oPeniazoch.sk, AIER Foto: SITA/AP
Štandardný pohľad na krízy štátneho dlhu, kde sú dlžnícke krajiny, ktoré zlyhajú, vykresľované ako obete nešťastia, napríklad pri negatívnej zmene ekonomických podmienok, alebo zlých úmyslov v prípade pomoci cez tzv. supie fondov. A keďže to nie je ich chyba, štandardný názor znie, že väčšie bremeno by mali niesť bohaté krajiny.
Koronakríza tvrdo zasiahla svetové ekonomiky. Účinky boli obzvlášť závažné v zaostalých krajinách, kde sú na tom ekonomiky horšie a infraštruktúra zdravotnej starostlivosti obmedzenejšia. Covid-19 prinútil niektoré zaostalé ekonomiky, aby si vybrali, či budú v týchto zložitých časoch uspokojovať potreby svojich obyvateľov a či dokážu splácať svoj štátny dlh. To vyvolalo obavy týkajúce sa krehkosti trhu so štátnymi dlhopismi.
Medzinárodné inštitúcie a analytici začínajú venovať pozornosť budúcnosti trhu so štátnymi dlhopismi. Kristalina Georgievová, šéfka Medzinárodného menového fondu a Sigrid Kaagová, ministerka zahraničného obchodu a rozvoja Holandska, tvrdia, že rozvinuté ekonomiky „musia viac pomáhať krajinám s neudržateľným dlhovým zaťažením“, pretože „rozvojové krajiny s nízkym príjmom potrebujú silnú finančnú podporu.“ Ekonómovia Willem H. Buiter z Kolumbijskej univerzity a Anne Sibertová z Londýnskej univerzity, tvrdia, že je potrebné revidovať mechanizmy reštrukturalizácie štátneho dlhu z dôvodu tlaku, ktorému musia dlžnícke krajiny odolávať pri zlyhaní svojich dlhových záväzkov.
Základným problémom v rozvojových ekonomikách nie je nedostatok peňazí alebo finančnej podpory. Medzinárodných rezerv (amerických dolárov) nie je nedostatok. Centrálne banky zaplavujú trhy likviditou od krízy v roku 2008. Problémy so štátnym dlhom vznikajú z dôvodu nedostatku fiškálnej disciplíny a nedodržiavania zmlúv a v prípade investovania je to honba za prémiou aj za cenu akceptácie vysokého rizika. Poskytnutie väčšej finančnej podpory bez riešenia týchto základných problémov nie je riešením, len to odďaľuje dlhovú krízu.
Dlžnícke krajiny sa rozhodli hľadať úver na medzinárodnom trhu. Taktiež sa rozhodujú, či podporia reformy svojej hospodárskej politiky a inštitúcií. Posledné zlyhania v Argentíne a Ekvádore nie sú výsledkom smoly alebo zlých úmyslov cudzincov. Môžu si za to sami. Chýba im politická vôľa uskutočniť reformy potrebné na finančnú udržateľnosť. Ale my sa na ne pozeráme ako na obete.
Buiter a Sibertová radia vytvoriť mechanizmus reštrukturalizácie štátneho dlhu (SDRM), „ktorý by pozastavil platby počas problematického obdobia, ktorý by chránil dlžníkov pred sankciami veriteľa a umožnil zadlženým vládam získať nové financovanie“. Potom by to už neboli obete? Nezdá sa to pravdepodobné. Inštitucionalizácia ochrany dlžníkov pred sankciami veriteľa bez ochrany veriteľov pred nesplácaním dlžníkov by sa premietla do cien štátnych dlhopisov. Veritelia budú od rozvojových krajín prirodzene očakávať viac nesplácania, čím sa zníži pravdepodobnosť poskytovania pomoci a v prípade poskytnutia peňazí sa bude vyžadovať vyššia riziková prirážka.
To, čo sa bude diať na trhu so štátnymi dlhopismi po koronakríze znepokojuje mnohých odborníkov. Treba však povedať, že riešením nie je poskytnúť viac finančných prostriedkov vládam odhodlaným udržiavať neudržateľný kurz. Tieto krajiny potrebujú vážne inštitucionálne reformy.
