oPeniazoch.sk, the conversation Foto: getty images
Pandémia COVID-19 odhalila a existujúce majetkové nerovnosti medzi pohlaviami, rasami, ale aj na základe veku, vzdelania, či geografického umiestnenia.
Historik Walter Scheidel vo svojej knihe The Great Leveler tvrdí, že pandémie, tak ako vojny, revolúcie, či kolaps krajiny, vedú k väčšej rovnosti. Ekonóm Thomas Piketty vo svojej knihe Kapitál v dvadsiatom prvom storočí podobne poukazuje na to, že svetové vojny a pandémie chrípky v rokoch 1918 a 1919 prispeli k poklesu nerovnosti po roku 1945. Zatiaľ čo vysoká úmrtnosť môže zvyšovať mzdy pracovníkov znižovaním pracovnej sily, pandémie nie sú ani nevyhnutným, ani dostatočným základom na znižovanie nerovnosti.
Pandémia roku 2020 sa nevyrovná moru, ktorý zabil tretinu európskej populácie, ani chrípke z roku 1918, ktorá zabila asi tretinu svetovej populácie. Dôsledkom tejto pandémie je rastúca nezamestnanosť, a nie nedostatok dostupnej pracovnej sily, ako to bolo v prípade týchto predchádzajúcich kríz. Na rozdiel od veľkej hospodárskej krízy a predchádzajúcich období krízy, akciové trhy počas súčasnej pandémie rástli, aktíva bohatých prudko zvýšili svoje hodnoty, čím sa zväčšil rozdiel medzi bohatými a chudobnými.
Predpokladať, že táto pandémia nevyhnutne povedie k zníženiu nerovnosti a nastolí lepší svet, by bolo nezodpovedné. Prvá svetová vojna určite nebola veľkým vyrovnávačom. Nerovnosť vrcholila začiatkom 20-tych rokov 20-teho storočia a do 30-tych rokov už bola v USA, Veľkej Británii a Európe rozšírená nezamestnanosť a bieda. Kontrast s pokrokom, ktorý nasledoval po druhej svetovej vojne, ukazuje, že nemôžeme vopred povedať, čo tieto katastrofické krízy prinesú. Spoločnosti formujú ľudské činy a vodcovia, nielen udalosti.
Vo svojej knihe Záchrana: Od globálnej krízy k lepšiemu svetu identifikujem, ako môžu jednotlivci, firmy a vlády vyvolať zmeny na zníženie nerovnosti, ktorá rástla v Európe aj v USA pred zasiahnutím pandémiou COVID-19. Koronakríza tento trend iba urýchlila. Dnes sú z krajín s vysokými príjmami krajiny s najväčšou nerovnosťou. Práve v týchto krajinách sa uskutočnila neoliberálna križiacka výprava, ktorá sa usilovala zmenšiť veľkosť vlády znížením daní a prerozdelením, privatizovaním štátnych podnikov, podkopávaním sily odborových zväzov a zrušením pravidiel pre obmedzenie súkromného sektora. Nižšia úroveň nerovnosti v severoeurópskych krajinách a vo východnej Ázii od 70-tych rokov je spôsobená jednak vyššou úrovňou sociálnych dávok pre ľudí v núdzi, a jednak vyššími verejnými investíciami do vzdelávania, zdravotníctva a bývania, ktoré sú financované z vyšších daňových zaťažení pre bohatých.
Oboje si vyžaduje značné rozpočtové zdroje a od finančnej krízy v roku 2008, s rastúcou nezamestnanosťou a zhoršením už aj tak slabých verejných financií, si juhoeurópske krajiny nemohli dovoliť štedrosť akú si dovolilo Nemecko s navýšením vládnych výdavkov o viac ako 20 %. Pracovníci v Taliansku, Španielsku a krajinách východnej Európy, ako sú Poľsko a Maďarsko nedostávali podporu, akú ich severní susedia. Výsledkom bol rýchly nárast nerovnosti v južných krajinách a rastúce rozdiely v Európe.
Pandémia nastala na vrchole desaťročia úsporných opatrení a stagnujúcich miezd vo Veľkej Británii, USA a mnohých ďalších krajinách, čím sa prehlbovali ťažkosti, ktoré znáša rastúci počet ľudí. Dane, ktorými sa financujú výdavky v oblasti zdravotníctva a školstva, ako aj sociálneho zabezpečenia, môžu výrazne pomôcť prekonať nerovnosť. Pred zohľadnením daní a vládnych výdavkov je nerovnosť vo Francúzsku takmer rovnaká ako v USA a Veľkej Británii a ešte vyššia v Írsku, ktoré by bez prerozdelenia bolo krajinou s najväčšou nerovnosťou z 34 najbohatších krajín sveta. V Írsku a Francúzsku však dane a prerozdelenie znížili nerovnosť na úrovne, ktoré sú hlboko pod úrovňou Veľkej Británie. USA majú najtrvalejšiu nerovnosť zo všetkých bohatých krajín. Prekonanie nerovnosti si vyžaduje vyššie dane z majetku a dedičstva pre rodiny s vysokými príjmami, ktoré v posledných desaťročiach dramaticky rástli, ale americké vlády túto možnosť ignorovali.
Pandémia zvýšila hospodárske aj zdravotné nerovnosti v dôsledku celého radu navzájom sa pretínajúcich faktorov. Bohatí boli si nielen udržali dobre platené pracovné miesta, ale ťažili aj z prudkého rastu akciových trhov a rastu cien nehnuteľností. Slabo platení pracovníci mali naopak vyššiu pravdepodobnosť zamestnania v sektoroch, ktoré pozastavili činnosť vrátane gastra a cestovného ruchu, či v maloobchode. Pri všetkých povolaniach bola vyššia pravdepodobnosť, že budú vystavení COVID-19. Riziko nákazy ďalej zvyšovalo ich bývanie v preplnenejších domácnostiach, v bytových domoch so spoločnými výťahmi a vchodmi a to, že sú viac odkázaní na verejnú dopravu. Bolo tiež pravdepodobnejšie, že budú musieť zostať v karanténe, kvôli ohniskám nákazy, čo ďalej podkopávalo ich príjmy. Slabšie úroveň zdravotníckych zariadení znamenala vyššiu úmrtnosť a vyšší výskyt existujúcich zdravotných problémov tiež zvyšoval ich zraniteľnosť.
Pandémia obzvlášť ťažko zasiahla mladých ľudí. V záujme ochrany zdravia starších ľudí obetovali svoje vzdelanie, vyhliadky na zamestnanie a spoločenský život a v budúcich rokoch zdedia oveľa vyššiu úroveň verejného dlhu. Teraz, ako sa stalo po druhej svetovej vojne, musíme zabezpečiť, aby sa mohli tešiť na udržateľnú a svetlejšiu budúcnosť. To si vyžaduje vyššiu úroveň investícií do vzdelávania, lepšie vyhliadky na zamestnanie a zameranie sa na sociálnu mobilitu. COVID-19 prehlbovaním a ďalším odhaľovaním rozsahu nerovnosti a diskriminácie spôsobil, že riešenie týchto nespravodlivostí je čoraz naliehavejšie než kedykoľvek predtým. V reakcii na pandémiu postupovali vlády a firmy spôsobom, ktorý by v januári 2020 nikto nepovažoval za možný. Súčasnou výzvou je stavať na iniciatívach zameraných na zníženie diskriminácie a nerovnosti všade vo svete.
Autorom je Ian Goldin z Oxford University, autor knihy Záchrana: Od globálnej krízy k lepšiemu svetu.
