oPeniazoch.sk, the conversation Foto: TASR/AP
Koncept je zdá sa celkom jednoduchý. Rozdajme ľuďom peniaze a vytrhneme ich z biedy. Je to stratégia, ktorá sa čoraz viac využíva v krajinách s nižšími aj vyššími príjmami na pomoc chudobným ľuďom.
Medzinárodné organizácie ako Svetová banka, USAID a OSN financujú viacero projektov zameraných na poskytovanie peňazí ľuďom. Charitatívne organizácie, ako GiveDirectly, boli založené výhradne na tento cieľ. Mexiko, Brazília a Keňa sú poprednými príkladmi krajín, ktoré už implementovali vlastné ambiciózne programy základného garantovaného príjmu. Aj USA začali viac experimentovať s hotovostnou pomocou. Napríklad Bidenov balíček pomoci v hodnote 1,9 bilióna dolárov poskytne opakované platby väčšine rodín s deťmi. Stockton v Kalifornii, je prvé mesto v USA, ktoré poskytlo ľuďom s nízkym príjmom hotovosť bez akejkoľvek podmienky, práve tam skončil dvojročný pilotný program. A niekoľko amerických starostov sa pokúša urobiť to isté. Stručne povedané, zdá sa, že stále rastie konsenzus, že hotovosť je najlepším nástrojom v boji proti chudobe. Ale je to skutočne tak?
Ekonómovia, študujúci chudobu a rozvoj, pripúšťajú, že hotovosť môže byť efektívnym nástrojom, rozhodne však nie tým najlepším. Existuje dostatok dôkazov o tom, že hotovostné prevody na boj proti chudobe majú aspoň v priemere pozitívny vplyv. Napríklad nedávny prehľad 165 štúdií zistil, že hotovostná pomoc má tendenciu zvyšovať výdavky na potraviny a iný tovar a zároveň zlepšovať výsledky v oblasti vzdelávania a zdravia. Autori ďalej nenašli nijaké dôkazy o neúmyselných následkoch, napríklad o tom, že by ľudia menej pracovali, pretože mali vyššie príjmy bez potreby pracovať.
Podobne nedávno zverejnená štúdia Stocktonského experimentu so základným príjmom, ktorý náhodne vybraným obyvateľom rozdával dva roky 500 dolárov mesačne, zistila, že platby v hotovosti stabilizovali príjmy príjemcov, pomohli im získať viac pracovných miest na plný úväzok a znížili depresiu a úzkosť.
To však neznamená, že hotovosť je najlepšou stratégiou boja proti chudobe, ako tvrdia niektorí ľudia zástancovia tejto myšlienky, napríklad kandidát na starostu New Yorku Andrew Yang. Existuje totiž niekoľko dôvodov, prečo by tvorcovia politík mali s týmito dôkazmi narábať opatrne. Napríklad, často je ťažké identifikovať ľudí, ktorí sú skutočne chudobní a potrebujú peniaze, aby mohla byť poskytnutá pomoc správnym ľuďom. Nedávna štúdia skúmala údaje z deviatich krajín subsaharskej Afriky s cieľom vyhodnotiť výkonnosť bežnej metódy, ktorú používajú programy proti chudobe na zacielenie pomoci na chudobných ľudí. Zistilo sa, že asi polovica vybraných domácností nebola chudobná, zatiaľ čo polovica domácností, ktorá bola skutočne chudobná, sa do výberu nedostala. Tento problém zamerania nie je jedinečný iba pre rozvojové krajiny. Aj kalifornský experiment obmedzil výber na ľudí žijúcich v štvrtiach so stredným príjmom nižším ako je priemer celého mesta, čo znamená, že aj bohatší ľudia v týchto štvrtiach mali na hotovosť nárok. Oprávnené domácnosti boli navyše informované prostredníctvom elektronickej pošty, aby sa zaregistrovali on-line, čo znamená, že program vylučoval ľudí bez domova a ľudí menej zdatných v oblasti informačných technológií.
Ďalší problém priamo súvisí s definíciou chudoby, ktorá je presnejšie definovaná ako nedostatok blahobytu a nie slabého či nedostatočného príjmu. Stručne povedané, rozdávanie hotovosti priamo ľuďom na to odkázaným, im nezlepšuje blahobyt, je to skôr nástroj, ktorý sa dá použiť na nákup vecí, napríklad potravín a ubytovania, ktoré priamo prispievajú k blahobytu. Aj keď možno chudobných úspešne identifikovať, niektorí ľudia sa prostredníctvom priamej výplaty hotovosti nemusia dostať k typickému alebo priemernému prospechu z dôvodu problémov s premenou peňazí na zlepšenie ich blahobytu. Napríklad ak majú ľudia problémy s duševným alebo fyzickým zdravím, alebo chudoba sama osebe ohrozuje ich kongitívne funkcie, či ekonomické rozhodovanie. Podobne v niektorých prípadoch nemusí hotovosť priniesť veľa dobrého, pretože niektoré z vecí, ktoré prispievajú k zlepšeniu blahobytu, ako je napríklad zdravotná starostlivosť alebo školská dochádzka, môžu byť neprístupné alebo nekvalitné.
Inými slovami, za hotovosť sa jednoducho nedá kúpiť všetko.
Posledným problémom je, že priama hotovostná výpomoc nebojuje v prvom rade proti štrukturálnym problémom, ako sú diskriminácia, slabá demokracia a nekalé praktiky medzinárodného obchodu, ktoré chudobu spôsobujú. Reformy v týchto oblastiach si zvyčajne vyžadujú kolektívne kroky na uskutočnenie zmien na národnej alebo globálnej úrovni.
Nedávny výskum problematicky naznačuje, že hotovostné programy môžu byť skutočne kontraproduktívne, pretože môžu vzniknúť konflikty o to, kto získa pomoc. To môže narušiť sociálny kapitál v komunitách.
Zlyhanie hotovosti pri riešení štrukturálnych problémov môže byť jedným z dôvodov, prečo sú jej dlhodobé účinky často obmedzené. Napríklad nedávna štúdia v Ugande sa zaoberala dopadmi hotovostných prevodov deväť rokov po tom, čo ľuďom rozdávali peniaze. Zatiaľ čo po štyroch rokoch vedci zistili pozitívne účinky na zamestnanosť a príjmy, tieto vplyvy po deviatich rokoch prakticky zmizli. Aj ďalšie dlhodobé štúdie zistili „spravodlivý podiel na dosiahnutých výsledkoch, ktoré sa štatisticky nelíšia od nuly“.
Peniaze určite môžu niektorým ľuďom pomôcť, a to je nepochybne dôležité hľadisko, najmä v núdzových situáciách, keď je okamžitá pomoc kritická, napríklad počas pandémie. Ale jednoducho neexistuje univerzálny prístup k zmierňovaniu chudoby. Rôzne krajiny, komunity a jednotlivci majú jedinečné potreby a čelia rôznym prekážkam pri úniku z chudoby. Niekedy to znamená investovanie do štrukturálnych reforiem, inde to znamená poskytovanie potravinovej pomoci a niekedy, áno, aj priame platby.
Všeobecnejšie platí, že myšlienka konsenzu ohľadom rozdávania hotovosti sa míňa pointe. Podpora ľudského rozvoja znamená oprávnenie ľudí rozhodovať sa za seba, čo zahŕňa aj možnosť zvoliť si typ pomoci, ktorý je vhodný pre ich situáciu. A keď dostanú na výber, nie vždy si vyberú hotovosť.
