oPeniazoch.sk, Financial times Foto: thinkstock
Trump zrejme pochopil, že nemá zmysel zavádzať protekcionistické opatrenia, ak bude dolár ďalej posilňovať. Takáto kombinácia by americkému priemyselnému sektoru pravdepodobne veľmi nepomohla.
S americkou politikou silného dolára začal v roku 1995 vtedajší minister financií Robert Rubin. Vtedy sa kurz dolára nachádzal blízko povojnového dna. Dnes zo strany Donalda Trumpa počujeme úvahy, ktoré naznačujú, že politika silného dolára je minulosťou, píše Financial Times.
Silný dolár "znie dobre", ale jeho kurz sa už nachádza príliš vysoko. Pre USA je tak ťažké konkurovať iným krajinám, ktoré svoju menu devalvujú. K tomu Trump dodal, že sa mu páčia nízke sadzby, ale zároveň upustil od svojich zámerov vyhlásiť Čínu za krajinu, ktorá manipuluje s kurzom svojej meny. To naznačuje, že Spojené štáty by v tejto oblasti mohli urobiť určité ústupky, ak by sa im podarilo dosiahnuť dohodu s Čínou, ktorá by znamenala spoločný postup voči Severnej Kórei.
Americké ministerstvo financií pred niekoľkými dňami zverejnilo svoju pravidelnú správu týkajúcu sa kurzovej politiky obchodných partnerov USA. Podľa nej sú Čína, Južná Kórea, Taiwan, Nemecko, Švajčiarsko a Japonsko na zozname sledovaných štátov. Konkrétne kroky voči nim sú ale zatiaľ odložené, a to možno navždy. Americká vláda zrejme dospela k názoru, že samotná hrozba obchodnej vojny tieto krajiny odradí od manipulácie s menovým kurzom a jeho oslabovaniu voči doláru.
Zdá sa teda, že Trump pochopil nasledujúcu vec: nemá zmysel zavádzať protekcionistické opatrenia, ak bude dolár ďalej posilňovať. Takáto kombinácia by americkému priemyselnému sektoru pravdepodobne veľmi nepomohla. Trump teda chce, aby dolár oslabil. Jeho komentáre ale na dosiahnutie tohto cieľa stačiť nemusia. Ak má dôjsť k znateľnému obratu, musí sa zmeniť celá ekonomická politika.
Keď Rubin zavádzal politiku silného dolára, jeho motiváciou bolo udržať nízko výnosy amerických vládnych obligácií. Zároveň sa snažil vyhnúť sa kritike zo strany obchodných partnerov, ktorí by mohli viniť USA zo zámerného oslabovania kurzu dolára a podpory exportov. Dolár spočiatku s rétorikou Rubina kooperoval a medzi rokmi 1995-2002 posilnil o viac ako 30 %. Lenže v skutočnosti išlo skôr o odraz utiahnutejšej monetárnej politiky v USA než o priame politické pokusy o zvýšenie kurzu.
Po roku 2002 sa politika silného dolára oficiálne nemenila, ale jeho kurz sa už nesprával tak, ako si politici želali. Nového dna dosiahol po tom, čo Fed počas rokov 2009-2013 zaviedol program kvantitatívneho uvoľňovania. Po roku 2013 začal dolár naopak posilňovať, pretože oživenie americkej ekonomiky silnelo a monetárna politika Fedu, na strane jednej a ďalších významných centrálnych bánk na strane druhej, sa začala rozchádzať. Ani počas tohto obdobia ale nebol kurz dolára výrazne ovplyvnený nejakými priamymi zásahmi.
Politika silného dolára tak v skutočnosti predstavovala iba prázdne vyhlásenia. O jej opustení môžeme vyhlásiť to isté v prípade, že ho nebudú sprevádzať reálne zmeny a kroky, ktoré skutočne ovplyvňujú menový kurz. Niet pochýb o tom, že dolár je teraz voči väčšine významných svetových mien mierne nadhodnotený. William Cline z Peterson Institute hovorí o tom, že v novembri sa nachádzal asi 11 % nad rovnovážnym kurzom, teraz by to bolo približne 9 %. Nejde teda o nejakú enormnú nerovnováhu, ale je zrejmé, že na Trumpových slovách niečo je. Otázka znie, čo sa s tým dá urobiť.
Americký minister financií Steven Mnuchin by mohol iniciovať program priamych intervencií na menových trhoch. Fed by tak predával doláre a hromadil devízové rezervy. Po roku 1990 k niečomu podobnému dochádzalo veľmi zriedka, zvyčajne v spojitosti s vojnami a teroristickými útokmi. Išlo by teda o veľmi neobvyklú politiku, ktorá by na trhy vyslala mohutný signál. Lenže tiež by to znamenalo, že Spojené štáty by mohli vyvolať reakciu a podobné kroky by začali uplatňovať aj iné centrálne banky. USA by tak mohli byť kritizované za to, že manipulujú s kurzom svojej meny.
Trump by sa tiež mohol pokúsiť ovplyvniť politiku Fedu tak, že by do jeho vedenia dosadil extrémnu holubicu. Jeho doterajšie komentáre naznačujú, že do čela Fedu nevymenuje nejakého jastraba, ktorého cieľom by bolo presadenie monetárnej politiky založenej na vopred definovaných pravidlách. A ak by prezident chcel, aby Fed toleroval vyššiu infláciu, muselo by dôjsť k zmene jeho mandátu. Takýto vývoj je veľmi nepravdepodobný už preto, že by bol v kontraste s predchádzajúcimi zmenami, ktoré ohľadom Fedu schválil Kongres.
Nakoniec by sa tak americká vláda mohla vrátiť k svojim pokusom zastrašiť obchodných partnerov rétorikou protekcionizmu. Táto politika už priniesla isté výsledky a sčasti stojí aj za posilnením ázijských mien, ku ktorému dochádza od konca roka 2016. Na druhej strane sa zdá, že tlak vyvíjaný na Čínu poľavil a aj táto politika teda už nemusí byť efektívna.
Bude teda ukončenie politiky silného dolára znamenať aj reálny koniec silného dolára? Nejaký vplyv mať môže. Skutočná zmena by si však vyžadovala badateľný posun v správaní Fedu a opustenie jeho plánov monetárneho uťahovania. A taká možnosť je teraz veľmi vzdialená.
Autorom je Gavyn Davies.
