oPeniazoch.sk, the conversation Foto: TASR/AP;getty images
Koronakríza naďalej ničí spoločnosti po celom svete a kľúčovou otázkou je, ako si môžu vlády dovoliť bojovať proti nej. Ekonomiky narušené a vlády sa usilujú zvýšiť svoje výdavky na záchranu firiem, či dotovanie miezd pracovníkov.
Britská premiérka Theresa Mayová na otázku, prečo sa mzdy zdravotných sestier v roku 2017 nezvýšili oproti úrovniam z roku 2009, odpovedala: „Neexistuje žiadny zázračný strom peňazí, ktorým by sme mohli zatriasť, a ktorý by náhle zabezpečil všetko, čo ľudia chcú.“ O pár rokov neskôr už ale vláda bola schopná nielen vyplatiť miliónové mzdy, ale aj vytvoriť záchranné balíčky pre tisíce firiem a ponúkla ľuďom poukazy na stravovanie v reštauráciách. Viaceré európske krajiny podnikli podobné bezprecedentné kroky, keď sa v reakcii na pandémiu podpísali pod mzdy miliónom pracovníkov.
Ako dokážu krajiny uniesť toto radikálne zvýšenie výdavkov v čase, keď im klesajú príjmy z daní?
Odpoveď je zdá sa jednoduchá, trh s dlhmi. Za posledných pár mesiacov svetové vlády drasticky zvýšili svoje pôžičky na pokrytie nákladov na pandémiu. Môže sa javiť logické, že náklady na úver v neistých ekonomických časoch stúpnu. Realita je však taká, že kapitál počas hospodárskych poklesov často smeruje k bezpečnejšiemu štátnemu dlhu, najmä preto, že akciové trhy sa stávajú nestabilnými s vysokou mierou volatility.
V posledných mesiacoch vlády hlavných ekonomík namiesto toho, aby mali problém nájsť veriteľa, alebo aby museli platiť viac za dlhy, prepadli úverom za sadzby na historicky nízkych úrovniach. V októbri spustila EÚ, ktorá je doposiaľ malým aktérom na dlhovom trhu (keďže pôžičky si väčšinou berú jednotlivé členské krajiny), veľkú pôžičkovú kampaň v rámci úsilia boja proti Covid-19 prostredníctvom programu SURE. Je to nástroj na predchádzanie prudkému nárastu nezamestnanosti v členských krajinách, ktorý umožňuje za výhodných podmienok zobrať si úvery v celkovej výške 100 miliárd eur. Prvý predaj dlhopisov v hodnote 17 miliárd eur sa stretol s tým, čo niektorí označili ako „nehorázny dopyt“, pričom investori za ich kúpu ponúkali celkovo 233 miliárd eur. Tento intenzívny záujem je o konkurenciu voči dlhopisom, ktoré ponúkajú návratnosť -0,26 % za desať rokov, čo znamená, že investor, ktorý drží dlhopis do splatnosti, dostane menej, ako zaň dnes zaplatil.
EÚ nie je jediným dlžníkom, ktorému je v skutočnosti platené za to, že si požičiava. Mnoho vyspelých ekonomík predávalo v posledných rokoch a mesiacoch svoj dlh za záporné sadzby. Pre niektoré krajiny to bol posun dramatický. Aj krajiny ako Španielsko, Taliansko a Grécko, ktoré sa predtým považovali za relatívne rizikových dlžníkov, pričom Grécko prežíva veľkú dlhovú krízu, si v súčasnosti užívajú pôžičky za veľmi nízke úrokové sadzby.
Dôvodom tohto javu je, že zatiaľ čo tieto dlhopisy pôvodne nakupovali „tradiční“ účastníci trhu, centrálne banky nakupujú obrovské množstvá týchto dlhopisov okamžite ako sa dostanú na trh. Európska centrálna banka (ECB) je už pár rokov aktívnym kupujúcim európskych štátnych dlhopisov. Nie priamo od vlád, ale na sekundárnom trhu od investorov, ktorí tieto dlhopisy nakúpili skôr. Tento program nákupu aktív ECB bol rozšírený, aby pomohol prekonať koronakrízu, pričom ECB od začiatku roka 2020 do septembra za štátne dlhopisy utratila 676 miliárd eur.
Rovnakou stratégiou sa riadia aj ďalšie centrálne banky v hlavných vyspelých ekonomikách. Prostredníctvom týchto programov nabádajú investorov, aby nakupovali štátne dlhopisy s vedomím, že dopyt po týchto dlhopisoch na sekundárnom trhu zostane silný.
Avšak nie všetci majú podobné postavenie na trhu s dlhmi. Zatiaľ čo bohaté ekonomiky sú prenasledované investormi, aby si vzali ich peniaze, v chudobnejších krajinách je situácia radikálne odlišná. Mnoho chudobných krajín má obmedzený prístup na úverový trh a spolieha sa namiesto toho na verejných poskytovateľov pôžičiek, ako je napríklad Svetová banka.
V posledných rokoch sa tento model začal meniť s rastúcim počtom rozvojových krajín, ktoré zvyšovali svoje zahraničné pôžičky od súkromných veriteľov. Rozvojové krajiny sú však v štrukturálne slabšej pozícii ako tie bohatšie. Menší rozsah ich kapitálových trhov znamená, že sú viac odkázaní na externé financovanie. Rozvojové krajiny sa spoliehajú na získavanie peňazí v cudzej mene, čo zvyšuje riziko pre ich ekonomiky.
Pretože mnoho rozvojových krajín má menej diverzifikovaný vývoz s vyšším percentom komodít, pokles cien komodít v posledných mesiacoch tieto riziká ešte zvýšil. Výsledkom je, že rozvojové krajiny čelia výrazne vyšším nákladom na pôžičky v porovnaní s bohatšími ekonomikami.
Niekoľko veľkých rozvojových krajín, ako sú Indonézia, Kolumbia, India a Filipíny, začalo s politikou nákupu štátnych dlhopisov na financovanie rozširujúceho sa deficitu, ktorú prijali vyspelé ekonomiky. Riziká sú však v ich prípade o niečo vyššie, vrátane poklesu prílevu kapitálu, úniku kapitálu a menových kríz. Správa ratingovej agentúry S&P Global Ratings ilustrovala rozdiely medzi týmito dvoma ekonomikami takto:
Vyspelé krajiny majú zvyčajne silné domáce kapitálové trhy, silné verejné inštitúcie (vrátane nezávislých centrálnych bánk), nízku a stabilnú infláciu a transparentnosť a predvídateľnosť v hospodárskych politikách. Tieto atribúty umožňujú ich centrálnym bankám držať veľké množstvo štátnych dlhopisov bez straty dôvery investorov, vytvárania strachu z vyššej inflácie alebo spúšťania odlivu kapitálu. Naopak, krajiny s menej dôveryhodnými verejnými inštitúciami a menšou monetárnou, výmennou a fiškálnou flexibilitou, majú menšiu kapacitu na monetizáciu fiškálnych deficitov bez rizika vyššej inflácie. To môže spustiť veľký odliv kapitálu, devalvovať menu a viesť k rastu domácich úrokových sadzieb, ako to bolo v Argentíne počas uplynulého desaťročia.
Zatiaľ čo reakcia trhu na tento prístup rozvojových krajín bola zatiaľ tlmená, správa tvrdí, že táto situácia sa môže zmeniť.
Rozvojové krajiny, ktoré by nakupovali dlh v štýle bohatých ekonomík, by tým mohli „oslabiť menovú flexibilitu a ekonomickú stabilitu, čo by mohlo zvýšiť pravdepodobnosť zníženia ratingu“.
V posledných mesiacoch bolo zníženie ratingu agentúrami hlavným rizikom pre rozvojové krajiny. Mnoho ekonomík sa muselo vysporiadať s vyšším nákladom na pôžičky v dôsledku takéhoto zníženia ratingu. Tieto zníženia ratingu často súviseli s poklesom cien a vývozom komodít, ako to bolo v s diamantmi v Botswane a ropou v Nigérii.
Potom, čo sa v júli pridala Etiópia, Pakistan, Kamerun, Senegal a Pobrežie Slonoviny k iniciatíve G20 schválenej Svetovou bankou, ratingová agentúra Moody's zakročila proti týmto krajinám s tvrdením, že ich účasť v tomto systéme zvýši riziko pre investorov do dlhopisov vydaných týmito krajinami. Niektoré rozvojové ekonomiky sa preto vyhýbajú tejto iniciatíve, aby nevyslali „negatívny signál na trh“. Zambia sa blíži k tomu, že bude prvou krajinou „defaultu COVIDu“, ďalšie rozvojové krajiny by sa mohli dostať do podobnej situácie už v nasledujúcich mesiacoch.
Mnoho rozvojových krajín musí odolať voľbe, že buď sa vzdajú akýchkoľvek ekonomicky nákladných zdravotných opatrení, alebo budú čeliť vážnym fiškálnym a hospodárskym krízam. Prístup k úverom sa stal rozhodujúcim faktorom v schopnosti vlád reagovať na pandémiu. Vďaka prístupu k lacným úverom sú rozvinuté ekonomiky schopné prijať opatrenia a zároveň obmedziť sociálny a ekonomický dopad pandémie. Ale mnoho rozvojových krajín takýto luxus nemá. Nie každému sa podarí zatriasť konármi stromu čarovných peňazí.
