidíte neovládateľnú električku, ako ide smerom k trom deťom, ktoré sa hrajú na koľajniciach. Vedľa vás stojí tučný muž a keby ste do neho strčili, spadol by pod električku a zabrzdil by ju natoľko, že by to deti zachránilo. Z čisto utilitárneho hľadiska by sme nemali mať problém strčiť toho muža pod električku.
Môžeme si predstaviť aj iný prípad. Ste doktor a liečite štyroch umierajúcich pacientov. Jeden potrebuje novú pečeň, druhý srdce a posledný dve obličky. Do vašej ordinácie vstupuje niekto s dokonalým zdravím, prichádza na pravidelnú kontrolu. Stále budete tvrdiť, že utilitárny prístup je ten najlepší? V tomto bode väčšina ľudí cúvne. Niekedy sú naše práva nad maximalizáciou úžitku.
Ďalší problém s maximalizáciou úžitku spočíva v tom, že neexistuje objektívny spôsob, ako môžeme porovnať spokojnosť jednotlivých ľudí, a to najmä v prípade, keď majú rozdielne preferencie. Peter môže pracovať nadčasy v ťažkých podmienkach preto, že mu peniaze prinášajú veľký úžitok. Pavol sa vzdá vysokých príjmov, pretože chce prácu, ktorá mu prináša potešenie a o peniaze sa tak nestará. Presun peňazí od Petra k Pavlovi potom môže celkový úžitok znížiť. Najväčší problém spojený so snahami o maximalizáciu úžitku je ale rýdzo praktický. Ekonómovia majú len hrubú predstavu o tom, ako bude väčšina ekonomických politík fungovať. Hospodárstvo je totiž zložitý systém a ekonómia ako veda je stále pomerne primitívna. Pravidlom sú nezamýšľané dôsledky a politika, ktorá by mala maximalizovať úžitok, sa nakoniec môže zvrhnúť v niečo úplne iné.
Existuje nejaká alternatíva? V prvom rade by sme mali mať veľkú pokoru. Pri hodnotení jednotlivých politík je dobré vyhľadať radu ekonóma. Keď je to ale ekonóm, ktorý bezvýhradne verí svojim názorom a tie ostatné démonizuje, nemal by dostať veľkú dôveru. V určitom zmysle je teraz ekonómia v rovnakej situácii ako medicína pred dvesto rokmi. Ak ste na začiatku 19. storočia ochoreli, lekár bol vašou najlepšou voľbou, a to aj napriek tomu, že jeho vedomosti boli primitívne a jeho odporúčania mohli veci zhoršiť namiesto toho, aby pomohli. Ekonómovia by sa tak mali v prvom rade riadiť pravidlom "hlavne neuškodiť." Ak je nejaký politický krok zložitý, ťažko sa hodnotia jeho dôsledky, pritom škodí trhom, čo je dobrý dôvod na skepsu.
Autorom je Gregory Mankiw, profesor ekonómie na Hravarde.
