oPeniazoch.sk, Project Syndicate Foto: YT/IFN;TASR/AP
Z elít, ktoré riadia modernú spoločnosť, majú iba ekonómovia Nobelovu cenu. Nech už má toto výnimočné postavenie ekonómov akýkoľvek dôvod, svätožiara, ktorú im spomínané ocenenie prepožičiava, môže - a často sa to aj stáva - dodávať dôveryhodnosť politikám poškodzujúcim verejný záujem. Napríklad tým, že prehlbujú nerovnosť alebo zvyšujú pravdepodobnosť finančných kríz.
Ekonómovia však nemajú toto pole pôsobnosti vyhradené len pre seba. Alokácia približne 30 % HDP sa totiž v najrozvinutejších krajinách riadi odlišným pohľadom na svet. Ide o peniaze určené na zamestnanosť, zdravotnú starostlivosť a penzie. Tento pohľad na otázku, ako by mala byť spoločnosť riadená – sociálna demokracia -, nie je len politickou orientáciou. Je to aj metóda vládnutia.
Štandardná ekonómia predpokladá, že spoločnosť ťahajú jednotlivci usilujúci sa o vlastný prospech, ktorí obchodujú na trhoch a ktorých rozhodnutia dohromady smerujú k efektívnemu stavu prostredníctvom "neviditeľnej ruky trhu". Táto doktrína však nemá veľkú oporu v teórii ani v praxi: jej východiskové predpoklady sú nereálne, modely, ktoré podporuje, obsahujú rozpory a prognózy z nej vyvodzované bývajú často mylné.
Nobelovu cenu za ekonómiu založila švédska centrálna banka Riksbank v roku 1968. Načasovanie nebolo náhodné. Nová cena vznikla z dlhodobého konfliktu medzi záujmom lepšie situovaných ľudí na stabilných cenách a záujmom všetkých ostatných na znížení neistoty prostredníctvom zdanenia, sociálnych investícií a transferov. Cenu udeľovala Kráľovská švédska akadémia vied, Švédsko bolo zároveň vyspelou sociálnou demokraciou.
V 50. a 60. rokoch sa Riksbank dostala do stretu so švédskou vládou v otázke riadenia úverov. Pre vlády bola prioritou zamestnanosť a bývanie. Riksbank, vedenej asertívnym guvernérom Perom Åsbrinkom, robila starosti inflácia. Ako kompenzáciu za obmedzenie právomocí mohla Riksbank nakoniec udeľovať Nobelovu cenu za ekonómiu. Šlo o akýsi márnivý darček k tristoročnici založenia banky.
V rámci akadémie vied poverili procesom výberu laureátov skupinu stredopravých ekonómov. Skladbu laureátov tvorila vysokokvalitná vzorka akademikov v odbore ekonómia. Analýza ich vplyvu, sklonov a smerovania naznačuje, že si Nobelov výbor udržiaval zdanie nestrannosti tým, že starostlivo udržiaval rovnováhu medzi pravicou a ľavicou, formalistami a empirikmi, chicagskou školou a Keynesiánmi. Z nášho výskumu však vyplýva, že profesionálni ekonómovia ako celok všeobecne tiahnu skôr k ľavici.
Za udeľovaním ceny stál predovšetkým ekonóm Štokholmskej univerzity Assar Lindbeck, ktorý sa od konceptu sociálnej demokracie odvrátil. V 70. a 80. rokoch zasahoval Lindbeck do švédskych volieb, vyťahoval proti sociálnej demokracii mikroekonomickú teóriu a varoval, že vysoké zdanenie a plná zamestnanosť vedú ku katastrofe. Jeho intervencia odvádzala pozornosť od vážnej politickej chyby, ktorá sa vtedy urobila: od deregulácie úverov, čo viedlo k hlbokej finančnej kríze v 90. rokoch. Predchádzala kríze globálnej, ktorá vypukla v roku 2008.
Lindbeckove záujmy sa prekrývali so záujmami Medzinárodného menového fondu, Svetovej banky a amerického ministerstva financií. Ich lipnutie na privatizácii, deregulácii a liberalizácii kapitálových trhov a obchodu, takzvaný washingtonský konsenzus, obohacovalo firmy a finančné elity, vyvolávalo akútne krízy a podkopávalo rast na rozvíjajúcich sa trhoch.
Priorita prepožičiavaná individualistickým a sebeckým normám tvoriacim základ washingtonského konsenzu vytvorila na Západe živnú pôdu pre rast korupcie, nerovnosti a nedôvery vo vládnuce elity, čo boli nezamýšľané dôsledky premís racionálneho rozhodovania sa na princípe "ja na prvom mieste". Keď sa aj v rozvinutých ekonomikách objavili poruchy, ktoré boli predtým spájané s rozvojovými krajinami, požiadal švédsky politológ Bo Rothstein akadémiu vied (ktorej je sám členom), aby pozastavila udeľovanie Nobelovej ceny za ekonómiu, kým sa tieto dôsledky riadne neprešetria.
Sociálna demokracia ako ekonomický koncept nemá tak hlboko prepracovaný teoretický základ. Skladá sa z pragmatického súboru politík, ktoré boli a sú nesmierne úspešné v potlačovaní ekonomickej neistoty. Hoci je tento koncept už desiatky rokov terčom neľútostných útokov, stále je neodmysliteľnou podmienkou poskytovania verejných zdrojov, ktoré trhy nedokážu efektívne, spravodlivo a v dostatočnom množstve poskytovať. Vzhľadom k absencii formálnej intelektuálnej podpory však ani strany nesúce sociálnu demokraciu v názve, plne nechápu, ako dobre sociálna demokracia funguje.
Na rozdiel od trhov, ktoré odmeňujú bohatých a úspešných, stojí sociálna demokracia na princípe občianskej rovnosti. To vyvoláva tendenciu k poskytovaniu plnenia "všetkým bez rozdielu", ale už dlho existujú spôsoby, ako toto obmedzenie riešiť. A pretože ekonómia pôsobí presvedčivo a sociálna demokracia je nenahraditeľná, zmutovali obe doktríny tak, aby si vzájomne vyhovovali
Podobne ako u mnohých nešťastných manželstiev, ani v tomto prípade neprichádza do úvahy rozvod. Mnohí ekonómovia reagujú na chybovosť základných predpokladov svojej disciplíny tým, že sa uchyľujú k empirickému skúmaniu. Výsledná platnosť však ide na úkor univerzálnosti: randomizované kontrolované skúšky vo forme miestnych experimentov nemôžu nahradiť zastrešujúcu víziu sociálneho dobra. Vhodným spôsobom, ako to začať zohľadňovať, je vyberať podľa toho laureátov Nobelovej ceny.
Autorom je Avner Offer, emeritný profesor hospodárskych dejín na univerzite v Oxforde.
