oPeniazoch.sk, conversableeconomist Foto: SITA/AP;getty images
Možno ste presvedčení, že poznáte definíciu populizmu. Ten však môže mať mnohé tváre.
Vymedzenie pojmu „populizmus“ je niekedy veľmi široké. Napríklad strana o sebe tvrdí, že zastupuje bežných ľudí. To môže byť pravda, je však ťažké predstaviť si úspešnú politickú stranu, ktorá by takéto tvrdenie neuviedla. Ďalšie definície hovoria o strane, ktorá sa zameriava na redistribúciu smerom k chudobným. Ale asi najčastejšie sa o populistoch hovorí, že zastupujú bežných ľudí a chudobných, ale zároveň identifikujú nepriateľa. V niektorých prípadoch sú to dôvody ekonomické, nepriateľ v podobe veľkej korporácie či bohatí. Inokedy je nepriateľ spájaný so zahraničím. Napríklad keď sa umožňuje dovoz zahraničných výrobkov alebo rastie počet prisťahovalcov. Populizmus zvyčajne zahŕňa ekonomický rozmer, bežní ľudia sú na druhej koľaji, alebo sa s nimi zle zaobchádza, ale aj širší politický/kultúrny rozmer, ktorým síce elity nerozumejú ale využívajú ich.
Súčasťou populizmu, ktoré sa ťažko definuje, je to, že často používa kritiku. Dôsledkom je, že populisti nie sú len ľudia, ktorí by obhajovali vyššie dane pre bohatých alebo korporácie, ale ľudia, ktorí by ich radi démonizovali alebo presadzovali konfiškáciu majetku týmto skupinám. Populisti často hovoria o menšej miere dovozu, alebo o zvýšených hraničných kontrolách. Opisujú zmeny ako hrubú nespravodlivosť, z ktorej ťaží malá skupina, ale zaplatí to väčšina. Stručne povedané, populisti nie sú technickí analytici, ktorí by argumentovali nákladmi a výhodami zmeny niektorých politických parametrov s cieľom pomôcť obyčajným ľuďom alebo chudobe. Namiesto toho sa snažia vybičovať vlnu emócií, aby získali politickú moc, pričom zhoršujú politické a sociálne rozdiely a dávajú politické sľuby, ktoré buď nemožno dodržať, alebo nebudú fungovať.
Len čo sa populistické emócie naplno prebudia, politika sa môže ubrať smerom k irelevantným myšlienkami typu obmedzení výkonnej moci alebo nezávislosti súdnictva, médií a centrálnch bánk. Keďže populistické politické vyhlásenia nevyhnutne zlyhávajú, môže to zintenzívniť nárast populizmu tým, že sa poukazuje na to, že nepriatelia obyčajných ľudí sú ešte silnejší, než sa predpokladá. Musia sa proti nim použiť ešte silnejšie zásahy zo strany charizmatických a autoritatívnych vodcov.
Pre ekonómov je možno klasický pohľad na „populizmus“ založený na modeli z Latinskej Ameriky, ktorý opísali Rudiger Dornbusch a Sebastian Edwards už v 90. rokoch. Tvrdili, že populistické režimy využívajú rôzne politiky od protekcionizmu, cez agrárne reformy, kontroly a nariadenia či znárodnenie veľkých spoločností v duchu výrazného zvýšenia vládnych výdavkov. Spočiatku nárast výdavkov dokázal stimulovať ekonomiku, ale v niektorých prípadoch mal populistický vodca jednoducho veľké ekonomické šťastie. Tak ako v prípade hospodárstva vyvážajúceho ropu, ktoré zaznamená zvýšenie ceny ropy. V tejto fáze sa často kontrolujú ceny, aby sa zabezpečilo, že všetko zostane cenovo dostupné, a tiež že je pod kontrolou prílev dovážaných výrobkov. Ale keď sa deficity štátneho rozpočtu zvyšujú, nárast dovozov zvyšuje obchodné deficity a cenové kontroly, regulácie a znárodnenie začínajú brzdiť ekonomickú flexibilitu. Začínajú sa objavovať problémy: nedostatok tovaru, čierne trhy, mzdy, ktoré nedokážu držať krok s rastúcou infláciou, makroekonomické problémy so splácaním dlhu. Populistický vodca môže samozrejme použiť všetky tieto problémy pri argumente, že sú potrebné ešte extrémnejšie politiky. Ekonomila ale veľmi nerešpektuje jeho želania. Nakoniec dôjde ku kolapsu a vyčisteniu.
Ako príklad môžu poslúžiť Venezuela alebo možno Grécko. Keď však hovoríme o ekonomických koreňoch moderného populizmu, väčšina komentátorov má na mysli niečo menej extrémne. Zamerali sa na komunity, ktoré počas Veľkej recesie utrpeli ekonomicky, alebo ktoré zasiahli dovozné šoky z Číny začiatkom 21. storočia, alebo ktoré majú pocit, že ich pracovné miesta a miestne kultúrne vzorce sú ohrozené nárastom prisťahovalcov. Výsledkom je tvrdenie, že zástupcovvia týchto komunít sú motivovaní voliť vodcov, ktorí určite nepatria ku klasickým latinskoamericým populistom ako Juan Peron v Argentíne alebo Hugo Chavez vo Venezuele, ale skôr politikov ktorí majú populistický nádych. Stačí sa pozrieť na Brexit vo Veľkej Británii, strany ako Alternatíva pre Nemecko, Švédski demokrati, alebo Donald Trump v Spojených štátoch. Prepojenosť medzi ekonomickými nedostatkami a raste populistických strán vidíme predovšetkým v kontexte európskych krajín.
Ekonomické korene časť obrazu populizmu vykresľujú, stále však zostáva legitímna otázka, čo je hlavnou hnacou silou moderného populizmu.
Niekoľko štúdií sa zameriava napríklad na to, koľko hlasov získal Brexit alebo prezident Trump a definuje skupiny, ktoré boli najviac zasiahnuté clami, či Veľkou recesiou. Tieto hospodárske udalosti posunuli o niekoľko percentuálnych bodov výsledky volieb, ale tvrdenie, že negatívna hospodárska udalosť zmení vzorce hlasovania o niekoľko percent, nevysvetľuje zvyšok hlasovania. Pri vysvetľovaní rastu populizmu je dôležité brať do úvahy nielen ekonomické faktory, ktoré ovplyvnili 2 – 3 % hlasov, ale aj ďalších 48 – 49 % hlasov, ktoré nezáviseli od ekonomických faktorov.
Obava z prisťahovalectva je jednoznačne hlavným problémom spájajúcim mnoho moderných populistických strán. Nie je však zrejmé, že skutočným problémom sú hospodárske dôsledky prisťahovalectva. Ukazuje sa, že protiprisťahovalecký sentiment je často silnejší v oblastiach, v ktorých došlo k negatívnym hospodárskym otrasom. Aj to, že v prieskumoch verejnej mienky o prisťahovalectve je sentiment často oveľa silnejší, ak ide o prisťahovalcov, ktorí nehovoria jazykom novej krajiny alebo ktorí pochádzajú z krajín s odlišným kultúrnym alebo náboženským kontextom. Zvýšené vystavenie sa zahraničným vplyvom, ktoré sa spája s globalizáciou, a ešte viac účinky migračných vĺn, prehĺbilo pocit kultúrnej a demografickej hrozby. Ťažké hospodárske časy podkopávajú kompetenciu ekonomických a politických elít, a tým pomáhajú vzbudiť populistickú nedôveru. Z tohto dôvodu sú nepriaznivé ekonomické zmeny prispievajúcim faktorom a možno aj spúšťačom. Nie však hlavnou príčinou rozsiahlej podpory populistov.
Populisti kladú proti sebe prácu a kapitál, alebo pracujúcu triedu a korporácie. V polstoročí po druhej svetovej vojne bola politika vyspelých západoeurópskych demokracií do značnej miery štruktúrovaná konfliktom medzi pracovnou silou a vlastníkmi kapitálu, ale dnes sa politický konflikt posúva do inej oblasti. Európska hospodárska a politická integrácia vytvára zásadný rozpor medzi víťazmi a porazenými v rámci štrukturálnych zmien v ekonomike. Kozmopolitný versus nacionalistický konflikt. Iný pohľad hovorí o tom, ako sa na moderné spoločnosti rozdeľujú na mestské oblasti, v ktorých ľudia žijú v multikultúrnom a medzinárodnom každodennom svete, často so spoločensky liberálnymi hodnotami. Tí ťažia z mnohých výhod hospodárskeho rastu. Na druhej strane sú ľudia žijúci v menších mestách a vidieckych oblastiach, ktorí vidia, ako ich miestna ekonomika stagnuje a ich miesto v spoločnosti má čoraz menší význam.
Základnou výzvou je, že žijeme v časoch silných zmien. Zmien v technológiách, komunikácii, globalizácii, podnikovej štruktúre, pracovných miest, geografického rozdelenia, starnúcej populácie, environmentálnych nebezpečenstiev, pohľadu na manželský zväzok a ďalších. Stres vyvolaný týmito zmenami nie je jednoduché potlačiť, hlavne ak nepoznáme riešenie. Populistický impulz, či už prichádza v politickom spektre sprava alebo zľava, má korene v budúcich autoritárskych vedúcich predstaviteľoch. Tí hovoria o sociálnych rozdieloch medzi nami a nimi, pričom ako jednoduché riešenie považujú nereálne, alebo dokonca škodlivé politiky.
