Pravá ruka vie, čo robí ľavá a to by malo byť znepokojujúce

Diskusia 1  
Pravá ruka vie, čo robí ľavá a to by malo byť znepokojujúce
Zdroj: MorningPorridge
Foto: SITA/AP;TASR/AP


2. 3. 2021 - Stále rovnaké signály prichádzajú od centrálnych bankárov už dlhší čas. Budú sa aj naďalej pokúšať podporovať ekonomiku, ktorá trpí kvôli krokom vlád na porazenie pandémie.

V USA sa obávajú inflácie a zvyšovania sadzieb, ale šéf  Fedu Jerome Powell stále upokojuje slovami, ktoré chce počuť trh: americká ekonomika zostáva „ďaleko od cieľov centrálnej banky v oblasti zamestnanosti a inflácie, je pravdepodobné, že bude trvať nejaký čas, kým sa dosiahne podstatný pokrok.“ Nízke sadzby sú tu teda dlhodobo, „dynamika inflácie“ sa „nezmení ani o cent“ - a aj keby, Fed je pripravený nasadiť potrebné nástroje. Do vtedy bude naďalej nakupovať dlhopisy, kontrolovať výnosovú krivku a bude a zdrží sa akýchkoľvek komentárov na dresu fiškálnej politiky. Keď sa Powella opýtali „čo si myslíte o Bidenovom stimulačnom balíku za 1,9 bilióna dolárov?“ Powell dal jasne najavo, že nič nepovie. Keby sa vyjadril, bol by to politický komentár.

A hoci v tomto prípade pravá ruka môže dobre vedieť, čo robí tá ľavá, nemusí to však nevyhnutne pomáhať obnove globálnej ekonomiky. Ľavou a pravou rukou sú menová politika, ktorú presadzujú „nezávislé“ centrálne banky, a fiškálna politika, ktorej sa držia vlády. Obe sa usilujú dosiahnuť rovnaký cieľ - silnejší hospodársky rast. Obe majú veľmi účinné páky, ktoré zaberajú na zahriatie, alebo vychladenie ekonomík. Obe sú nenahraditeľné. Každý hráč na trhu si je vedomý najväčších rizík pre každú ekonomiku, pretože chyby v oblasti fiškálnej alebo menovej politiky môžu vyústiť do finančnej krízy. Ako sú napríklad úsporné opatrenia alebo kroky na zmiernenie paniky.

Pravá ruka vie, čo robí ľavá a to by malo byť znepokojujúce

Dôvera, že na trhoch dokážu centrálne banky a vlády neviditeľne a nezávisle koordinovať tieto silné úrovne fiškálnej a menovej politiky, zostáva veľkou otázkou. Dokáže sa globálna ekonomika skutočne zotaviť bez toho, aby fiškálna a monetárna politika harmonicky nespolupracovali? Dá sa globálna ekonomika presmerovať tak, aby riešila všetky výzvy, medzi ktoré patria napríklad zmena podnebia, príjmová a sociálna nerovnosť, a ďalšie, pokiaľ sa efektívne nevyužíva monetárna a fiškálna politika na podporu ekonomík? To všetko sú rečnícke otázky, lebo všetci vieme, že sa to deje, ale nevieme, nakoľko efektívne. To závisí od kvality vlády a kvality centrálnych bankárov. A to je celkom znepokojujúce.

Neistota politiky je kľúčovým rizikom pre trhy. Značné obavy pochádzajú z rôznych častí trhov, ktoré reagujú na viaceré potenciálne politické chyby. Napríklad abnormálny rast dlhu na zaplatenie fiškálnych stimulov, rôzne výdavkové a daňové programy alebo znehodnocovanie meny príliš veľkým uvoľneným či menovým stimulom. Veľká časť spomenutého je riadená politicky.

Analytici môžu polemizovať o fundamentoch a  rastových akciách alebo o nadchádzajúcom prechode od technologických ku dividendovým akciám. Ale základom aj dnes zostáva podporná politika, ktorá poháňa trhy. Aj keď to centrálni bankári nikdy nepripustia, ale sú to lacné (vlastne zadarmo) peniaze, umelo nízke úrokové sadzby a nekonečné trvanie kvantitatívneho uvoľňovania po celom svete, ktoré majú dopad naprieč celým spektrom finančných aktív. Ceny skutočných aktív (všetko od nehnuteľností, starých automobilov, umenia po víno a whisky) sa dvíhajú v dôsledku relatívnej hodnoty k finančným aktívam.

Skutočne inteligentní investori čoraz viac zaisťujú svoje bohatstvo vytvorené z finančných aktív (akcií) tým, že väčšinu svojich alokácií vkladajú do alternatív ako sú priame reálne aktíva alebo aktíva riadené hotovostnými tokmi, aktíva, ktoré si pravdepodobne udržia hodnotu, a pritom budú stále vyplácať atraktívne výnosy. Cenou za to je nižšia likvidita. Ak niekedy príde kríza, potom by vlastníctvo fúrika mohlo byť lepšie ako hory bezcenných peňazí (klasickým príkladom inflačného nebezpečenstva je weimarské Nemecko). Problém je v Európe ešte horší. Šéfka ECB Christine Lagardeová môže povedať, čo sa jej zapáči, o urobení všetkého, čo bude potrebné, a udržiavaní nízkych sadzieb, ale Európa môže spoliehať výhradne len na menovú politiku.

Pravá ruka vie, čo robí ľavá a to by malo byť znepokojujúce

Zatiaľ čo americký Kongres, alebo parlament Spojeného kráľovstva, môžu schváliť, koľko vlády minú pomocou fiškálnych politík na oživenie svojich ekonomík, pravidlá v EÚ hovoria o tom, že krajiny si môžu požičať, iba ak spĺňajú pravidlá únie. Toho sa drží aj kuriózna konštrukcia programu obnovy ECB vo výške 750 miliárd eur, ktorý je vlastne skôr grantom alebo pôžičkou pre členov eurozóny.

Pretože fiškálna politika je na úrovni štátov obmedzená pravidlami eurozóny a ECB sa zatiaľ neprejavila, že dokáže prijať politické fiškálne rozhodnutia, (aj keď sa spája s takouto možnosťou prostredníctvom dlhopisov na obnovu), všetko, čo môže ECB urobiť, je, snažiť sa udržiavať čo najnižšie úrokové sadzby pomocou kontroly kvantitatívneho uvoľňovania a výnosovej krivky. A udržiavania viery, ktorá by mohla viesť k celoeurópskemu oživeniu. Nádej sa však nikdy neukázala ako dobrá stratégia.

Ako už aj ostatných 10 rokov ukázalo, priviesť ekonomiku k oživeniu prostredníctvom monetárnych stimulov je takmer nemožné. Je to úplne zrejmé z Španielska, Talianska, Grécka aj iných krajín. Tieto národy musia prijať fiškálne stimuly, prostredníctvom regionálnej politiky, vzdelávania a technickej prípravy, programov zamestnanosti mladých ľudí a mnohých ďalších programov. Jediným dostupným nástrojom je však len politika nulových sadzieb ECB a nádej, že program kvantitatívneho uvoľňovania v ​​hodnote 1,85 bilióna eur povedie nakoniec k rastu. Ale ak to nefungovalo 10 rokov, prečo tomu máme veriť?  Je to ako ťahanie ťažkého balvana na kopec pomocou dlhého a mokrého lana.