oPeniazoch.sk, AIER Foto: getty images
Zástancovia dlhového financovania sa delia na dve skupiny. Prvá verí, že takéto výdavky sú účinným prostriedkom, ktorým vláda zabezpečuje, aby hospodárstvo využilo aj nevyužité zdroje. Druhá nemá ilúzie, že na stimulovanie hospodárstva sú potrebné deficitné výdavky. Jednoducho neveria, že dobre fungujúce hospodárstvo si vyžaduje aktívny vládny fiškálny alebo peňažný stimul. Namiesto toho hlásajú, že dane narúšajú hospodársku aktivitu, a teda spomaľujú hospodársky rast.
Vnímanie negatívnych dôsledkov zdaňovania zo strany správcu dane je správne. Vedie k financovaniu deficitu ako prostriedku na udržanie minimálnych daní, alebo k ich odstráneniu. Argumentom proti zdaňovaniu je čiastočne to, že veritelia požičiavajú peniaze vládam dobrovoľne. Aj tento argument je správny. A tak sa daňoví poplatníci pýtajú, prečo nefinancovať vládne operácie peniazmi dobrovoľne požičanými a nie nútene odovzdanými? V prípade, že vláda financuje svoje operácie skôr dobrovoľne požičanými finančnými prostriedkami, než pomocou vynútených daní, zníži daňové zaťaženie ľudí a hospodárske narušenie je menšie. Rastie osobná sloboda. Je to výhodné pre všetkých. Bohužiaľ, pod povrchnou príťažlivosťou tohto argumentu sú ukryté dva zásadné omyly.
Prvým omylom je predstava, že takéto financovanie zmierňuje daňové zaťaženie občanov. Nie je to tak. Dlhové financovanie zmierňuje daňové zaťaženie občanov dnes, ale robí to len pomocou zvyšovania daňového zaťaženia občanov zajtra. Keďže dlhy sa musia splatiť, dnešný dlh zvýši v budúcnosti dane. Užitočná je analógia s kúpou auta. Ani kupujúci sa nevyhne povinnosti zaplatiť za auto, aj keď si ho kúpi na pôžičku a nie za súčasný príjem. Skutočnosť, že oneskoril načasovanie platby, neznamená, že svoje auto nezaplatí, ale že to za neho urobí banka, od ktorej dostal pôžičku na auto. Zajtra zaplatí za svoje auto zo svojho príjmu.
Argumentom býva, že predsa na rozdiel od súkromného dlhu, ktorý musí byť nakoniec splatený, vládny dlh splatený nemusí byť nikdy. Podľa tábora proti daniam si môže vláda požičať, aby splatila starý dlh. A tak vládne programy zaplatené včera dobrovoľne požičanými finančnými prostriedkami dnes nesplatia daňovníci, ale použijú sa nové, dobrovoľne požičané prostriedky.
Vláda, to samozrejme robiť môže a aj to často robí. Vládny dlh však možno rolovať pred sebou len vďaka tomu, že veritelia správne chápu, že vláda má daňovú právomoc. Rovnako ako vám banka poskytne pôžičku na auto, pretože chápe, že máte právomoc zarobiť si peniaze, a teda aj schopnosť splácať svoj dlh, veritelia kupujú štátne dlhopisy iba preto, že chápu, že vláda má daňovú právomoc, a teda schopnosť splácať svoje dlhy.
Potreba vlády splácať svoje dlhy je v skutočnosti maskovaná skutočnosťou, že vlády často svoje dlhy nesplácajú. Životnosť typickej vlády je omnoho dlhšia ako životnosť človeka, vláda môže dlh splácať dlhší čas ako fyzická osoba. Ale skúste si položiť otázku: ak by vláda náhle stratila daňovú právomoc, aby prostredníctvom daní získala peniaze, požičali by ste takej vláde? Ak ste z tábora proti daňovej povinnosti, pravdepodobne ste v pokušení odpovedať „áno“ a potom vysvetliť, že vláda si môže naďalej požičiavať na neurčito.
Ale rozmýšľajú podobne aj ostatní veritelia? A požičali by ste vláde, ak si nie ste istí, že ostatní jej budú požičiavať v budúcnosti? Hneď ako si veritelia všeobecne uvedomia, že vláda sama o sebe nemá žiadnu „zárobkovú“ právomoc, už jej viac požičiavať chcieť nebudú.
Schopnosť vlády požičať si v konečnom dôsledku spočíva v jej schopnosti zdaňovať. A tým sa dostávame k druhému fatálnemu omylu, ktorý si neuvedomuje, že výška vládnych výdavkov je závislá od prostriedkov získaných na financovanie týchto výdavkov. Konkrétne, schopnosť požičiavať si umožňuje súčasným občanom, daňovým poplatníkom a politikom odovzdať účet za súčasné vládne programy budúcim občanom, daňovým poplatníkom, náklady dnešných občanov, daňových poplatníkov a politikov na rozširovanie štátneho rozpočtu sú nižšie, ako by boli, keby si vláda nemohla požičať. Schopnosť požičať si preto dotuje nárast veľkosti vlády. Ďalej, keďže sú použité finančné prostriedky budúcich občanov, daňových poplatníkov, existuje dôvod domnievať sa, že dnešné výdavky sú ešte zbytočnejšie, než by inak boli.
A všimnite si tú iróniu s tým, čo hlásajú tí proti daniam a čo sú za menej štátu. Keby to bola pravda a mohla by si vláda požičiavať bez toho, aby mala daňovú právomoc, rast veľkosti vlády a kontrola nad zdrojmi by sa zvýšila ešte rýchlejšie a vo väčšej miere ako je tomu v súčasnosti. Politici, ktorí by si dokázali požičať od veriteľov bez potreby zdaňovania, by všetky zdroje použili na prenikanie štátu do čoraz viac životných oblastí. Vzhľadom na skutočnosť, že vláda môže legálne iniciovať použitie fyzickej sily, by sme mali byť vďační, že prístup k zdrojom nie je úplne voľný. Ale vďační by nemali byť len tí, ktorí sú najviac skeptickí voči skutočným motívom a schopnostiam vlády, ale vlastne všetci, pretože deficitné financovanie znižuje náklady politikov s rozhodovacou právomocou na rozšírenie rozsahu a pôsobnosti vlády.
Autorom je Donald J. Boudreaux, profesor ekonómie na George Mason University vo Virgínii a autor kníh The Essential Hayek, Globalization, Hypocrites and Half-Wits. Píše blog s názvom Cafe Hayek.
