oPeniazoch.sk, QZ Foto: SITA/AP
Aj tomu najsvedomitejšiemu zástancovi recyklácie sa už niečo podobné určite prihodilo. Po nákupe len tak z rozmaru, keďže išlo o neplánovaný nákup, nemal zo sebou vlastnú nákupnú tašku. Situácia vyvoláva spory v druhej najväčšej krajine sveta, kde pretrváva veľký problém s nadbytkom plastového odpadu z tovarov na jedno použitie.
A teraz otázka. Môžu vám maloobchodník účtovať nákup tašky, aj keď je šetrná k životnému prostrediu, alebo sa v týchto prípadoch nakupujúci stáva nevedomým propagátorom značky vďaka logu či názvu firmy na taške? Právni odborníci a spotrebiteľské diskusné fóra sa na jednoznačnej odpovedi nedohodli.
Diskusia na túto tému sa opätovne rozprúdila vďaka predajcovi obuvi Baťa v Indii, ktorý dostal pokutu od spotrebiteľského fóra po tom, čo naštvaný zákazník podal sťažnosť za spoplatnenie papierového vrecka pri nákupe. Fórum odmietlo argument firmy Baťa, že ide len o prevod nákladov za používanie tašiek šetrných k životnému prostrediu z firmy na zákazníka. „Ak je spoločnosť Baťa India environmentálnym aktivistom, mala podobne postupovať aj voči sťažovateľovi,“ uviedlo fórum. „Bolo povinnosťou obchodníka poskytnúť zákazníkovi, ktorý si kúpil u neho výrobok, poskytnúť papierovú tašku zadarmo."
Samozrejme, Baťa nie je ani zďaleka jediný, kto si účtuje za ekologicky šetrné nákupné tašky. Táto prax je pomerne nová. Ešte pred niekoľkými rokmi, v čase plastových jednorazových tašiek, si mnohí predajcovia započítavali náklady na nákupné tašky ako „režijné“ a poskytovali tašky zadarmo. V roku 2011 sa zaužívaná prax začala meniť. Prišli prísnejšie pravidlá týkajúce sa plastového odpadu (hospodárenia aj manipulácie) a jedným z týchto pravidiel bolo aj to, že plastové nákupné tašky maloobchodníci viac nesmeli ponúkať bezplatne. Krátko na to začali maloobchodníci prechádzať na drahšie papierové, látkové, či ľahšie rozložiteľné tašky za poplatok. Zatiaľ čo firmy zdôvodňujú, že zákazník platí za to, že je šetrný k životnému prostrediu, odborníci o tomto argumente presvedčení nie sú.
„Namiesto náhrady plastových tašiek, ktoré by boli pre kupujúcich dostupné, ide skôr o komerčnú aktivitu,“ myslí si Ashita Aggarwal, profesorka marketingu v Mumbai SP Jain Institute of Management and Research. Odhaduje, že veľkí maloobchodníci, ktorí majú aj 1000 zákazníkov denne vo viacerých prevádzkach, môžu každý mesiac zarobiť značnú sumu len tým, že predávajú tašky. Takýto prístup ale maloobchodníci to popierajú. „Poskytovanie ekologicky šetrných tašiek predstavuje pre firmy dodatočné náklady. Väčšina maloobchodníkov tieto tašky dotuje alebo ich predáva za nákupnú cenu,“ povedal hovorca maloobchodníka so žiadosťou o zachovanie anonymity.
Spory o spoplatnenie tašiek tiež poukazujú na marketingové výhody, ktoré značky získavajú, keď si svoje logá vytlačia na nákupné tašky. „Spotrebiteľ nesúci tašku s logom a menom predávajúceho v podstate propaguje túto značku. Prečo by mal za to ešte platiť?“ Pýta sa N Chandramouli, generálny riaditeľ spoločnosti Trust Research Advisory.
Vlani v októbri vyústili spory ohľadom reklamných tašiek do nariadenia, kedy tri popredné indické maloobchodné predajne museli spotrebiteľom poskytnúť nákupné tašky bez potlače loga. Sťažovateľ tvrdil, že reklama vytlačená na taškách, za ktoré si zákazník zaplatil, predstavuje nekalú obchodnú praktiku.
Jedna vec je stanovisko spotrebiteľských fór a druhá právny rámec. „Spotrebiteľ by mal platiť za všetko, čo si kúpi. Nákupná taška nie je súčasťou produktu, a preto za ňu platí,“ hovorí Ashok K Aggarwal z Mint Law Associates. A čo je najdôležitejšie, „nie je to nútený nákup. Neexistujú žiadne skryté poplatky, zatajovanie faktov, porušenie dôvery alebo nekalé praktiky zo strany predávajúceho, ktorý deklaruje cenu tašky vopred. Rozhodnutie, či tašku kúpi alebo nekúpi zostáva na spotrebiteľovi.“ To by ale naznačovalo, že rozhodnutie spotrebiteľského fóra o pokute pre firmu Baťa môže byť spochybnené.
Pre túto chvíľu sú inidckí zákazníci spokojní. „Pokuta vytvára precedens pre spotrebiteľov, aby odmietli platiť za nákupné tašky. Keď rôzne zainteresované strany deklarujú svoj postoj k zachovaniu zdravého životného prostredia, konečným príjemcom musí byť vždy spotrebiteľ. Spoločnosti nemôžu hovoriť o tom, ako s tým majú extra náklady,“ tvrdí Chandramouli.
