oPeniazoch.sk, theconversation Foto: getty images
Množstvo peňazí, ktoré môže vytvoriť centrálna banka, nie je nijako obmedzené. Nebolo tomu tak vždy. V ére zlatého štandardu boli centrálne banky obmedzované prísľubom, že svoje peniaze vymenia na požiadanie za zlato. Od tohto systému sa ale začiatkom 20. storočia upustilo.
Vlády dnes môžu míňať podľa potreby, na čo len chcú. Na zníženie nezamestnanosti, na zelenú energiu, na lepšiu zdravotnú starostlivosť a vzdelanie atď. Nemusia si na to požičiavať, ani zvyšovať dane. Dokážu to pomocou nových peňazí od svojej centrálnej banky. Jediným limitom je zvýšenie inflácie, v takom prípade je riešením zvýšenie daní.
Myšlienka tlačenia peňazí je základom modernej menovej teórie (MMT), ale okrem toho, že vlády sa nemusia príliš trápiť výdavkami, zasahuje viac oblastí. Napríklad jej priaznivci obhajujú záruky zamestnania, kedy štát vytvára pracovné miesta pre nezamestnaných. Tvrdia tiež, že účelom zdaňovania nie je platiť za vládne výdavky, ale dať ľuďom účel použitia peňazí: musia ich použiť na zaplatenie dane. Ak však tieto body prehliadneme, hlavné dôsledky MMT na politiku nie sú až natoľko kontroverzné. Nie sú príliš ďaleko od súčasnej novokeynesiánskej ortodoxie, ktorá radí, že ak existuje nezamestnanosť, možno ju redukovať stimuláciou hospodárstva a to buď prostredníctvom menovej politiky, ktorá sa zameriava na znižovanie úrokových sadzieb, alebo prostredníctvom fiškálnej politiky nižších daní a vyšších výdavkov.
Proti tejto pozícii stojí monetaristická doktrína, že inflácia je spôsobená priveľkým množstvom peňazí, a všeobecné presvedčenie, že príliš veľa vládnych dlhov je zlých. Tieto dva princípy vysvetľujú, prečo sa centrálne banky silne zameriavajú na inflačné ciele (blízko 2 %), zatiaľ čo averzia k dlhu bola hybnou silou politiky „úsporných opatrení“ znižovania vládnych výdavkov na zníženie deficitu. Teda aspoň dovtedy, kým pandémia donútila vlády zmeniť smer.
Kto má teda pravdu, MMT alebo fiškálni a menoví konzervatívci? Je rozumné platiť za vládne výdavky peniazmi centrálnych bánk?
Ak vláda míňa viac než získava zdaňovaním, musí si požičať, čo zvyčajne robí predajom dlhopisov investorom zo súkromného sektora, ako sú dôchodkové fondy a poisťovacie spoločnosti. Centrálne banky Spojeného kráľovstva, USA, eurozóny, Japonska a ďalších krajín od roku 2009 kupujú veľké množstvo týchto dlhopisov od držiteľov súkromného sektora a za svoje nákupy platia pomocou novovytvorených peňazí. Účelom tohto takzvaného „kvantitatívneho uvoľňovania“ (QE) bolo stimulovať hospodársku činnosť a predchádzať deflácii. V reakcii na súčasnú pandémiu sa táto politika výrazne rozšírila.
V súčasnosti je vo Veľkej Británii viac ako 600 miliárd GBP alebo 30 % štátneho dlhu efektívne financovaných z peňazí centrálnej banky – to je hodnota štátnych dlhopisov, ktoré v súčasnosti vlastní Bank of England v dôsledku QE. V ostatných krajinách je to podobne vysoká miera. Napriek tomuto obrovskému objemu nových peňazí vytvorených centrálnymi bankami a veľkému nárastu štátneho dlhu od finančnej krízy v rokoch 2007 – 2009, nikde nebol problém s infláciou. Japonsko sa už tri desaťročia usiluje zvýšiť svoju mieru inflácie nad nulu. Zdá sa, že tento dôkaz, že ani vysoký dlh, ani veľká tvorba peňazí nespôsobujú infláciu, potvrdzuje odporúčanie politiky MMT – míňať.
Samozrejme, existuje mnoho iných príkladov, kedy sa tieto podmienky spájajú s hyperinfláciou, napríklad Argentína v roku 1989, Rusko po rozpade Sovietskeho zväzu a nedávno Zimbabwe a Venezuela. Vo všetkých týchto prípadoch však existoval celý rad ďalších problémov, ako je korupcia alebo nestabilita vlády, história kolapsu v dôsledku rastu štátneho dlhu a neschopnosť požičať si v domácej mene.
Kľúčovou otázkou teda je: zostane inflácia utlmená? Alebo spôsobí toto nové zvýšenie vládnych výdavkov financovaných kvantitatívnym uvoľňovaním konečne vzostup inflácie, pretože ukončenie blokovania kvôli koronavírusu uvoľní zadržaný dopyt?
Ak dôjde k inflácii, úlohou centrálnej banky bude jej utlmenie zvýšením úrokových sadzieb a / alebo obrátením QE. Alebo by vláda mohla vyskúšať návrh MMT potlačiť infláciu vyššími daňami. Problém je v tom, že všetky tieto reakcie zároveň potláčajú aj hospodársku činnosť. Za týchto okolností doktrína MMT o voľnej spotrebe nebude nakoniec vyzerať až tak atraktívne.
