Skrytá cena stability: Bezpečné banky nie sú to, čo by ste naozaj chceli

Diskusia 1  
Skrytá cena stability: Bezpečné banky nie sú to, čo by ste naozaj chceli
Zdroj: AIER
Foto: getty images


14. 4. 2019 - Prečo by sme nechceli mať bezpečnejšie a stabilnejšie banky? Hlavne ak máme v pamäti kolaps, ktorý spôsobili. Avšak rovnako ako takmer všetko ostatné v ekonomike, prínosy v jednej oblasti znamenajú reálne náklady v iných oblastiach. Bezpečnejšie banky znamenajú zvýšenie nákladov a zníženie dostupnosti úverov.

Po každej finančnej kríze, kolapse bankového systému, alebo prevalení prania špinavých peňazí, sa do popredia dostávajú výzvy v súvislosti s vytvorením bezpečnejších a prísnejšie regulovaných bánk. Zďaleka však nie je jasné, či pred finančnou krízou, ktorá sa začala v roku 2007, a spôsobili ju chamtiví bankári, by prísnejšie požiadavky na kapitál a likviditu spravili tak veľa na zmiernenie dopadu.

Povedať, že banky by mali byť bezpečnejšie a stabilnejšie, je celkom jednoduché. Banky, ktoré nemajú nič iné ako hotovosť alebo krátkodobý dlh s nízkym rizikom, sú takmer „bez rizika“, ale zároveň neprispievajú k ničomu, čo by finančne pomohlo jej klientom a firmám.

Väčšina západných krajín, po druhej svetovej vojne, urobila svoje banky veľmi bezpečnými obmedzením toho, čo by mohli podniknúť. Prinútila ich držať veľkú časť vládneho dlhu, aby účty za vojnu neboli tak bolestivé. Ekonómovia to nazývajú „finančnou represiou“, keď vlády tlačia a regulujú finančný sektor tak, aby nasmerovali výhody pre seba (alebo pre skupiny „poddimenzovaných“ podľa vlastného výberu). Aj mnohé krajiny v rozvojovom svete poznajú spoločenské dôsledky finančnej represie a ťažkosti pri získavaní bankových úverov v rámci týchto režimov.

Skrytá cena stability: Bezpečné banky nie sú to, čo by ste naozaj chceli

Prehliadané dôsledky, za ktoré si krajiny nakúpili stabilitu a bezpečnosť svojich bánk, tvorili drahé a neprístupné spotrebiteľské financovanie bývania, investovania alebo budovania podnikania. Americké finančné trhy sú dnes zaplavené likviditou Fedu, centrálna banka udržiava systém, ktorý platí privilegovaným bankám viac než sú trhové sadzby za to, že nepožičiavajú. Finančná regulácia bola schválená Kongresom a finančné programy zavedené FEDom spôsobili, že banky boli veľmi likvidné a (relatívne) bezpečné, ale len málo dokázali byť nápomocné ekonomike. V Európskej únii máme takzvané „zombie firmy“, neefektívne a nekonkurujúce firmy, ktoré sú udržiavané nažive veľkorysým financovaním. Sú úzko prepojené so slabými bankami a rýchlo sa stali skutočným stredobodom  záujmu. Rozsiahla nadvláda súkromného sektora ani nezlepšuje ekonomiku, ani neznižuje nepriaznivo nízky rast produktivity v Európe.

Aj inde vo svete nájdeme rozsiahle kapitálové predpisy, siahajúce nad rámec pravidiel regulácie bankovníctva vydané Bazilejským výborom pre bankový dohľad, ktoré spôsobili zvýšenie úrokových  sadzieb hypoték a nákladov na poskytovanie iných úverov klientom. V nedávnej správe sa napríklad hovorí o tom, že švédski vlastníci domov majú úrokové sadzby o 50 bázických bodov vyššie výlučne v súvislosti s kapitálovými predpismi. A to kvôli tomu, že majú jedny z najbezpečnejších a najlepšie kapitalizovaných bánk vo svete. V Spojenom kráľovstve rôzne bankové pravidlá, ako aj zvýšené regulačné náklady a kapitálové predpisy dlhodobo spôsobili vážny nepriaznivý vývoj v britských bankách čo sa odrazilo na spomalení dopytu po spotrebiteľských úveroch.

Skrytá cena stability: Bezpečné banky nie sú to, čo by ste naozaj chceli

Pozrime sa na relatívne náklady na kapitálové a veľkoobchodné dlhy alebo retailové vklady. Vlastníci akcií musia akceptovať väčšie riziko, ako aj volatilitu svojich výnosov ako držitelia (krátkodobých) dlhov, preto vyžadujú vyššie výnosy, čo sa premieta do vyšších finančných nákladov banky. Keďže regulačné orgány na oboch stranách Atlantiku nútia banky, aby sa viac spoliehali financovanie vlastného kapitálu, zvyšujú im tak hlavné vstupné náklady. Aj keď nominálne (a reálne) úrokové sadzby sa za posledné desaťročia znížili, zvýšené regulačné zaťaženie finančného sektora do istej miery pôsobilo protiváhu tomuto trendu. V dôsledku toho musia spotrebitelia znášať vyššie úrokové sadzby, než by tomu bolo inak.

Pre lepšie pochopenie je tu analógia s automobilovým priemyslom. Nutné znižovanie spotreby paliva výrazne zvýšilo náklady na výrobu automobilov, pretože výrobcovia sú nútení, motivovaní, dotovaní a regulovaní. Siahajú po ľahších materiáloch a vyspelejších (a drahších) systémoch. Keď sú regulačné predpisy záväzné, výrobcovia už nemôžu používať lacnejšie materiály na vstupe, ktoré by inak samozrejme použili.

Banky pôsobia tak, že presúvajú finančné prostriedky z použitia s nižšou hodnotou do vyššej hodnoty. Robia to viac než akákoľvek iná firma. Montážna linka pre banky využíva modely posudzovania rizika, ktorých vstupom sú nasporené prostriedky od ľudí. S cieľom zvýšiť podiel vlastného kapitálu na financovaní úverov sa bankám zvyšujú ich výrobné náklady a v konečnom dôsledku aj ceny, ktoré účtujú spotrebiteľom.

Zaviazať banky k tomu, aby boli bezpečnejšie, je technicky jednoduché. Nie je to však obed zadarmo. Finančná história je celkom bohatá na rôzne politiky, vďaka ktorým sa banky stali veľmi bezpečné. Či je to presne to, čo by ľudia chceli, bez ohľadu na to, ako sa sťažujú na bankové excesy a kolapsy, nie je vôbec jednoznačné.