oPeniazoch.sk, Geopolitical Weekly Foto: TASR/AP
Rusko začalo v októbri minulého roka s vojenskými operáciami v Sýrii. Americký prezident Barack Obama reagoval s tým, že nejde o prejav ruskej sily, ale slabosti. Po dvoch mesiacoch Rusi svoje vojenské operácie ešte viac rozšírili. Obama nad tým aj naďalej mávol rukou a povedal, že "spomienky na Afganistan zabránia Putinovi v tom, aby sa pustil do paralyzujúceho konfliktu, ktorý nebude mať víťaza".
Washington môže v podobnom podceňovaní Ruska pokračovať, bude to však na vlastnú škodu. Rusi síce venovali veľa zdrojov na konflikt, ktorý k ničomu neviedol, ale to isté urobili aj Američania. Ruská stratégia v Sýrii môže byť pre Západ ťažko pochopiteľná. Nejde tu totiž len o pomoc spojencom či o snahu zničiť Islamský štát. Sýria je pre Rusko krajinou príležitostí, kde môže svoje súperenie so Západom posunúť na novú úroveň.
Ruská ekonomika bojuje s nízkymi cenami ropy a mocenské boje v Kremli naberajú na intenzite. V spoločnosti rastie nespokojnosť. Spojené štáty podporujú svojich spojencov pozdĺž celej západnej hranice Ruska. Pre Vladimira Putina to nie je práve najlepší výsledok jeho vlády. Moskva ale dokáže umne a bezohľadne využívať svoje zdroje na to, aby zakryla väčšinu svojich slabostí. Inak povedané, Moskva je majstrom tzv. "realpolitiky", konceptu vytvorenom nemeckým politikom Augustom Ludwigom von Rochau. Ten v polovici devätnásteho storočia hovoril o tom, že táto politika sa nezameriava na naplnenie určitých ideí, ale konkrétnych cieľov s využitím toho, čo je práve k dispozícii.
Putinovo Rusko je vo využívaní realpolitiky skutočným majstrom. Moskva si rýchlo zvyká na všetky známky slabosti a neúspechov a čaká, až sa objaví nejaká príležitosť. Tú potom využíva s použitím všetkého, čo má po ruke. V Sýrii sa Rusku podarilo získať si pozornosť Spojených štátov, Nemecka i Ankary jedným jediným ťahom.
Nemecku hrozí ďalšia vlna migrantov, vláda stále viac čelí nacionalistickým tlakom. Zadlžené krajiny na periférii eurozóny využívajú utečeneckú krízu na to, aby útočili na Berlín a Brusel s tým, že musia niesť ťažobu tejto krízy a zároveň sa od nich vyžaduje fiškálna konsolidácia. Nie je náhoda, že Rusko podporuje euroskeptické hnutia, ktoré u Merkelovej a ďalších vyvolávajú migrénu. Putin vojenskými operáciami v Sýrii zvyšuje tlak na Európu a jej vnútorné rozdelenie, ktoré mu môže priniesť aj veto ohľadom pokračovania sankcií uplatňovaných voči Rusku. Je tiež dobre známe, že Rusko bombarduje rebelmi, ktoré Spojené štáty potrebujú na boj proti Islamskému štátu. Rusko môže v bombardovaní pokračovať bez obmedzenia a tvrdiť, že jeho cieľom sú teroristi. Tým bude ďalej kaziť snahy USA o potlačenie Islamského štátu.
Pod rastúcim tlakom sa nachádza aj Turecko. To sa obáva, že Európa zavrie utečencom dvere a oni sa zastavia na jeho území. Turecko tak od začiatku navrhuje, aby sa na severe Sýrie vytvorila bezpečnostná zóna. Rusko do toho všetkého vstupuje s tým, že vyjednáva s kurdskými rebelmi v Sýrii. Ide o starú tému, ktorá má svoj počiatok v roku 1946. Vtedy sa Sovieti začali obávať priateľských vzťahov medzi Tureckom a Spojenými štátmi a sovietska ambasáda v Turecku sa tak začala zaoberať "problematikou Kurdov". Na verejnosť potom "unikli" informácie, že Moskva je pripravená podporiť kurdský separatizmus.
V našich projekciách vývoja v roku 2016 sme tvrdili, že Rusko zvýši intenzitu bombardovania v Sýrii, aby zvýšilo tlak na Turecko. To ale nemôže zostať pasívne a bude sa snažiť o vytvorenie koalície so Saudskou Arábiou a Spojenými arabskými emirátmi. Inak povedané, Turecko sa nenechá Rusmi zviazať a bude sa snažiť aj o to, aby Spojené štáty pochopili, že nie je len ďalším kmeňom, ktorý bojuje na sýrskom bojisku. Ako nedávno povedal turecký premiér Akdogan, "nemôžete sa stále brániť a očakávať, že vyhráte celý zápas".
Je možné, že by sa Moskve jej stratégia a realpolitiky nakoniec nevyplatila? V Rusku rastie počet demonštrácií s tým, ako sa prehlbuje ekonomická kríza. Vláda sa snaží o preventívnu elimináciu opozičných skupín a mimovládnych organizácií, všetko ale pod kontrolou mať nemôže. Na september sú naplánované voľby, ktoré môžu ukázať, či sa dokážu roztrieštené protesty zmeniť v ucelenejšie hnutie. A vo vnútri Ruska sú niektoré citlivé bezpečnostné body, z ktorých ten najcitlivejší predstavuje moslimská väčšina na severnom Kaukaze.
Západ sa vo vzťahu k Rusku musí vyvarovať prílišného zjednodušovania. Je jednoduché vidieť Putina ako niekoho, kto sa len snaží iných zastrašovať. Ale aj on si je vedomý toho, že hrubá sila nezmôže všetko. A navyše vie, že je možné využívať silu nepriateľov proti nim samotným. Z džuda vie, že aj slabší protivník môže zvíťaziť, ak jeho súper berie svoje víťazstvo za samozrejmosť. Biely dom sa tak vo vzťahu k ruským intervenciám v Sýrii správal. Vsádzal na to, že Rusko bude oslabené ekonomickou recesiou a nevydrží dlho v konflikte, ktorý je náročný na zdroje. Nakoniec k tomu môže skutočne dôjsť, ale Západ by na to vsádzať nemal.
Rusko môže výrazne ovplyvniť boj Američanov s Islamským štátom, utečeneckú krízu v Európe a trenia medzi Turkami a Kurdmi. Putin tomu venoval už veľa času a energie, ale neprepadá ilúzii, že plne dosiahne svoje geopolitické ciele. Jeho realpolitika sa uspokojí aj s parciálnymi úspechmi, či už sú dosiahnuté na Ukrajine, alebo v Sýrii.
Autorkou je Reva Bhalla, globálna strategická analytička patriaca do The Stratfor intelligence tímu.
