Kam sme sa to dostali: Očakávať ozdravenie ekonomiky je naivné

, OfTwoMinds Foto: getty images

Keď hrozí, že kríza naruší ekonomiku, centrálne banky sú pripravené poskytnúť koordinovaný stimul. Jedenásť rokov po globálnej finančnej kríze v rokoch 2008 - 09 sme mali krátky čas relatívne koherentné obdobie slabého rastu, rastúcej príjmovej a majetkovej nerovnosti. Toto obdobie sa v roku 2020 skončilo a začína nové, obdobie destabilizácie a neistoty.

Dlhodobé trendy vytvárajú domino, ktoré môže dostať do pohybu pandémia. Krehkosť, nestabilita a neudržateľné extrémy sú dnes pre globálnu ekonomiku charakteristické.

„Slávne tridsaťročie“ od roku 1946 do roku 1975 bolo obdobím rastúcej prosperity v rozvinutých krajinách (Európa, Japonsko, Severná Amerika) a rýchleho rozvoja v rade rozvojových krajín v juhovýchodnej Ázii, ale aj  a inde. Dekolonizované krajiny a Čína zápasili s politickým, sociálnym a hospodárskym otrasom. Náklady na energie, bývanie, potraviny zdravotnú starostlivosť, vzdelávanie atď. boli nízke, obnovené priemyselné základne vyrábali lacnejšie tovary a aj ropa a zemný plyn boli lacné. Globálny trh s menami bol stabilný, Japonsko a západná Európa predávala svoje výrobky do Ameriky za diskontné ceny v dôsledku silného dolára. Táto politika bola výslovne určená na posilnenie ekonomík spojencov, ktorým hrozila globálna ambícia zo strany Sovietskeho zväzu.

Boli to desaťročia rastúcich miezd a cenovo dostupného, ​​mierne rastúceho úveru a nízkej inflácie, keďže peňažná zásoba sa rozširovala viac-menej spoločne s tovarom, službami a úvermi. Súkolesie sa začalo zadrhávať v sedemdesiatych rokoch, keď krajiny vyvážajúce ropu zvyšovali ceny energie, aby získali väčší podiel na ziskoch. Koniec zlatého štandardu pre americký dolár znamenal prudký rast inflácie, čo vyústilo do dovtedy neznámej ekonomickej situácie zvanej stagflácia: vysoká inflácia plus stagnujúci rast. V rovnakom čase rastie globálna konkurencia zo strany lacnejších krajín (za pomoci mien, ktoré sa obchodovali výrazne lacnejšie voči americkému doláru). Pocítili to najmä neefektívne odvetvia v USA a Európe.

V osemdesiatych rokoch došlo k obnoveniu rastu, ale už s inou kombináciou zdrojov. Povojnová generácia vstúpila do svojej najvyššej produktivity a miery utrácania. Zvýšil sa globálny dopyt, nové supermasívne ropné polia objavené začiatkom 70-tych rokov sa dostali na trh (Aljaška, Severné more, západná Afrika) a dramaticky znížili cenu ropy. Prudko stúpajúce úrokové sadzby rozdrvili infláciu a vyhnali zlý dlh z rozvinutých ekonomík. Rozvojové krajiny, ktoré zápasili v 70-tych rokoch, sa konečne dokázali postaviť na vlastné nohy (India, Čína, Južná Amerika atď.) Po prvý krát za začali vyplácať investície do znižovania priemyselného znečistenia, prvá vlna finančnej podpory pomohla fúziám, odkupom aj rastu cien aktív.

V osemdesiatych rokoch minulého storočia došlo k pádu Sovietskeho zväzu, čo eliminovalo nákladnú vojenskú rivalitu v rámci studenej vojny. Praskla obrovská úverová bublina v Japonsku, v rokoch 1989 – 90. Bol to jeden z varovných signálov, ktorý sa ignoroval.

V deväťdesiatych rokoch 20. storočia pokračoval trend globálneho rastu podporovaný nízkou infláciou, lacnou energiou, rozširujúcou sa globalizáciou a masovou komercializáciou internetu a výpočtovej techniky, pretože technológie, ktoré boli kedysi drahé a náročné na používanie, sa stali dostupnými a užívateľsky priateľskejšími.

Globálnym ekonomickým presvedčením bola neoliberálna ideológia. Teda pôsob, ako vyriešiť prakticky akýkoľvek problém tým, že sa všetko zmení na globálny trh s voľne obchodovanou prácou, kapitálom, tovarom a službami. V 90-tych rokoch 20. storočia sa Čína presadila ako výrobné centrum svetového hospodárstva. Táto úloha bola inštitucionalizovaná prijatím Číny do WTO. Keď sa globalizácia a finančná podpora stali dominantnými silami (prirodzený výsledok neoliberalizmu), objavila sa na menových trhoch nestabilita. Rovnako aj na trhoch s aktívami (internetová bublina). Oživenie Japonska z úverového kolapsu bolo slabé, čo znamenalo stagnáciu na viac ako 30 rokov, a čo viedlo k sociálnemu úpadku s mimoriadnymi demografickými a hospodárskymi dôsledkami.

Globálna ekonomika sa v rokoch 1998 – 2000 pozviechala z týchto nestabilít a centrálne banky zaplavili trhy s aktívami novo vytvorenou menou. Cieľom bolo zabrániť recesii, ktorá by zlikvidovala zlý dlh, marginálne investície a firmy, čím by sa znížila úverová expanzia a spotreba. Centrálne banky namiesto toho, aby akceptovali riziká konvenčnej recesie v hospodárskom cykle, tlačili peniaze. V takých objemoch, ktoré rýchlo deformovali trhy. Centrálne banky v skutočnosti vytvorili ekonomiku závislú od úverových / majetkových bublín. Rast nepochádzal zo znižovania nákladov, zlepšovania produktivity a zvyšovania miezd, ale zo špekulácií na finančných trhoch. Bolo to jednoducho logické rozšírenie neoliberalizmu: ak existujúce trhy neboli dostatočne ziskové, potom vytvorme nové trhy pre nové exotické finančné nástroje a znížme náklady na pôžičky, aby sa podnietila spotrebu a investície.

Výhody týchto finančných nástrojov boli rozdelené nerovnomerne. Tí, od ktorých tieto nástroje vychádzajú, získali miliardy, zatiaľ čo dlžníci museli akceptovali riziká, ktorým vôbec nerozumeli, čím sa prudko zvyšovala príjmová a majetková nerovnosť. Centrálnym bankárom to zjavne neprekážalo. Supernízke úrokové sadzby a dostatok likvidity nepodnietili investície do zvyšovania produktivity, ale motivovali k vysoko špekulatívnym stávkam. Prejavilo sa to v hypotekárnych úveroch, ktoré domácnosti nezvládali splácať, alebo vznikom exotických finančných nástrojov, ako sú CDO a CLO. Neoliberalizmus centrálnych bánk v konečnom dôsledku viedol ku globálnej finančnej kríze v rokoch 2008 – 2009, pretože riziká, ktoré mali byť údajne zaistené, vzrástli a trhy skolabovali, stali sa nelikvidnými. Keď bubliny prasknú, kupujúci zmiznú a na trhoch nemá kto urobiť ponuku. Predajcovia zúfalo chcú predať, ale neexistuje protistrana, niet kupujúcich za akúkoľvek cenu.

Bola to konečná v hre finančného, ​​globalizovaného neoliberalizmu. Centrálne banky a tvorcovia politík ale namiesto toho, aby sa postavili realite, zdvojnásobili svoje zaužívané politiky, akými vytvorili bublinu v roku 2008, ktorá keď praskla, mala strašné následky pre všetkých, ktorí stavili v niektorej z kasínových hier.

Dnes tu máme koronakrízu a naivne dúfame, že po jej odznení krehké extrémy globálnej ekonomiky zmiznú a dočkáme sa úplného obnovenia na úroveň z polovice roka 2019. Keď sa ale postavíme k situácii triezvejšie, vidíme, že nielenže nedôjde k oživeniu, ale k oživeniu ani nemôže dôjsť. Keďže zodpovední nemajú plán B, neistota, riziko a vysoká miera volatility, by mohli dosiahnuť extrémne úrovne, aké dnes len málokto predpovedá. Plán A má čoraz viac nezamýšľaných dôsledkov. Nestabilný, krehký previs nad hlbokou priepasťou sa stenšuje. Keď praskne, príde pád.

Súvisiace články

Aktuálne správy