oPeniazoch.sk, QZ Foto: TASR/AP
V súčasnosti mnoho krajín, ktoré sú najviac vystavené dopadom zmeny podnebia, bojuje s nezvládnuteľným dlhovým zaťažením. Ekonómovia tvrdia, že sú to dve veci, ktoré sa dajú spojiť.
V roku 2011 sa Seychely, súostrovie so 100 000 obyvateľmi v Indickom oceáne, rozhodli, že by mali urobiť viac pre ochranu morských ekosystémov, ktoré tvoria 99 % jeho územia. Bol tu len jeden problém: dlh krajiny sa vyšplhal na viac ako 900 miliónov dolárov, čo je takmer rovné jej HDP. Veriteľmi sú Francúzsko a ďalšie európske subjekty. Vláda sa preto obrátila na organizáciu The Nature Conservancy, neziskovú organizáciu pre životné prostredie v USA, s nápadom, aby kúpila malú časť tohto dlhu, časť z neho vymazala a zvyšok nasmerovala do ochranných programov.
TNC spojila niekoľko poskytovateľov financií a nakoniec prevzala seychelský dlh vo výške 21,6 milióna dolárov, pôvodne to malo byť 80 miliónov dolárov, ale nemohla presvedčiť veriteľov, aby s touto sumou súhlasili. Dlh za 1,4 milióna dolárov bol vymazaný a zvyšok sa presmeroval do fondu spravovaného radou, ktorej členmi boli seychelskí ministri vlády a občianske združenia. Využili fond na obnovu koralových útesov, vyčlenili oblasť veľkú ako Nemecko ako chránenú zónu a rozbehli ďalšie ekologické iniciatívy.
O desať rokov neskôr sa toto úsilie stalo často citovaným modelom spôsobu, ako je možné pomocou dlhových swapov vytvoriť v rozpočte krajiny malú, ale zmysluplnú akciu na sledovanie environmentálnych cieľov. „Stanovené ciele sme dosiahli v predstihu, takže sme dosiahli ochranu, ktorú sme si predsavzali,“ povedala Charlotte Kaiser, výkonná riaditeľka agentúry NatureVest, investičnej zložky TNC.
V súčasnosti mnoho krajín, ktoré sú najviac vystavené dopadom klimatických zmien, bojuje s podobne nezvládnuteľným dlhovým zaťažením. Ich zraniteľnosť z nich robí rizikovejšiu stávku pre veriteľov a pôžičky sa predražujú. Ekonómovia to v článku časopisu Nature označili ako „pascu na investovanie do klímy“. A pandémia všetko zhoršila. „Suverénny dlh bol problémom už pred Covidom. Teraz sa situácia v oblasti dlhu výrazne zhoršila, čo ešte viac bráni potrebným investíciám do boja proti klimatickým zmenám,“ uviedol Ulrich Volz, ekonóm na School of Oriental and African Studies (SOAS) v Londýne. Volz patrí medzi rozrastajúci sa tábor ekonómov a tvorcov politík, ktorí si myslia, že výmeny dlhu za projekty na ochranu podnebia, ktoré boli doteraz malého rozsahu a objavovali sa len sporadicky, musia byť oveľa väčšie a rozšírenejšie. Podobný názor má aj Kristalina Georgievová, výkonná riaditeľka Medzinárodného menového fondu. Ako uviedla, jej inštitúcia zavedie pravidlá na zvýšenie swapov dlhu za klímu v čase konania globálneho klimatického summitu COP26 , tento rok v novembri v Glasgowe.
Kríza štátneho dlhu je hlavnou prekážkou opatrení v oblasti klímy
Chudobné krajiny zúfalo potrebujú hotovosť, aby mohli čeliť klimatickej kríze. Chýbajú im peniaze, ktoré by mali minúť na morské hrádze a inú adaptívnu infraštruktúru, na výstavbu solárnych a veterných fariem, na vyplnenie medzier v národných rozpočtoch, ktoré by inak boli vyplnené príjmami z ťažby fosílnych palív.
Najviditeľnejším zdrojom je suma 100 miliárd dolárov ročne na financovanie adaptácie na zmenu podnebia, ktorú bohaté krajiny sľúbili každoročne zvýšiť. Tento fond však stále nie je naplnený na viac ako tri štvrtiny, prevažne ide o formu úročených pôžičiek. Ďalším zdrojom je 55 miliárd dolárov „zvláštnych práv čerpania“, ktoré MMF nedávno sprístupnil krajinám s nízkymi príjmami s cieľom uľahčiť zelené hospodárske oživenie po pandémii. „Ale ani pri týchto veciach matematika nefunguje," uviedol Kevin Gallagher, riaditeľ Centra globálnej rozvojovej politiky na Bostonskej univerzite. Podľa Medzinárodnej energetickej agentúry musia rozvojové krajiny do roku 2030 kolektívne minúť najmenej 1 bilión dolárov ročne na čistú energiu, aby zabránili katastrofickým úrovniam emisií skleníkových plynov. Okrem toho OSN odhaduje, že celkové náklady na adaptáciu na zmenu podnebia by mohli do roku 2030 dosiahnuť 300 miliárd dolárov ročne.
Najskôr sa ale chudobné krajiny musia vyhrabať z obrovskej hromady štátneho dlhu. OSN odhaduje, že iba v roku 2021 budú krajiny s nízkym a stredným príjmom dlžiť platby za dlhovú službu v hodnote 1,1 bilióna dolárov. Generálny tajomník OSN António Guterres v prejavoch na stretnutí ministrov financií skupiny G20 9. júla uviedol, že je „hlboko znepokojený“ nedostatočným pokrokom v oblasti financovania opatrení v oblasti zmeny podnebia.
Ako môžu fungovať výmeny dlhu za klímu
Minulý mesiac Gallagher a Volz predložili návrh spôsobu výmeny dlhu za opatrenia voči klimatickým zmenám. Návod, ako by sa dali vyriešiť oba problémy naraz. MMF a Svetová banka by dohliadali na analýzu dlhu krajiny, ktorá zohľadňuje klimatické riziká (ktoré sú štandardnými analýzami dlhu týchto inštitúcií zvyčajne ignorované). Táto analýza by priniesla percento, o ktoré je potrebné znížiť dlh, aby krajina mala primeranú šancu na jeho splatenie a zároveň si mohla dovoliť potrebné investície do klímy, verejného zdravia a ďalších priorít trvalo udržateľného rozvoja.
MMF by potom pôsobil ako sprostredkovateľ pre veriteľov (súkromné banky a / alebo iné krajiny) a sprostredkoval by dohodu. Rovnako ako v prípade Seychel, časť dlhu by bola vymazaná („zrážka“ vo finančnom žargóne) a časť by bola presmerovaná tak, aby platila za ciele v oblasti klímy (napríklad zníženie emisií na jednotku HDP) určené dlžníckou krajinou. Návratnosť by bola zaručená MMF, aby presvedčila veriteľov, najmä tých v Číne, ktorá je hlavným držiteľom dlhu rozvojového sveta. A po rokoch, ak dlžnícka krajina nesplní svoje povinnosti, pôvodný dlh by mohol byť znovu uložený.
Výmeny dlhov fungujú, ale spájajú sa s rizikami
Environmentálne dlhové výmeny nie sú nič nové. Korene siahajú k legislatíve prijatej Kongresom USA v roku 1989, ktorá americkej Agentúre pre medzinárodný rozvoj uložila povinnosť pracovať s neziskovými skupinami na dlhových výmenách založených na ochrane dažďových pralesov ako prostriedku pomoci pri zvládaní dlhovej krízy latinskoamerických krajín. Odvtedy sa európske krajiny a Kanada v priebehu rokov zapojili aj do rôznych výmen dlhov za lesy.
Zdá sa, že programy celkovo fungovali. Podľa analýzy ekonómov zo Štokholmskej univerzity z roku 2018 sa od roku 1990 v rámci výmen dlhu za prírodu na celom svete zvýšilo minimálne 900 miliónov dolárov na ochranu prírody, čo vymazalo dlh takmer 3 miliardy dolárov v najmenej 21 krajinách s nízkym a stredným príjmom. Štatisticky významne sa znížilo odlesňovanie. A doposiaľ v prípade týchto obchodov nedošlo k žiadnym zlyhaniam, uviedol Kaiser z TNC. Aj keď sa tempo od 90-tych rokov výrazne spomalilo, nové dlhové výmeny naďalej vznikajú, naposledy v Pakistane.
Volz však uviedol, že rozsah predchádzajúcich výmen nie je primeraný klimatickej kríze. Aby to malo adekvátny dopad, musí sa rozsah výrazne zvýšiť. Výmena Seychel napríklad predstavovala iba pár percentuálnych bodov dlhu krajiny. „Všetky tieto veci boli maličké, teraz čelíme situácii, keď drobné zámeny dlhu, tu alebo tam, nepomôžu."
Výmena dlhu so sebou nesie aj určité riziká, a to tak pre dlžnícke krajiny, ako aj pre podnebie, uviedla Shakira Mustaphová, vedecká pracovníčka pre výskum verejných financií v Zámorskom rozvojovom inštitúte vo Veľkej Británii. Po prvé, mohli by krátkodobo poškodiť úverový rating dlžníckej krajiny a zhoršiť problém prístupu ku kapitálu, ktorý má swap napraviť. A pokiaľ sa nerozšíria na oveľa väčšiu časť dlhu krajiny, môže to predstavovať riziko, ktoré nie sú ministri financií ochotní podstúpiť. „Tieto myšlienky vyzerajú dobre na papieri, ale nepresadia sa kvôli tomu, čo znamenajú pre prístup na trh,“ uviedla.
Potom je tu ešte otázka kontroly. Aj keď existuje satelitné monitorovanie, nie je ľahké potvrdiť, či krajina skutočne plní svoje ochranné ciele. Aj v tomto prípade, či už úmyselne alebo nie, môže dochádzať ku skresleniam, napríklad ak krajiny tvrdia, že „konzervujú“ les, pri ktorom ale nikdy nehrozilo, že bude vyrúbaný. MMF by tiež musel stanoviť pravidlá pre to, aké druhy energetických technológií – napríklad jadrové elektrárne alebo systémy na zachytávanie CO2 v elektrárňach, by sa skutočne mohli kvalifikovať ako „zelené“.
