oPeniazoch.sk, the conversation Foto: TASR/AP
Niektoré ekonomiky sa postupne začínajú vracať na svoju predpandemickú úroveň. Ale rovnako ako nerovnomerný bol dopad pandémie, aj tempo ekonomického oživenia sa v jednotlivých krajinách výrazne líši.
V roku 2020 sa globálna ekonomika znížila o 4,3 %, pričom niektoré krajiny na tom boli podstatne horšie ako iné. Napríklad britská ekonomika utrpela najhoršiu recesiu za posledných 300 rokov a scvrkla sa o takmer 10 %. Výsledný dopad na trh práce bol takisto bezprecedentný a desaťkrát horší ako počas globálnej finančnej krízy v roku 2009. V roku 2020 globálne zaniklo 114 miliónov pracovných miest.
Podľa posledných správ OECD a Svetového ekonomického fóra sa zdá, že viac ako rok po začiatku pandémie sa globálne vyhliadky zlepšujú. Údaje ukazujú, že niektoré krajiny, ako napríklad USA, Južná Kórea, Japonsko a Nemecko, sú na ceste k zotaveniu na predpandemickú úroveň HDP na obyvateľa do konca roku 2021.
Očakáva sa však, že ďalšie hospodárstva, ako napríklad Španielsko a Island, ktoré obe utrpeli obrovskú ranu v dôsledku kolapsu výnosov z cestovného ruchu, budú fungovať pod úrovňou pred pandémiou minimálne do polovice roku 2023. A čo je ešte horšie, predpokladá sa, že krajiny ako Južná Afrika a Argentína zostanú pod úrovňami z roku 2019 do konca roku 2024, alebo až do roku 2025.
Čo spôsobuje toto nerovnomerné zotavenie? Rýchlosť hospodárskeho oživenia krajiny po pandémii podporujú dva hlavné faktory: sila politickej reakcie na COVID-19 a úspech očkovacieho programu.
Nie je prekvapením, že Spojené kráľovstvo a USA, teda krajiny s najvyššou plánovanou mierou rastu vo vyspelých ekonomikách na úrovni 7,2 % a 6,9 %, tiež vedú v rebríčkoch zostavených na základe veľkosti balíkov politík, použitých v reakcii na pandémiu či v rebríčkoch úspešnosti vakcinácie a podielu zaočkovanej populácie.
Vedúce osobnosti na celom svete nasadili v reakcii na pandémiu celý rad reakcií hospodárskej politiky. Opatrenia týkajúce sa verejných výdavkov zahŕňali rozdávanie peňazí medzi nízkopríjmové obyvateľstvo, rôzne granty a daňové prázdniny pre firmy a ďalšie financovanie systémov zdravotnej starostlivosti. Niektoré doplnili konvenčné znižovanie úrokových sadzieb nekonvenčnými opatreniami, ako sú injekcie likvidity a nákupy aktív. Mnoho vlád použilo aj finančné opatrenia vrátane devízových intervencií.
Dôležité je, že politické kroky sa v jednotlivých krajinách významne líšili, pokiaľ ide o typ, veľkosť a rozsah. Pandémia zasiahla rozvíjajúce sa trhy tvrdšie ako vyspelé ekonomiky, na rozdiel od globálnej finančnej krízy v roku 2008. Mnoho chudobnejších krajín zistilo, že je ťažšie vírus obmedziť a zmierniť kvôli obmedzenej zdravotníckej kapacite a menšej schopnosti rozširovať verejné výdavky. Pandémia tak spôsobila v ich prípadoch väčšie straty.
Rozdiely v obnove môžu súvisieť aj s rôznou úspešnosťou národných očkovacích programov. Napríklad zatiaľ čo Izrael úspešne zaočkoval asi 60 % svojej populácie, v mnohých ďalších krajinách bolo očkovaných menej ako každý desiaty. Očakáva sa, že sa izraelská ekonomika sa dokáže vrátiť na predpandemickú úroveň začiatkom roku 2022.
Čo je horšie, veľa chudobných krajín sa nemusí k očkovaniu dostať najmenej do konca roku 2021. Toto spoločne s výrazne pretrvávajúcimi rozdielmi v miere infekcie aj úmrtnosti naznačuje, že nerovnováha bude aj v procese zotavovania sa z krízy v oblasti verejného zdravia.
Toto viacrýchlostné zotavenie z pandémie a následnej hospodárskej krízy bude mať dôsledky nielen pre krajiny s pomalším zotavovaním, ale aj pre globálnu ekonomiku. Pokiaľ ide o zdravie, žiadna krajina nebude pred vírusom úplne v bezpečí, kým nebudú v bezpečí všetky. Úspechy miestneho očkovania nebudú dostatočné na ochranu jednotlivých krajín pred možnými ďalšími ohniskami, najmä v prípade nových variantov.
Rozdiel v rýchlosti a rozsahu hospodárskeho oživenia však so sebou nesie aj značné riziko pre jednotlivé krajiny, ako aj pre ich obchodných partnerov. Hospodárska kríza spájaná s pandémiou odhalila krehkosť existujúcich štruktúr medzinárodného obchodu, kde sú krajiny jedna od druhej veľmi závislé. Tieto vzájomné závislosti vyplývajú z globálnych hodnotových reťazcov, kde je výroba rozdelená do niekoľkých etáp a je dokončená v rôznych krajinách, čo predstavuje 70 % súčasného globálneho obchodu.
Dobrým príkladov spoliehania sa globálnej ekonomiky na určité krajiny je nedostatok polovodičov, mikročipov používaných pri výrobe každého elektronického zariadenia od mobilných telefónov po domáce spotrebiče, či autá. Odstávky v prvých dňoch pandémie zasiahli hlavných výrobcov vrátane Číny, čo spôsobilo značný nedostatok polovodičov. To viedlo k zníženiu výroby elektronického tovaru v mnohých ďalších krajinách, čo si vynútilo vážne prehodnotenie nákladov v porovnaní s výhodami globálnych dodávateľských reťazcov.
Pandémia a súvisiaca hospodárska kríza mali rôzne účinky aj v rámci krajiny. V mnohých prípadoch sa nerovnosť mnohými spôsobmi výrazne rozšírila. Menej majetné domácnosti stratili oveľa viac ako domácnosti na vrchole príjmového rebríčka. Došlo tiež k oveľa výraznejšiemu poklesu v sektore kontaktných služieb ako v iných odvetviach.
Významné vyváženie bude dôležitým krokom v úspešnom prechode do postkovidového sveta. Pokiaľ ide o koordináciu medzinárodnej politiky, okamžitou výzvou je, ako môžu bohaté a chudobné krajiny spolupracovať na zvýšení miery očkovania v čo najväčšom počte krajín. Program COVAX, medzinárodné úsilie vedené WHO s cieľom poskytnúť vakcíny chudobným národom, a problémy, ktorým v súčasnosti čelí, ukazujú, že hoci je takáto medzinárodná koordinácia možná, je plná problémov. Aj pokiaľ ide o hospodárske oživenie, je nepravdepodobné, že národné zisky budú dlhodobé, ak by významná časť sveta zostala pozadu.
