oPeniazoch.sk, Project Syndicate Foto: thinkstock
Odklon rozvinutých ekonomík od ekonomiky globálnej, a v prípade Veľkej Británie aj od regionálnych obchodných dohôd, púta v ostatnom čase veľkú pozornosť. V situácii, keď sa základné štruktúry globálnej ekonomiky ocitajú pod tlakom, by to mohlo mať ďalekosiahle dôsledky.
Drvivá väčšina svetových ekonomík je, či už z vlastného rozhodnutia, alebo z nutnosti, súčasťou multilaterálneho systému, ktorý poskytuje ich partnerom v rozvinutom svete, najmä Spojeným štátom a Európe, obrovské privilégiá. Z nich sú najvýraznejšie tri.
– Rozvinuté ekonomiky emitujú hlavné svetové rezervné meny, a preto majú možnosť vymieňať vlastné potlačené kúsky papiera za tovar a služby produkované inými.
– Dlhopisy týchto ekonomík sú pre väčšinu globálnych investorov kváziautomatickou zložkou portfóliových alokácií, takže rozpočtové deficity ich vlád sa čiastočne financujú z úspor iných krajín
– Kľúčovou výhodou rozvinutých ekonomík je hlasovacia sila a zastúpenie. V brettonwoodských inštitúciách (Medzinárodnom menovom fonde a Svetovej banke) disponujú právom veta alebo blokujúcou menšinou, čo im dáva neprimerane veľký vplyv na pravidlá a postupy, ktorými sa riadi medzinárodná hospodárska a menová sústava. A vzhľadom k ich historickej nadvláde nad týmito organizáciami majú ich štátni príslušníci fakticky zaručené najvyššie posty.
Takéto privilégia nie sú zadarmo. Alebo by prinajmenšom nemali byť. Výmenou za ne majú rozvinuté ekonomiky plniť určité záväzky, aby pomohli zabezpečiť hladké fungovanie a stabilitu systému. Nedávny vývoj udalostí však priniesol dôvod pochybovať, či sú rozvinuté ekonomiky schopné svoju časť tejto dohody dodržať.
Zrejme najkrikľavejším príkladom je globálna finančná kríza z roku 2008, ktorá bola výsledkom nadmerného riskovania a laxnej regulácie v rozvinutých ekonomikách. Finančné sústava sa takmer rozpadla, čo narušilo globálny obchod, pripravilo milióny ľudí o zamestnanie a takmer uvrhlo svet do mnohoročnej depresie.
Vyskytli sa však aj ďalšie lapsusy. Napríklad politické prekážky komplexnej hospodárskej politiky podkopali v posledných rokoch v mnohých rozvinutých krajinách zavádzanie štrukturálnych reforiem a citlivých fiškálnych politík, čo zbrzdilo firemné investície, pribrzdilo rast produktivity, zhoršilo nerovnosť a ohrozilo budúci potenciálny rast.
Toto ekonomické zlyhanie prispelo k vzniku protisystémovo zameraných politických hnutí, ktorá sa snažia zmeniť, alebo už menia, dávno zavedené cezhraničné obchodné vzťahy vrátane väzieb vnútri Európskej únie a Severoamerickej dohody o voľnom obchode (NAFTA).
Dlhodobé a prehnané spoliehanie sa na menovú politiku, vrátane priamej účasti centrálnych bánk na trhových aktivitách, pokrivilo ceny aktív a prispelo k zlej alokáciu zdrojov. Rozvinuté ekonomiky, najmä Európa, prejavujú len pramalú chuť k reforme zastaraných prvkov riadenia a zastúpenie v medzinárodných finančných inštitúciách, aj keď v globálnej ekonomike nastali veľké zmeny.
Výsledkom toho všetkého je multilaterálny systém, ktorý je menej efektívny, menej spolupracujúci, menej dôveryhodný a náchylnejší k účelovým zásahom. Vzhľadom k týmto skutočnostiam by nemalo nikoho prekvapovať, že globalizácia a regionalizácia sa už netešia takej podpore ako kedysi . Alebo že niektoré silnejúce politické hnutia na oboch stranách Atlantiku odsudzujú oba koncepty, aby si získali väčšiu podporu pre vlastné idey.
Zatiaľ nie je jasné, či ide o dočasný a vratný jav, alebo o začiatok dlhodobej zmeny fungovania globálnej ekonomiky. Jasné však je, že tento stav ovplyvňuje dva dôležité vzťahy.
Prvým je vzťah medzi malými a veľkými ekonomikami. Z Bretton Woods a všeobecnejšie z multilateralizmu dlhý čas najviac profitovali malé, dobre riadené a otvorené ekonomiky. Nielenže vzhľadom k svojej veľkosti nutne potrebovali prístup na vonkajšie trhy, ale ostatní trhoví aktéri boli vzhľadom na obmedzenému rozvratnému potenciálu týchto ekonomík ochotnejší začleňovať ich do regionálnych paktov. Členstvo v efektívnych medzinárodných inštitúciách zapojilo tieto krajiny do podstatných diskusií o globálnej politike a ich kapacity im umožnili využiť príležitosti v oblasti cezhraničnej produkcie a spotrebných reťazcov.
V čase silnejúceho nacionalizmu však budú tieto malé a otvorené ekonomiky pravdepodobne trpieť bez ohľadu na to, ako dobre sú riadené. Ich obchodné vzťahy sú menej stabilné, zvýšila sa zraniteľnosť obchodných paktov, na ktoré sú odkázané, a ich účasť na diskusiách o globálnej politike nie je tak istá.
Druhým vzťahom je väzba medzi brettonwoodskymi inštitúciami a paralelnými inštitucionálnymi štruktúrami. Napríklad inštitúcie riadené Čínou sa síce nemôžu merať so Svetovou bankou, ale ukazuje sa, že pre rastúci rad štátov sú príťažlivé. Väčšina spojencov USA napriek americkému odporu vstúpila do Ázijskej infraštrukturálnej investičnej banky. Šíri sa tiež bilaterálna platobná dohoda – proti ktorým by väčšina štátov ešte nedávno prostredníctvom MMF zbrojila kvôli ich nezlučiteľnosti s multilateralizmom. Panuje obava, že tieto alternatívne prístupy by nemuseli posilniť predvídateľný, na pravidlách založený a všeobecne prospešný systém cezhraničných interakcií, ale skôr ho podkopať.
Brettonwoodským organizáciám založeným po druhej svetovej vojne s cieľom udržať stabilitu hrozí strata vplyvu, pričom krajiny, ktoré majú dosť vplyvu na to, aby ich podporili, v súčasnosti nejavia ochotu smelo presadzovať potrebné reformy. Ak budú tieto tendencie pokračovať, potom tým pravdepodobne najviac utrpia rozvojové krajiny, ale nebudú samy. V krátkodobom meradle by celej svetovej ekonomike hrozil pomalší hospodársky rast a riziko väčšej finančnej nestability. V dlhodobejšom meradle by potom vyvstala hrozba rozdrobenia systému a rozšírenie obchodných vojen.
Autorom je Mohamed A. El-Erian, šéf ekonomický poradca v Allianz.
