oPeniazoch.sk, CNBC Foto: SITA
Sú to slová, ktoré sme počuli od nahnevaného talianskeho premiéra. Matteo Renzi to povedal počas zasadnutia Rady EÚ v júni keď jeho východoeurópski kolegovia odmietli akúkoľvek povinnosť prijať niektorých z tisícov utečencov zo Stredného východu a Afriky, ktorí skúšali šťastie pri vylodení sa na brehoch Grécka a Talianska.
Ani o viac ako dva mesiace neskôr neexistuje jednotná európska politika o tom, ako naložiť s rastúcou vlnou utečencov, ktorí prechádzajú hlavne cez Taliansko, Grécko, Srbsko a Maďarsko. Uprostred toho všetkého vystupujú niektorí európski vodcovia s tým, že sú odhodlaní brániť európske kresťanské hodnoty, pričom vidíme ostnaté drôty a preplnené železničné vagóny dusiacich sa ľudí. Mrazivé obrazy pripomínajúce najtemnejšie kapitoly v európskej histórii. Maďarský premiér Viktor Orbán, ktorý sám seba označuje za obrancu "kresťanskej Európy," ospravedlňuje také kroky tým, že hovorí, že "Európania sa boja, pretože vidia, že ich vodcovia úplne stratili kontrolu nad situáciou."
Spolu so stovkami tisíc utečencov počas nedávnych balkánskych vojen, a takmer miliónom utečencov a vysídlených osôb z východných provincií Ukrajiny, je táto najnovšia ľudská tragédia symbolom neschopnosti EÚ reagovať na všetky hlavné výzvy, nehovoriac o neschopnosti predvídať takéto mimoriadne udalosti. Nie však pre nedostatok inštitucionálnej infraštruktúry. Európska komisia má na starosti všetko. Problémy hospodárske, sociálne aj zahraničnú politiku, disponuje aj potrebnými "odborníkmi", ktorí zadefinujú jasné pravidlá pre postupy napríklad pri výrobe syra.
Utečenecká kríza nie je náhle vyvolaná situácia. Je to katastrofa, ktorá sa varí v priebehu ostatných troch rokov. OSN nedávno potvrdila, že opakovane varovala Komisiu pred nadchádzajúcim prílivom utečencov z vojnou zmietaných oblastí Afriky a Stredného Východu. Tento strašný prípad neschopnosti a zlého riadenia môže pripomínať niektoré európske "šoky" z roku 2009, keď mnohé krajiny eurozóny zasiahli pravidlá fiškálnej menovej únie, niektoré z nich tak úplne stratili kontrolu nad svojim bankovým systémom. Ako je možné, že nikto o tom vopred nevedel? Jean-Claude Trichet, bývalý prezident Európskej centrálnej banky tvrdil, že o tom vedeli všetci, ale jednoducho to nechali tak.
Môžeme potom obviňovať nahnevanú nemeckú kancelárku Angelu Merkelovú za turbulencie na trhu, za zapálené vyhlásenia a tlaky na úsporné opatrenia ako trest za fiškálny priestupok a zlé hospodárenie bánk v mnohých krajinách eurozóny?
Áno môžeme. Nemecko, ako kľúčový člen eurozóny, malo zodpovednosť pomáhať presadzovať fiškálne a finančné záväzky vyplývajúce zo zmluvy v krajinách, kde euro slúži ako zákonné platidlo. Hnev a pomstychtivosť nikdy nenahradia predvídanie problémov a použitie správnej politiky. Rovnako ako ostnaté drôty a smrť v rozpadajúcich sa člnoch, chladiarenských nákladiakoch či preplnené vlaky nie sú žiadne odpovede na krízu utečencov. Opatrenia závažných fiškálnych úspor v čase recesie neboli správne zvolenou politikou ako sa vysporiadať s rastúcou nezamestnanosťou a chudobou v Európe.
Ničivé výsledky úsporných opatrení sú tu už šesť rokov po vzniku finančnej krízy, prerušené vypuknutím relatívne menšieho gréckeho problému, ktorý Európania sfušovali do nezvládnuteľnej hospodárskej, politickej a sociálnej katastrofy. Eurozóna teraz bojuje s mäsovou nezamestnanosťou, a politikou voľných peňazí, ktorá má tak pramálo spoločné s reálnou ekonomikou.
ECB asi nikoho neprekvapila, keď minulý štvrtok znížila svoje prognózy rastu a inflácie pre eurozónu. Jediným prekvapením môže byť, že banka pochybila na strane optimizmu, ak utečeneckou krízou núti Nemcov, aby zvýšili svoje podstate vládne výdavky. Dúfajme, že niečo z toho vyjde. Nemci už oznámili veľké zmeny vo verejnom sektore aby sa dokázali postarať o prichádzajúcich utečencov. Hovorí sa aj o urýchlení bytovej výstavby, aby mali kam umiestniť migrantov zo stanov a dočasných príbytkov. S prebytkom rozpočtu vo výške 0,5 percenta HDP, si Berlín môže dovoliť financovať všetko. Napriek tomu, bude musieť nemecký ekonomický rast začať stúpať v druhej polovici tohto roka veľmi rýchlo. V skutočnosti, aby spĺňali degradovanú prognózu ECB pre eurozónu, čo je rast o 1,4 percenta v roku 2015, bude musieť tempo rastu zrýchliť na 1,8 percenta v rozmedzí júl-december z letargického jedného percenta v prvej polovici tohto roka.
Na rozdiel od Nemecka ale v Európe veľa možností niet. Španielsko, ktoré predstavuje 12,3 % HDP eurozóny, síce vykazuje trvalý rast ekonomickej aktivity, ale francúzska a talianska ekonomika, čo predstavuje ďalších 36,2 percenta HDP eurozóny, vzrástli len o 0,9 percenta resp. o 0,3 percenta, v prvej polovici tohto roka, ich dvojciferné čísla nezamestnanosti zostali prakticky od minulého januára bezo zmeny.
Najnovšie údaje ECB o raste úverov sú tiež prejavom veľkej opatrnosti. Najrýchlejšie rastúce úvery predstavujú pôžičky vládam (rast o 5,8 percenta medziročne v júli), pretože banky aj naďalej používajú väčšinu voľných peňazí, ktoré poskytne ECB, na nákup dlhopisov verejného sektora. Avšak dopyt po úveroch pre podnikateľské investície (0,9 percenta) a súkromnú spotrebu (1,9 percent), je oveľa slabší, aj keď obe zložky ukázali nejaký ten pokrok oproti minulým mesiacom. Niet sa čoho báť, počujeme od niektorých európskych bankárov. Chcú, aby slabšie euro v najbližších mesiacoch podporilo export ako hlavný zdroj rastu. Otázkou ale je, vývoz kam a odkiaľ?
Elegantne rastúca americká ekonomika je jedinou perspektívnou destináciou pre export eurozóny. Ale to je ťažké na trhu, kde je silná konkurencia z Číny, Japonska a Južnej Kórey. V prvej polovici tohto roka, tieto tri krajiny vyviezli o 7,4 percenta viac tovaru do USA, než celá eurozóna. Komu môžu Európania predávať v tak veľkom množstve? Myslím, že nikomu. Po masívnom opúšťaní ruského trhu, ako výsledok zavedenia sankcií, je veľmi nepravdepodobné, že Európa môžu poraziť čínske, japonské a juhokórejské spoločnosti na ázijských trhoch a vyjsť ako víťaz.
A čo si trhy myslia o globálne najviac konkurencieschopných korunných klenotoch nemeckého priemyslu? Majetkové hodnoty niektorých najmodrejších globálnych blue chip spoločností v Nemecku klesajú medzi 7,5 a 19 percentami od začiatku tohto roka. Pritom obraz nemeckej ekonomika vyzerá takto: je zďaleka najväčšia v eurozóne, plná zamestnanosť, dokonalá cenová stabilita, vyvážené účty verejného sektora, obchodný prebytok 7,5 – 8 percent HDP. To všetko poháňané palivom voľných peňazí v hojnosti poskytnutých ECB. Obraz je to perfektný, no nie? Takže, čo sa vlastne deje? Je to opäť príslovečná chyba Číny, ako to naznačil japonský minister financií na schôdzke G-20 v Ankare minulý štvrtok? Alebo si stačí pripomenúť starú pesničku, "nebojte sa, Európska únia vždy vedela ako postupovať proti krízam." Je však možné, že táto utečenecká kríza je už predsa len už veľa? Prvýkrát sa pri prieskume verejnej mienky ukázalo, že väčšina Britov chce opustiť úniu, čo je predstavuje trhlinu, ktorá sa zväčšuje medzi zakladajúcimi členmi Únie a novo prichádzajúcimi z východnej Európy. Už ani smrteľne nefunkčný francúzsko-nemecký vzťah nemôže udržať veci pohromade. V tejto spustošenej krajine je už len jediná stávka na istotu. Je ňou postava Maria Draghiho, šéfa ECB. Tá však potrvá len tak dlho, kým mu nevyprší mandát udržať euro za každú cenu.
Autorom je Michael Ivanovič, nezávislý analytik so zameraním na svetovú ekonomiku, geopolitiku a investičné stratégie. V minulosti pôsobil ako senior ekonóm OECD v Paríži, medzinárodný ekonóm Federálnej rezervnej banky v New Yorku a učil ekonómiu na Columbia Business School.
