Ako donútiť nadnárodné spoločnosti, aby sa nevyhýbali plateniu daní

Diskusia 10  
Ako donútiť nadnárodné spoločnosti, aby sa nevyhýbali plateniu daní
Zdroj: theconversation
Foto: getty images;


11. 10. 2019 - Daňové raje sa stali určujúcim prvkom globálneho finančného systému. Nadnárodné spoločnosti môžu využívať rôzne systémy, aby sa vyhli plateniu daní v krajinách, kde dosahujú obrovské príjmy. V dôsledku toho sú verejné služby buď nedostatočne financované, alebo musia byť financované inými daňovníkmi s nízkymi príjmami. Zároveň to prispieva k zvyšovaniu nerovnosti na celom svete.

Ekonómovia Petr Janský a Miroslav Palanský odhadujú, že až 420 miliárd dolárov z podnikových ziskoch sa každoročne presúva zo 79 krajín. To predstavuje pre krajiny stratu na daniach približne 125 miliárd USD každý rok.

Vzhľadom na povahu problému je skutočne ťažké odhaliť vyhýbanie sa daňovým povinnostiam alebo daňové úniky. Údaje o priamych zahraničných investíciách (PZI) zhromažďované Medzinárodným menovým fondom, v tomto smere pomôžu. Podľa dvojice ekonómov krajiny s vyšším podielom PZI z daňových rajov vykazujú systematicky a výrazne nižšie zisky, čo naznačuje, že tieto zisky boli presunuté do daňových rajov predtým, ako boli vykázané v krajinách s vysokými daňami. Intenzita tohto vzťahu umožňuje odhadnúť, o koľko viac by sa vykázal zisk v každej krajine, keby spoločnosti vlastnené daňovými rajmi vykázali podobné zisky ako ostatné spoločnosti.

Vo svojej práci zistili, že krajiny s nízkymi príjmami v priemere strácajú najmenej toľko ako vyspelé krajiny (relatívne k veľkosti ich ekonomík). Zároveň sú menej schopné implementovať účinné nástroje na zníženie výšky zisku presunutého z ich krajín.

Tri kanály na presun zisku
Existujú tri hlavné kanály, ktoré môžu nadnárodné spoločnosti použiť na presun ziskov z krajín s vysokými daňami: presúvanie dlhov, registrácia nehmotných aktív, ako sú autorské práva alebo ochranné známky v daňových rajoch, a technika známa ako „strategické transferové oceňovanie“.

Pre lepšie porozumenie, ako tieto kanály fungujú, si predstavte, že nadnárodná spoločnosť sa skladá z dvoch spoločností, z ktorých jedna sa nachádza v jurisdikcii s vysokou daňou záťažou ako napr. Austrália (spoločnosť A) a druhá sa nachádza v nízkej daňovej jurisdikcii ako sú Bermudy (spoločnosť B). Spoločnosť B je holdingovou spoločnosťou a plne vlastní spoločnosť A.

Zatiaľ čo obe spoločnosti by mali platiť daň zo zisku, ktorý dosahujú vo svojich príslušných krajinách, jeden z troch kanálov sa používa na presun ziskov z krajiny s vysokou daňou (Austrália v našom prípade so sadzbou dane z príjmu právnických osôb 30 %) do krajiny s nízkymi daňami (Bermudské ostrovy so sadzbou dane z príjmu právnických osôb  0 %). Za každý takto presunutý dolár sa nadnárodná spoločnosť vyhýba plateniu dane 30 centov.

Ak hovoríme o presúvaní dlhov, vtedy si spoločnosť A požičiava peniaze (aj keď nemusí) od spoločnosti B a platí úroky z tejto pôžičky spoločnosti B. Úrokové platby sú nákladom pre spoločnosť A a v Austrálii sú odpočítateľné z daní. Účinne tak znižujú zisk, ktorý spoločnosť A vykazuje v Austrálii, zatiaľ čo zvyšujú zisk vykázaný na Bermudách.
 

Využitím druhého kanála, nadnárodné spoločnosti prevádzajú svoje nehmotné aktíva (napríklad ochranné známky alebo autorské práva) na spoločnosť B a spoločnosť A potom zaplatí licenčné poplatky spoločnosti B za použitie týchto aktív. Licenčné poplatky predstavujú náklady pre spoločnosť A a umelo znižujú jej zisk, čím zvyšujú menej zdanený zisk spoločnosti B.

Tretí kanál, strategický transfer, sa môže použiť, keď spoločnosť A obchoduje so spoločnosťou B. Väčšina krajín v súčasnosti používa na určovanie cien svojich obchodov tzv. zásadu „nezávislých trhov“. To znamená, že ceny by sa mali stanoviť rovnako, ako by medzi sebou obchodovali dva neprepojené subjekty. V praxi je však často ťažké určiť trhovú cenu a pre nadnárodné spoločnosti existuje značný priestor na stanovenie ceny spôsobom, ktorý minimalizuje ich celkové daňové záväzky. Predstavte si, že spoločnosť A vyrába džínsy a predáva ich spoločnosti B, ktorá ich potom predáva v obchodoch. Ak by náklady na výrobu džínsov boli 80 USD a spoločnosť A by ich bola ochotná predať neprepojenej spoločnosti C za 100 USD, zisk by dosiahol 20 USD a na daniach by zaplatili v Austrálii 6 USD (30 %). Ak však spoločnosť A predáva džínsy svojej dcérskej spoločnosti B za 81 USD, dosiahne zisk iba 1 USD, a tak v Austrálii platí daň 0,3 USD. Spoločnosť B potom predáva džínsy neprepojenej spoločnosti C za 100 USD, čím dosahuje zisk 19 USD, ale neplatí žiadnu daň, pretože na Bermudách daň z príjmu právnických osôb nie je. Pri použití tejto schémy sa nadnárodná spoločnosť vyhýba plateniu dane v Austrálii vo výške 5,7 USD za každý kus predaných džínsov.

Ako donútiť nadnárodné spoločnosti, aby sa nevyhýbali plateniu daní

Ako to zastaviť

Príčinou problému je spôsob, akým sa zdaňujú medzinárodné príjmy z príjmu právnických osôb. Súčasný systém je založený na prístupe navrhnutom takmer pred storočím, keď veľké nadnárodné spoločnosti, ako ich poznáme dnes, ešte neexistovali. V súčasnosti jednotlivé subjekty, ktoré tvoria nadnárodné spoločnosti, vedú samostatné účtovníctvo akoby by boli nezávislými spoločnosťami. Nadnárodná spoločnosť však optimalizuje svoje daňové záväzky ako celok.

Namiesto toho by sme mali prejsť na tzv. jednotný model zdaňovania. Zámerom je zdaniť zisk tam, kde sa ekonomická činnosť, ktorá ho vytvára, uskutočňuje a nie tam, kde sa vykazujú zisky. Nadnárodná spoločnosť by podala správu o svojom celkovom globálnom zisku a tiež o svojej činnosti v každej krajine, v ktorej pôsobí. Vlády týchto krajín by potom mohli zdaniť nadnárodné spoločnosti podľa činnosti v ich krajine.

V praxi je zložité definovať, čo presne predstavuje „hospodársku činnosť, ktorá vytvára zisk“. Napríklad pre nadnárodnú spoločnosť, ktorá vyrába telefóny, nie je jasné, akú časť svojho zisku generujú napríklad manažéri v Kalifornii, návrhári v Texase, programátori v Mníchove, montážna továreň v Číne, logistická spoločnosť v Singapure, cez ktorú sa dodávajú telefóny do maloobchodného reťazca v Paríži, ktorý telefón predáva, alebo do rúk francúzskeho spotrebiteľa.

Rôzne návrhy jednotných daňových systémov definujú tento základ dane rôznymi spôsobmi. Najčastejšie sa berie do úvahy päť faktorov: umiestnenie ústredia, predaj, mzdy, počet zamestnancov a aktíva. Rôzne návrhy dávajú týmto faktorom rôznu váhu.

Zavedenie jednotného zdanenia by si v konečnom dôsledku vyžadovalo globálny konsenzus vo vzorci používanom na rozdelenie ziskov. A je pravda, že by dosiahnutie takéhoto konsenzu bolo ťažké. „Predstavuje to obrovskú politickú a administratívnu zložitosť a vyžaduje si takú úroveň medzinárodnej spolupráce, ktorá je v oblasti medzinárodného zdanenia nereálna,“ uvádza OECD. Ale vzhľadom na to, že vlády na celom svete strácajú na daniach okolo 125 miliárd dolárov ročne, je globálna spolupráca skutočne drahšia než súčasný systém?