oPeniazoch.sk, the fiscal times Foto: SITA/AP;TASR/AP
Ktorá škola je správna pokiaľ ide o významné dôsledky vývoja ekonomiky? Konkrétne stoja voči sebe dva myšlienkové smery o tom, ako sa príjmy rozdeľujú do rôznych skupín ľudí. Ak nevieme správne posúdiť, čo spôsobuje vzostup nerovnosti, ako dokážeme prijať politické opatrenia na zvrátenie tohto trendu?
Prvý myšlienkový smer hovorí, že nerovnosť je prirodzený a spravodlivý výsledok konkurenčných trhových síl. Podľa tohto pohľadu, ktorý je založený na učebnicových modeloch konkurenčných trhov, sú jednotlivci odmeňovaní podľa ich príspevkov k ekonomickému blahu spoločnosti. Tí, ktorí prispievajú najviac k produkcii tovarov a služieb, z ktorých máme profit my všetci, dostanú najvyššiu odmenu a usadia sa až na vrchole rozdelenia príjmov.
V prípade pracovníkov odmena závisí na ich ľudskom kapitále, zručnosti a talente, ktoré ponúkajú na trhu. Ak by sme sa pozreli na kapitalistov, záleží na množstve finančných prostriedkov, ktoré sú ochotní riskovať v snahe priniesť na trh nové produkty, alebo vylepšiť tie, ktoré už existujú. To znamená, že štúdie o nerovnosti sa tradične zameriavajú na to, ako sú ľudský a fyzický kapitál distribuované v spoločnosti, a ako sa distribúcia časom mení.
Tento myšlienkový smer pripisuje nárast nerovnosti dvom zdrojom. Na jeden strane sú to technologické zmeny, ktoré zvyšujú schopnosť kvalifikovaných pracovníkov s cieľom prispieť k sociálnemu blahu a globalizácii, uspokojiť potreby stále väčšieho počtu ľudí na celom svete. Vzhľadom k tomu, pre tých, ktorí sedia na vrchole distribúcie príjmov a sú spravodlivo odmenení za svoje príspevky pre spoločnosť, bude akýkoľvek pokus o vládu zasiahnuť a znížiť nerovnosť prostredníctvom rozdeľovania príjmov, signálom pre slabšiu motiváciu. Trh už neponúka za ich prispievanie toľko, ako pred zásahom. Z tohto dôvodu táto škola argumentuje tým, že namiesto zasahovania do účinnosti a kapitalizácie trhového systému, je potrebnejšie povýšiť zručnosti nemajetným prostredníctvom vzdelávania s cieľom zlepšiť ich ľudský kapitál, a aby bolo zaistené, že každý má rovnaké príležitosti, ktoré trhový systém ponúka.
Druhý pohľad na nerovnosť zdôrazňuje nedokonalosti trhu a využívanie nadštandardných vzťahov. Prívrženci tohto myšlienkového smeru veria, že systém na trhu má vrodenú tendenciu uprednostňovať veľké monopoly. Táto tendencia bola posilnená vďaka technologickým zmenám, globalizácii a ekonomickej stratégii zo strany zavedených firiem, ktoré sťažujú novým konkurentom vstup na trh.
Postupne sa etabluje monopolná moc, ktorá po ekonomickej a politickej moci, rovnako môže ovplyvniť politický proces a brániť presadzovaniu protimonopolného práva a zmien právnych predpisov, ktoré by mohli ohroziť ich dominantné postavenie na trhu. Politická moc veľkých firiem môže byť využitá aj na podkopanie dôvery odborov. V takom prípade pracovníci strácajú akúkoľvek šancu vyjednávať o svojom postavení a mzdách. To vedie k ešte vyšším ziskom a väčšej nerovnosti.
Riešením je v tomto prípade pre vládu, aby radšej zasiahla, než sa rozhodla ustúpiť. Výsledkom je, že konkurenčný systém na trhu je už nefunkčný a rozdelenie príjmov už nie je spravodlivé v tom zmysle, že vychádza z príspevku jednotlivca voči spoločnosti. Už je to celé o využívaní ekonomickej a politickej moci. "V dnešnej ekonomike, mnoho odvetví, telekomunikácie, káblová televízia, sociálne médiá a vyhľadávacie nástroje na internete, zdravotné poisťovne, farmafirmy a mnoho ďalších, už nemožno vnímať cez optiku konkurencie. V týchto sektoroch, aj keď konkurencia existuje, nie je "čistá", ako ju popisujú učebnice… Ak sú trhy účinné a spravodlivé, niet tam veľa priestoru pre vládu na zlepšenie. Ale ak sú trhy založené na maximálnom využití, stráca sa dôvod nechať ich bez zásahu. Naozaj, v tomto prípade boj proti etablovanej moci nie je len boj o demokraciu, to zároveň aj boj o účinnosť a spoločnú prosperitu,“ hovorí laureát Nobelovej ceny, profesor Stiglitz.
V prípade, že sa prikloníme k názoru, že nedokážeme plne vysvetliť vývoj ekonomiky tradičnými modelmi, znamená to, že ekonomika by sa mala vyučovať inak. Okrem tradičného modelu dokonalej konkurencie musíme brať do úvahy, ako ďaleko nás nedokonalosti trhu oddialili od účinného a spravodlivého výsledku. Iba tak dokážeme presnejšie zadefinovať cieľ o aký by sa mali politici usilovať, pri snahe implementovať riešenia týchto problémov. Napríklad, ak chceme znížiť podvody vo finančnom sektore, v akom okamihu už náklady na dodatočnú reguláciu, alebo iné preventívne opatrenia, začnú prevyšovať prínosy? Dnes sa tvárime, že monopoly a oligopoly predstavujú len občasnú výnimku zo štandardu dokonalé konkurencie. Pravdou je ale opak. Vo výučbe potom úplne chýba oblasť mocenských vzťahov, ktoré so sebou existencia týchto štruktúr prináša.
Ekonomické dôsledky monopolného postavenia Stiglitz berie ako "historické utláčanie veľkých skupín – otrokov, žien a menšín rôznych typov. To sú zjavné prípady, keď nerovnosť je výsledkom mocenských vzťahov, nie marginálnych výnosov."
