oPeniazoch.sk, quartz Foto: TASR/Daniel Veselský
Ľudia sa obávajú útokov na ich osobné údaje. Ale nový výskum ukazuje, že sa veľmi ľahko vzdáme nárokov na ochranu súkromia, ak sa nám za ponúkne odmena. Hoci aj v podobe pizze zadarmo.
Nová štúdia poskytuje skutočný dôkaz digitálneho paradoxu súkromného. Odhalila, že neexistuje prepojenie medzi stanovenými preferenciami súkromia a skutočnými krokmi pre zabezpečenie ochrany súkromia. Spoluautorka štúdie Susan Atheyová zo Stanfordského inštitútu pre výskum hospodárskej politiky hovorí, že je čas zamyslieť sa nad tým, ako regulovať zdieľanie údajov bez toho, aby to spotrebiteľom vytváralo ešte väčšie problémy. "Vo všeobecnosti platí, že ľudia zrejme nie sú ochotní urobiť drahé kroky na ochranu svojho súkromia. Dokonca niekedy nie sú ochotní urobiť ani veľmi malé opatrenia," hovorí Atheyová. "A hoci vyjadrujú frustráciu, nešťastie alebo nechuť kvôli strate súkromia, nemajú tendenciu urobiť niečo preto, aby sa to nestalo, niečo čo by zodpovedalo týmto ich preferenciám."
Štúdia naznačuje, že bezpečnostné opatrenia, ako napríklad rozšírené politiky zákona o ochrane osobných údajov, už jednoducho nestačia.
Atheyová a jej spolupracovníci z MIT, Christian Catalini a Catherine Tuckerová spustil projekt v roku 2014 s cieľom podporiť experimentovanie študentov s Bitcoinmi. Výskumní skúmali, ako vzorka 3108 absolventov vysokých škôl berie do úvahy svoje preferencie pre ochranu súkromia pri výbere on-line peňaženky na ukladanie a správu digitálnej meny. Bez ohľadu na rôzne úrovne funkcií ochrany osobnosti sa poradie výberu štyroch peňaženiek neustálilo v jednoznačnom rebríčku.
Voľba nebola jednoznačná, dokonca v istých prípadoch bola v priamo kontraste so stanovenými preferenciami ochrany súkromia konkrétneho respondenta. Napríklad, keď sa ponúkla peňaženka s najvyššou ochranou súkromia, vybralo si ju 78 % študentov. Ale keď sa ponúkla aj peňaženka s nižšou ochranou súkromia, po tej s vyššou siahlo len 65 % študentov.
Nepomohlo ani to, keď vedci poskytli študentom viac podrobností o funkciách ochrany osobných údajov pri každej jednej peňaženke. Markantnejší vplyv na poradie hodnotenia to nemalo. Ba čo viac, študenti, ktorí sa vyjadrili, že preferujú súkromie, či už išlo o ochranu pred vládou, či komerčným poskytovateľom, alebo verejnosťou, sa v podstate správali presne tak, ako tí, ktorí uviedli, že sa o súkromie neobávajú.
Vedci sa pokúsili zistiť, či malá motivácia dokáže ovplyvniť rozhodnutie o ochrane osobných údajov. Jednej skupine študentov ponúkli bezplatnú pizzu, ak zverejnia e-mailové adresy svojich troch priateľov. Prevažná väčšina študentov uprednostnila pizzu pred ochranou súkromia svojich priateľov. Ľudia "sú ochotní vzdať sa súkromných údajov dosť ľahko, ak majú motiváciu," píše sa jasne v štúdii.
Výskumníci tiež poskytli študentom možnosť pridať ďalšie šifrovanie, ktoré pomôže zabezpečiť informácie potrebné k registrácii peňaženky. Hoci šifrovanie nebolo pre budúce peňažné transakcie bezpečnostným prínosom, cieľom tejto ponuky bolo otestovať, či sú účastníci ochotní urobiť nejaké kroky navyše pre ochranu ich súkromia. Približne polovica študentov sa najskôr rozhodla, že funkciu pridá, ale len polovica z tejto skupiny aj proces dokončila. Zvyšok sa vrátil k jednoduchej možnosti nastavenia bez použitia šifrovania.
Z výsledkov experimentov vyplýva, že "spotrebitelia sa odchyľujú od svojich vlastných preferencií týkajúcich sa súkromia ak sa objavia malá stimuly, komplikácie, či irelevantné informácie", uviedla štúdia.
Keďže zistenia ukazujú, že opatrenia spotrebiteľov nie sú v súlade s tým, čo hovoria, bude ťažké posúdiť skutočnú preferenciu spotrebiteľov v oblasti ochrany súkromia. Tvorcovia politík by tak mohli spochybňovať hodnotu uvedených preferencií. Na druhej strane by spotrebitelia mohli potrebovať rozsiahlejšiu ochranu súkromia "na ochranu spotrebiteľov pred sebou" a proti ich ochote zdieľať údaje výmenou za pomerne malé peňažné stimuly.
"Veľkým problémom je, že spotrebitelia tvrdia, že si chcú chrániť súkromie, ale ak napríklad firma zavedie lepšie zásady ochrany osobných údajov, skutočne získa viac zákazníkov? Vo všeobecnosti je odpoveď nie," hovorí Atheyová, ktorá je od roku 2007 aj konzultantkou Microsoftu.
Tradičná ekonomická paradigma je, že používatelia sú plne informovaní a na základe toho robia rozhodnutia. To ale neplatí, ak spotrebitelia nemajú čas na to, aby skutočne zhodnotili všetky možnosti. "Potom trh poskytuje slabšie stimuly pre firmy, aby skutočne dali spotrebiteľom to, čo chcú." Podľa Atheyovej ani spotrebitelia nemajú pocit, že by robili "zmysluplné rozhodnutia", pokiaľ ide o poskytovateľov služieb, ktorí spracúvajú ich osobné údaje. Od sociálnych médií a e-mailov až po bankovníctvo a maloobchod. Bez ohľadu na to, ako majú firmy nastavenú úroveň ochrany súkromia spotrebiteľa, alebo dokonca, keď zverejnia alebo "sa stratí" príliš veľa osobných informácií, zdá sa, že spotrebiteľov to nijak extra nevykoľají vo vzťahu k týmto firmám.
Keď spotrebitelia musia opakovane odsúhlasovať právne podmienky pre ochranu osobných údajov, slúži to vlastne len na trénovanie používateľov, aby ich ignorovali. "Nevidela som ponuku, že by nejaká firma ponúkla možnosť, ako dlho môže uchovávať osobné údaje spotrebiteľa. Napríklad počas 10 rokov, na 2 roky, jeden rok alebo šesť mesiacov. Aby mohli firmy presunúť takéto zmysluplné rozhodnutie na spotrebiteľov, musela by sa zmeniť legislatíva," hovorí Atheyová.
Vzhľadom na to, čo vieme o správaní sa spotrebiteľov, "spôsob, akým boli navrhnuté politiky ochrany súkromia v USA aj Európe, je dosť neúčinný. Je jasné, že je to regulácia. Okrem toho, aby sa diktovalo firmám, čo musia urobiť, mali by byť zákony postavené tak, aby mohli spotrebitelia robiť jednoduchšie zmysluplné rozhodnutia," uzatvára Atheyová.
