oPeniazoch.sk, penize.cz Foto:SITA
Vojny sa primárne vedú preto, aby jedna strana získala časť bohatstva druhej strany. Väčšinou to dopadne tak, že nejaký majetok po vojne zmení majiteľa a oveľa viac ho počas bojov príde nazmar. Dnes uniformy vystriedali biele goliere a výhoda je zrejmá: nižšie straty, minimálne na životoch. Ktoré krajiny sú dnes najväčšími bojovníkmi tohto typu?
V skutočnej vojne sa pomocou pušiek a bodákov, alebo pomocou tankov a navádzacích striel, bojuje o kus zeme alebo iný hmotný majetok. Keď sa povie menová vojna, znie to trochu ezotericky a rozhodne menej nebezpečne. Ale napriek tomu je aj jej vplyv žalostný, zostávajú po nej vydrancované krajiny, chudoba, padlí hrdinovia…
Zjednodušene sa dá povedať, že jednotlivé štáty v časoch menového mieru medzi sebou každý deň normálne obchodujú. Pretože si väčšina z nich z historických, politických a psychologických dôvodov rozmaznáva svoju vlastnú drahú menu, musia touto menou vyjadriť cenu zobchodovaného koša tovarov. Pomer cien rovnakých košov tovaru v rôznych menách udáva kurz a ten sa riadi práve spomínanou obchodnou aktivitou. Keď jedna krajina viac, alebo lepšie pracuje a darí sa jej predávať viac tovaru ako dovážať, je väčší dopyt po jej mene a pomaly jej mena posilňuje. Tento jednoduchý princíp funguje celosvetovo a menové kurzy sa pomaly voľne vznášajú, posilňujú alebo oslabujú okolo svojej rovnovážnej polohy. Ak nenastávajú nejaké extrémne vplyvy alebo ich nikto neférovo neovplyvňuje, pohybujú sa pomaly tým správnym smerom. Podobne by na tom bolo Nemecko, keby nebolo zamknuté v eurozóne. Za euro môže byť v podstate vďačné, pretože jeho kurz zrážajú slabšie európske ekonomiky, takže nemecký tovar je nakoniec vlastne lacnejší, než by bol za niekdajšej nemeckej marky.
Menovú vojnu začne ten, kto do tohto zložitého a krehkého systému siahne, aby získal výhodu. Najpoužívanejšou zbraňou menových vojen je predovšetkým cielené oslabenie kurzu. Prečo? Pretože keď oslabíte svoj kurz oproti akejsi jeho rovnovážnej hodnote, bude zrazu váš tovar pre cudzincov lacnejší a prestanú kupovať tovar od svojich výrobcov, siahnu po lacnejšom zo zahraničia, teda od vás. Výhoda je naporúdzi, zrazu viac vyvážate, efektívnejšie využívate svoje výrobné kapacity, zamestnávate viac ľudí, máte za to viac peňazí. Kto to ale zaplatí? Samozrejme výrobcovia v cudzom štáte, ktorí prídu o prácu a o tržby, ale aj všetci, ktorí kupujú veci zo zahraničia, zdražie väčšina tovaru v obchodoch, zdražie materiál pre výrobné firmy. Vy vlastne exportujete svoju nezamestnanosť mimo republiku. Ideálne je to pre exportné štáty s dostatkom vlastných zdrojov a surovín, ktoré takto môžu ukradnúť trhy iným konkurentom.
Kto teda nedávno oslabil kurz? K smutným prípadom, kedy prudké oslabenie lokálnej meny nebolo spôsobené umelo, ale kvôli naakumulovaným problémom v hospodárstve alebo iným vonkajším okolnostiam, môžeme zaradiť Indii, Venezuelu, Argentínu, Ukrajinu, Austráliu, Turecko. Toto ale ešte nie je vojna, akokoľvek je na to neveselý pohľad.
Potom je tu ďalšia skupina, krajiny, kde umelé ovplyvňovanie kurzu, väčšinou smerom dole, malo obmedziť neprirodzené výkyvy kurzu spôsobené inými ako čisto dlhodobými hospodárskymi faktormi. Týka sa to mien, kde sa nominálny kurz zjavne odpojil od reálneho a je vychýlený vplyvmi nevychádzajúcimi z podstaty ekonomík. Príkladom takejto krajiny je Švajčiarsko, ktoré chráni frank pred prílišným posilňovaním, vyvolaným tým, ako sa k nemu od roku 2010 utekali schovať investori ako k jedinej dôveryhodnej mene. Toto posilnenie kurzu nemalo žiadnu oporu v reálnom hospodárstve krajiny.
A na záver je tu konečne skupinka štátov, a nie sú to žiadni malí hráči, ktorí najčastejšie skryto intervenujú proti svojej mene, aby získali výhodu pre svoje exporty.
USA
Vzhľadom na relatívnu uzavretosť ich ekonomiky môže byť Spojeným štátom kurz svojím spôsobom ukradnutý. Na druhej strane ale v zahraničí koluje toľko dolárov, že každé oslabenie dolára vlastne výrazne znižuje Spojeným štátom záväzky. V prípade Spojených štátov je vlastne všetko trochu naopak. Oproti oslabeniu dolára sú všetci ostatní, všetci vyvíjajú tlak na silnejší dolár a Spojené štáty sa len bránia. Tlačia doláre, aby ich bol prebytok a kurz oslabil. Samozrejme, argumentujú ešte ochranou bankového sektora, podporou ekonomiky a podobne.
Čína
Tá svoje jüany umelo ovplyvňuje už dlho a nechce, aby nijako výrazne posilnili, potom by Čína stratila časť svojej exportnej sily. To by samozrejme negatívne ovplyvnilo "naplánovaný" hospodársky rast, a tak je posilňovanie čínskeho jüanu veľmi prísne riadené. Mierny zlom nastal v roku 2010, kedy Čína umožnila aspoň ľahké riadené posilňovanie. Zhromažďuje menej dolárov ako predtým a proti doláru tak veľmi pomaly posilňuje.
Eurozóna
Samozrejme aj ona by chcela rozchodiť svoju krívajúcu ekonomiku rastom exportov. Bohužiaľ dohoda všetkých štátov na oslabenie meny je nemožná, tak sa na to ide cez "nezávislú" Európsku centrálnu banku. Tá v rámci záchrany bankového systému tlačí a tlačí ďalšie peniaze, ktoré by mali nielen rozhýbať ekonomiku, ale tiež zvýšiť infláciu a oslabiť kurz.
Japonsko
Tu sa výnimočne nebáli na rovinu povedať, že chcú zvýšiť infláciu a rozhýbať ekonomiku a prostriedkom toho môže byť aj oslabenie kurzu. Po stratených rokoch až desaťročiach, kedy sa japonská ekonomika len tak vlečie, až sa doplazila na pokraj deflácie, im nakoniec, tiež výnimočne , kde kto fandí a ich pokus s extrémnym nafúknutím menovej zásoby svet sleduje so záujmom.
Autorom je Martin Mašát zo spoločnosti Partners
