Štvordňový pracovný týždeň je nevyhnutnou súčasťou ľudského pokroku

Diskusia 10  
Štvordňový pracovný týždeň je nevyhnutnou súčasťou ľudského pokroku
Zdroj: theconversation
Foto: getty images;TASR/Milan Kapusta


5. 10. 2019 - Štvordňový pracovný týždeň bez okresania mzdy. Znamenalo by to radikálnu zmenu pracovnej kultúry súčasnej kapitalistickej spoločnosti. Vo svojom radikalizme však zároveň predstavuje výzvy. Dokážu firmy akceptovať skrátenie pracovného týždňa? Aký právny rámec bude potrebný na dosiahnutie tohto zníženia? Môže sa kapitalizmus v konečnom dôsledku prispôsobiť tomuto vývoju, alebo bude musieť byť iný systém, niečo nad kapitalizmom?

Argumenty, aby ľudia pracovali menej, sú  presvedčivé. Kratší pracovný čas by nám umožnil venovať sa viac tomu, čo uprednostňujeme. Žiť lepší život. Dôkazy ukazujú, ako dlhší pracovný čas súvisí s rôznymi formami chorôb, fyzickýchduševných. Zníženie pracovného času by v tomto pohľade mohlo pomôcť zlepšiť zdravie a pohodu pracovníkov. Okrem osobných prínosov by sa patrilo spomenúť aj zmiernenie zmeny klímy tým, že budeme pracovať menej. Presúvanie si práce na doma má environmentálne dopady, ktoré by sa dali redukovať obmedzením času, ktorý venujeme práci.Zdá sa, že menej práce je liekom na všetko.

Štvordňový pracovný týždeň je nevyhnutnou súčasťou ľudského pokroku

Menej práce by sa dalo dosiahnuť zvýšením produktivity. Odpočinuté telá a mysle sú produktívnejšie, preto na prácu stačí menej hodín. A zároveň získavame benefit väčšieho množstva voľného času. Okresanie pracovného času je rovnako o zvýšení kvality práce, ako aj o znížení jej záťaže.

Ale systém, v ktorom žijeme, nás neustále tlačí, aby sme pracovali viac. Kedysi sa predpokladalo, že kapitalizmus sa bude rozvíjať spôsobom, ktorý zabezpečí kratší pracovný čas. Už v roku 1930 ekonóm John Maynard Keynes sníval o 15-hodinovom pracovnom týždni, realitou by podľa neho mal byť do roku 2030. Myslel si, že by sa to dalo dosiahnuť aj bez zásadnejšej reformy kapitalizmu. V skutočnosti však pracovný čas v kapitalistických ekonomikách zostal na svojej úrovni, ba dokonca, najmä od globálnej finančnej krízy, sa zvyšoval. Je zrejmé, že medzi jednotlivými krajinami existujú veľké rozdiely, napríklad nemeckí pracovníci majú kratší pracovný čas než ich americkí kolegovia. Žiadna krajina však nie je blízko k dosiahnutiu 15 až 30-hodinového pracovného týždňa v nasledujúcich desiatich rokoch. Podľa súčasných trendov sa zdá, že väčšina kapitalistických ekonomík má priemerné pracovné týždne viac ako dvojnásobné voči Keynesovej predpovedi.

Dôvody tejto stagnácie sú rôzne. Na jednej strane je tu otázka moci. Pracovníci nemôžu dúfať, že si dohodnú kratší pracovný čas, ak im chýbajú sila na vyjednávanie. Pokles pozície odborov a posun smerom k „modelu hodnoty pre akcionárov“, teda riadeniu, ktorý meria úspech firmy návratnosťou, ktorú prináša akcionárom, spôsobil, že mnoho ľudí musí pracovať dlhšie alebo v rovnaké množstvo času za nižšiu mzdu.

Štvordňový pracovný týždeň je nevyhnutnou súčasťou ľudského pokroku

Na druhej strane vytvorila konzumná spoločnosť novú pracovnú etiku. Reklama a inovácia výrobkov vytvorili spoločnosť, v ktorej sa dlhý pracovný všeobecne akceptuje a považuje za niečo normálne. Aj keď bráni slobode pracovníkov aby mali lepší život.

Ak sa akákoľvek politická strana rozhodne zaviazať sa k naplneniu cieľa kratšieho pracovného času, musí nájsť spôsob na prekonanie uvedených prekážok. V Británii labouristi odmietli obmedzenie pracovného času v celom hospodárstve, namiesto toho uprednostňujú sektorový prístup prostredníctvom obnoveného systému kolektívneho vyjednávania. Pracovný čas spolu s mzdovými podmienkami by sa mohol dohodnúť na rokovaniach medzi zamestnávateľmi a odborovými zväzmi. Akékoľvek dosiahnuté dohody by sa potom mohli stať právne záväznými. Tento prístup do istej miery vychádza z kolektívneho vyjednávania v Nemecku, kde sa zamestnávatelia a odbory dohodli na kratších pracovných týždňoch. Problémom bude obnova kolektívneho vyjednávania v čase, keď odbory nemajú dostatok členov. Niektoré odvetvia ani odbory nemajú. Pre ne by bolo dohodnutie kratšieho pracovného času v rámci navrhnutej politiky ťažké.

Briti išli ešte ďalej. Navrhujú založiť  „komisiu pre pracovný čas“ s právomocou odporučiť vláde čo najrýchlejšie zvýšenie zákonných nárokov na dovolenku. Cieľom je otvoriť diskusiu a v ideálnom prípade dosiahnuť konsenzus. Komisia by mala prísť aj s odporúčaniami na zavedenie štvordenného pracovného týždňa vo všetkých odvetviach.

Vo všeobecnosti sa teraz zdá, že tlak na skrátenie pracovného týždňa narastá. Stále však existujú obrovské prekážky, ktoré zmene bránia. Len ťažko presvedčíte firmy o výhodách kratšieho pracovného týždňa. Skepticizmus z podnikateľskej sféry však ukazuje iba to, nakoľko musíme prehodnotiť ekonomiku a život. Ak budeme pokračovať v nekonečných hodinách práce, nebudeme tým škodiť len sebe, ale aj našej planéte. Pracovať menej, skrátka, nie je nejaký luxus, ale nevyhnutná súčasť nášho pokroku ako vývoja ľudstva.