oPeniazoch.sk, TASR
Príliš málo a príliš neskoro. Týchto pár slov vystihuje výkon talianskej ekonomiky v súčasnej dekáde po finančnej kríze. A vysvetľuje tiež podporu populistických strán vo voľbách.
Ak je možné o nejakej krajine povedať, že je zrelá na protesty proti hlavnému politickému prúdu, potom je to Taliansko. Štyri roky slabého hospodárskeho rastu nestačia na nápravu škôd spôsobených hlbokou recesiou v rokoch 2008-2009 a ďalšou hospodárskou krízou v rokoch 2012-2013.
Iba dve krajiny, ktoré patria do západného klubu bohatých štátov združených v Organizácii pre hospodársku spoluprácu a rozvoj (OECD), v ekonomike stále nedosiahli úroveň pred finančnou krízou. Jednou je Grécko, druhou Taliansko.
V niektorých ohľadoch sú výsledky Talianska ešte horšie ako zadlženého Grécka, pretože to pred príchodom zlých časov zažilo aspoň nejaký rozmach. Životná úroveň v Taliansku je len o niečo vyššia ako v roku 1999, keď sa krajina stala zakladajúcim členom eurozóny.
Členstvo v euroregióne je podľa niektorých analytikov jedným z faktorov, ktoré prispeli k nárastu populizmu. Znemožnilo totiž vládam v Ríme obnoviť konkurencieschopnosť devalváciou meny, čo bolo pravidlom pred vstupom do menovej únie. Dodržiavanie striktnej fiškálnej disciplíny v eurozóne malo za následok pomalší rast talianskej ekonomiky, stagnujúce mzdy, vysokú nezamestnanosť a úsporné opatrenia – ideálne podmienky pre bujnenie populistických hnutí.
Politici hlavného prúdu, ako napríklad odchádzajúci taliansky premiér Paolo Gentiloni, môžu síce poukázať na niektoré úspechy. V uplynulých štyroch rokoch bolo napríklad vytvorených milión pracovných miest, ale 60 % predstavujú miesta na skrátený úväzok. Nezamestnanosť mládeže klesla, ale tretina ľudí mladších ako 25 rokov je stále bez práce. To je dvojnásobok priemeru v Európskej únii (EÚ). A pretože nemôžu nájsť prácu doma, mladí talianski absolventi opúšťajú krajinu.
Gentiloni na Svetovom ekonomickom fóre v Davose pred necelými dvoma mesiacmi vhodne zhrnul problém, s ktorým sa stretol vo voľbách. „Stále neprijateľne veľké časti nášho obyvateľstva sa cítia nespokojné so svojimi životnými podmienkami a obávajú sa budúcnosti.“
Euroskeptické Taliansko sa teraz pokúša sformovať väčšinovú vládu. Napriek tomu, že hospodárstvo rastie, nerovnosť v spoločnosti sa stále neznižuje, ale naopak, podobne ako v mnohých iných krajinách, ďalej sa prehlbuje a dosiahla už neprípustné úrovne.
Existujú určité črty, ktoré zvyšujú pravdepodobnosť úspechu populistov: Krajina musí prechádzať dlhotrvajúcou ekonomickou traumou tak, ako Taliansko. Musí byť geograficky rozdelená medzi rýchlo rastúci región a región, ktorý zápasí s problémami. V Taliansku existujú výrazne rozdiely medzi priemyselným severom a agrárnym juhom. Potom sú to politici, ktorí reagujú na stúpajúce deficity, spomaľovanie ekonomiky a zvyšovanie nezamestnanosti zavádzaním úsporných opatrení, vrátane škrtov sociálnych dávok. To Taliansko musí v rámci prísnych rozpočtových pravidiel eurozóny. A ak sa k tomu pridá hromadná migrácia, vyvolá hospodárske a sociálne napätie, ako to bolo v prípade Talianska, vstupnej brány do Európy pre utečencov z Líbye, výsledok už poznáme.
