oPeniazoch.sk, QZ Foto: SITA/AP
Hovorí sa, že predchádzajúce generácie si cenili hudobné nahrávky viac ako súčasní hudobní fanúšikovia. Rovnako sa hovorí, že hudba dnes zažíva nepriaznivú éru. Čísla ukazujú, že je to ešte horšie, než by sme predpokladali.
Mladí dnes objavujú čaro analógu. Nie, nie je to nostalgia, ako ju poznajú tí skôr narodení. Keď väčšina milovníkov hudby zašla do obchodu, prípadne na burzu a za svoje všetky nasporené peniaze nakúpila LP. Šlo o rituál, začínajúci zháňaním konkrétnej nahrávky až po jej nákup a hrdé vlastnenie. A potom ten moment, ktorého sa nevedel dočkať, kedy sa vinylovej platne dotkne ihla gramofónu.
Nový prieskum sa zameral na hudobné nahrávky v USA, pričom sa porovnávali ekonomické a environmentálne náklady rôznych formátov v rôznych časoch. Záver je jednoznačný, cena, ktorú boli spotrebitelia ochotní zaplatiť za luxus vlastnenia nahrávky sa časom dramaticky zmenila.
Konkrétne čísla hovoria jasne. Edisonov fonograf, v jeho vrcholovom roku výroby 1907 v prepočte na dnešné peniaze stál 13,88 USD. Šelakový disk v roku 1947 vyšiel v prepočte 10,89 USD. Vinylový album v čase vrcholu, v roku 1977 keď vyšli The Sex Pistols "Never Mind The Bollocks", by stál 28,55 dolára v dnešných peniazoch, magnetofónová kazeta 16,66 dolára v roku 1988. Za album na CD by sme dali 21,59 dolára v roku 2000 a za stiahnutie albumu v digitálnej forme v roku 2013 v prepočte 11,11 dolára.
Tento pokles relatívnej hodnoty zaznamenanej hudby sa stáva výraznejším, keď sa pozrieme na ceny ako podiel týždenných platov. Americkí spotrebitelia boli ochotní zaplatiť zhruba 4,83 % svojho priemerného týždenného platu za vinylový album v roku 1977. Toto číslo klesá na približne 1,22 % ekvivalentného platu za digitálny album počas jeho vrcholu v roku 2013.
S príchodom streamovania sa samozrejme zmenil obchodný model konzumácie nahrávok. Už si ľudia nekupujú kópie, ide o oblasť služieb, kedy nákupom získajú dočasný prístup k hudobnému zážitku uloženému niekde v cloude. Za 9,99 dolára, čo je sotva 1 % aktuálnej priemernej týždennej mzdy v USA, dostávajú spotrebitelia neobmedzený prístup k takmer všetkým hudobným nahrávkam, ktoré boli kedy vydané, prostredníctvom platforiem ako Spotify, Apple Music, YouTube, Pandora a Amazon.
Na jednej strane spotrebitelia platia za hudbu stále menej, na strane druhej sú ale environmentálne náklady. Intuitívne by ste si mohli myslieť, že menej fyzického produktu znamená oveľa nižšie emisie uhlíka. Napríklad v roku 1977 odvetvie len v USA použilo 58 miliónov kilogramov plastov. V roku 1988, kedy boli na vrchole kazety, sa tento objem mierne znížil na 56 miliónov. Vo vrcholnej ére CD nosičov, v roku 2000, to bolo až miliónov kilogramov plastov. Potom prišla veľká digitálna éra, so sťahovaním a streamingom sa množstvo plastov používaných americkým nahrávacím priemyslom dramaticky znížilo, do roku 2016 až na 8 miliónov kg.
Tieto čísla potvrdzujú, že ak je hudba digitalizovaná, je dematerializovaná a teda šetrnejšia k životnému prostrediu. Stále však neberiem do úvahy koľko energie sa používa na počúvanie hudby on-line. Ukladanie a spracovanie hudby v cloude je v réžii rozsiahlych dátových centier, ktoré využívajú obrovské množstvo zdrojov a energie. Je to možné preukázať ekvivalentov skleníkových plynov pri výrobe plastov a elektriny používanej na ukladanie a prenos digitálnych zvukových súborov. Pre nahrávky hudby boli emisie v USA v roku 1977 na úrovni 140mkg, v roku 1988 136mkg a v roku 2000 157mkg. Do roku 2016 sa odhaduje, že to bolo medzi 200mg až 350mg. Ale pamätajte, toto sú čísla len pre Spojené štáty.
Samozrejme, ak by sme chceli skutočne porovnať minulosť a súčasnosť, museli by sme započítať emisie, ktoré vznikajú pri výrobe zariadení, na ktorých sme počúvali hudbu v rôznych obdobiach. Mali by sme sa pozrieť aj na množstvo benzínu a nafty, ktoré sa použilo pri distribúcii LP alebo CD do obchodov, plus náklady na distribúciu hudobných prehrávačov vtedy a dnes. Potom ešte aj emisie z nahrávacích štúdií a emisií spojených s výrobou hudobných nástrojov používaných v procese nahrávania. Možno by sa dalo zájsť ešte ďalej a porovnať emisie živých vystúpení v minulosti a súčasnosti. Začína to vyzerať ako takmer nekonečný prieskum.
Aj keby porovnanie medzi rôznymi epochami nakoniec vyšlo úplne inak, vráťme sa k pôvodnejotázke. Akú cenu sú spotrebitelia ochotní zaplatiť za počúvanie nahrávok hudby? Cena nebola nikdy nižšia ako dnes, ale skrytý vplyv tohto zážitku na životné prostredie je obrovský.
Vedci upozorňujú, že zmyslom tohto výskumu nebolo zničiť jeden z najväčších životných pôžitkov, ale povzbudiť spotrebiteľov, aby sa viac zaujímali o voľby v prípade konzumu kultúry. Odmeňujeme umelcov, ktorí robia našu obľúbenú hudbu spôsobom, ktorý presne odráža naše uznanie? Sú streamingové platformy správnym obchodným modelom na uľahčenie tejto výmeny? Je streamovanie hudby na diaľku z cloudu najvhodnejším spôsobom na počúvanie hudby z hľadiska environmentálnej udržateľnosti?
Priveľa otázok pri ktorých neexistujú žiadne jednoduché riešenia. Ale chvíľka na premýšľanie o nákladoch na hudbu, a to ako sa zmenili v priebehu histórie, je krokom správnym smerom. Zmena klímy je neodvratná, naše reakcia na túto skutočnosť by mali byť zodpovednejšie.
