Turecká menová kríza: Učebnicový príklad toho, ako sa to úrokovými sadzbami nemá robiť

Diskusia 9  
Turecká menová kríza: Učebnicový príklad toho, ako sa to úrokovými sadzbami nemá robiť
Zdroj: the conversation
Foto: SITA/AP


28. 11. 2021 - Problémy s dodávateľským reťazcom a nedostatok pracovnej sily v dôsledku pandémie v kombinácii s prudko rastúcimi cenami potravín a energií, zvýšili ceny. Centrálne banky na celom svete v súčasnosti sledujú, ako miera inflácie nevídane rastie, najviac za ostatných viac než 20 rokov. Reagujú rovnako, buď zvýšením úrokových sadzieb, alebo záväzkom, že tak urobia v blízkej budúcnosti.

Dnes ešte nevieme povedať, či nový variant koronavírusu B.1.1.529, ktorý bol prvýkrát identifikovaný v Botswane, stiahne zvyšovanie sadzieb z programu. Určite však nebol súčasťou plánov Turecka, ktoré od septembra znížilo úrokové sadzby o štyri percentuálne body z 19 % na 15 %, čím spôsobilo zmätok na finančných trhoch.

Turecká líra, ktorá sa začiatkom septembra obchodovala za 8,28 USD, pred niekoľkými dňami klesla na 13,40 USD, čo je jej najnižšia zaznamenaná úroveň na konci jedenásťdňovej série strát. Neskôr časť strát zmazala, ale následne opäť oslabila, pretože investori začali presúvať peniaze zo slabších mien v reakcii na nové obavy z COVIDu.

Prečo má teda Turecko taký „iracionálny“ postoj k úrokovým sadzbám, zatiaľ čo všetci ostatní robia opak?

Analyzovať zdôvodnenie takéhoto kroku by bolo určite v akademickom záujme, ale zo strany úradov toho zverejnené veľa nebolo. Okrem toho, že by to „podporilo export, investície a zamestnanosť“. Prezident Erdoğan je presvedčený, že zvýšenie úrokových sadzieb by infláciu skôr zvýšilo ako ju znížilo, a tento názor si zachováva počas takmer 20 rokov, čo je na poste premiéra (2003-14) a prezidenta (2014 až súčasnosť). Na rozdiel od menovej krízy v roku 2018, ktorá nasledovala po diplomatickej kríze medzi Tureckom a USA, je posledný debakel do značnej miery domáceho charakteru, krajina si ho spôsobila sama. 

Turecká menová kríza: Učebnicový príklad toho, ako sa to úrokovými sadzbami nemá robiť

V posledných rokoch došlo k dvom dôležitým zmenám v správe vecí verejných s dôležitými dôsledkami. Po prvé, prechod na súčasný výkonný prezidentský režim v roku 2018 oficiálne korunoval prezidenta ako dominantnú autoritu v každej sfére politiky.

Po druhé je to strata nezávislosti, ktorá bola centrálnej banky krajiny udelená v rámci série ekonomických reforiem na začiatku 21. storočia pred nástupom Erdoğanovej AKP k moci. Za menej ako tri roky sa na stoličke guvernéra centrálnej banky vystriedali štyria nominanti, pričom po zvýšení úrokových sadzieb, prišiel vždy niekto druhý. Zatiaľ posledným menovaním v rade je  Şahap Kavcıoğlu, guvernérom je od marca a úrokové sadzby sa odvtedy nezvýšili.

Líra od začiatku roka stratila takmer 40 % svojej hodnoty. Ide o masívne znehodnotenie pre každú ekonomiku a z rôznych dôvodov je to pre Turecko ešte horšie. Pokles líry sa čoskoro prejaví rastom inflácie, ktorá sa už aj podľa oficiálnych údajov pohybuje okolo 20 %. Nepomáha ani fakt, že veľká časť ekonomiky stojí na amerických dolároch.

Existujúce odhady naznačujú, že 10 % znehodnotenie líry voči americkému doláru vedie k zvýšeniu inflácie približne o dva percentuálne body. Vzhľadom na to, že inflácia od leta vzrástla len o jeden percentuálny bod, naznačuje to, že má pred sebou ešte dlhú cestu. Asi 70 % tureckého dovozu tvoria suroviny a tovary používané vo výrobe, takže tam sa prejaví väčšina účinkov. Jedným z problémov je, že Turecko musí väčšinu svojej energie dovážať.

Turecká menová kríza: Učebnicový príklad toho, ako sa to úrokovými sadzbami nemá robiť

Ďalším problémom je, že značná časť dlhov Turecka je v cudzích menách, najmä v amerických dolároch a eurách. Slabšia líra sťažuje splácanie týchto dlhov. Turecko má v nasledujúcich 12 mesiacoch zaplatiť 168 miliárd USD zo svojich zahraničných dlhov. Zvýšené riziko zlyhania by mohlo spôsobiť vážne straty zahraničným investorom, pričom niektoré španielske a talianske banky patria medzi tie, ktoré sú výrazne vystavené riziku. To zvyšuje perspektívu, že sa problémy Turecka prenesú do iných krajín a výpredaj v líre sa pravdepodobne zhorší, ak sa panika na trhu predĺži kvôli variantu B.1.1.529.

Tvorcovia politiky stoja zoči-voči menovým turbulenciám, k dispozícii majú tri nástroje: zvyšovanie úrokových sadzieb, predaj devízových rezerv a zavedenie kapitálovej kontroly (zabrániť cudzej mene opustiť krajinu). Všetky tri majú za cieľ znížiť tlak na domácu menu. Zvyšovanie úrokových sadzieb robí domácu menu atraktívnejšou pre investorov, keďže zvyšuje to, čo na nej môžu zarobiť. Predaj devízových rezerv znamená nákup väčšieho množstva domácej meny, takže jej hodnota je posilnená zvýšeným dopytom. A kapitálové kontroly spomaľujú objem obchodu medzi domácou a zahraničnou menou, čo znamená, že menej ľudí predáva domácu menu.

Okrem toho, že režim v Turecku odmieta zvyšovanie úrokových sadzieb, nemôže predávať devízové rezervy, pretože v podstate žiadne nemá. Zostáva teda možnosť tretia, kontrola kapitálu, čo by bolo v dnešnom svete extrémne opatrenie a znamenalo by, že Turecko sa stiahne z medzinárodného finančného systému. Presadzovanie kapitálových kontrol je tiež náročné a nákladné, a to aj v krajinách so silnými inštitúciami.

Možno namiesto toho centrálna banka zmení politiku a zvýši úrokové sadzby. Stalo sa tak už počas menovej krízy v roku 2018, keď úrady urobili zásadný obrat a v septembri zvýšili úrokové sadzby o 6,25 percentuálneho bodu. V tom čase sa líra prepadla až k 6,50 USD, čo je ale oveľa lepšie, ako je na tom dnes. A po zmene politiky posilnila na minimum 5,00 USD. Podobne v roku 2020 po sérii znižovania sadzieb nasledovalo neskôr prudké zvýšenie sadzieb v priebehu roka.

Napriek tomu, že zvýšenie úrokových sadzieb je pre Turecko nevyhnutné, neprispeje to k vyriešeniu výrazných nerovnováh v hospodárstve, ktoré sa nahromadili počas dlhého obdobia. To, čo Turecko potrebuje, je starostlivo navrhnutý a inkluzívny stabilizačný program, ktorého jadrom je nezávislosť centrálnej banky. Je veľmi nepravdepodobné, že sa to stane so súčasným všemocným prezidentským režimom, či už so zmenou moci alebo bez nej.