Nadišiel čas na nové ekonomické myslenie: Dajme prednosť vedeckým poznatkom, nie ideológii

, evonomics Foto: SITA/AP

Pokiaľ bol rok 2008 rokom finančného krachu, rok 2016 bol rokom politického kolapsu. V uplynulom roku sme boli svedkami zlyhania poslednej zo štyroch hlavných ekonomickp-politických ideológií, ktoré dominovali 20. storočiu: nacionalizmus, keynesiánsky pragmatizmus, socializmus a neoliberalizmus.

V 70. a 80. rokoch 20. storočia v mnohých krajinách strany napravo od stredu upustili od keynesiánstva a prijal neoliberalizmus. Politici vľavo od stredu v rovnakom čase do značnej miery opúšťali demokratický socializmus a prijali mäkšie verzie neoliberalizmu.

Za pár desaťročí sa politické súboje vo väčšine krajín OECD odohrávali medzi pravicou a ľavicou v úzkom politickom spektre, ale do značnej miery sa dokázali dohodnúť na otázkach ako je voľný obchod, výhody migrácie, potreba flexibilných efektívnych trhov a pozitívna úloha svetového finančníctva. Tento konsenzus bol posilnený medzinárodnými inštitúciami, ako je MMF, Svetová  banka, OECD, ale aj politickými a podnikateľskými elitami v Davose.

V roku 2008 sa konsenzus otriasol, vlani sa rozpadol. Niektorí sa stále držia presvedčenia, že myšlienka by sa ešte dala oživiť. Tvrdia, že fakty nakoniec zvíťazia, populistická vlna je prehnaná, stavia len na migrácii, Brexit bude kompromis, Clintonová získa viac hlasov ako Trump, a tak ďalej. Ale to všetko zostáva len zbožným želaním. Voliči stratili vieru v neoliberálny konsenzus, v politické strany a inštitúcie, ktoré ho podporujú. Vzniklo ideologické vákuumm, ktoré zapĺňajú staré zlé  nápady, nech už je to oživenie nacionalizmu v USA a niekoľkých európskych krajinách, alebo oživenie socialistickej ľavice.

História nám hovorí, že populistické vlny môžu viesť ku katastrofe, alebo reformám. Katastrofa je dnes určite realistický scenár s potenciálom pre rozbitie medzinárodnej spolupráce a vzniku geopolitického konfliktu a veľmi zlej hospodárskej politiky. Ale môžeme sa obzrieť do histórie a vidieť, ako, napríklad v Spojených štátoch na začiatku 20. storočia Teddy Roosevelt využil populisticky nespokojnosť na významné reformy a pokrok.

Teddy Roosevelt

Ako by sme mohli nakloniť šance od katastrofy k reformám?

V populistickom hnutí nájdeme rasistov, xenofóbov a skutočných šialencov, ktorí si zaslúžia byť absolútne odsudzovaní. Ale tiež tam nájdeme mnoho normálnych ľudí, ktorí majú plné zuby systému, ktorý pre nich nič nerobí. Ľudia, ktorí sa nedokážu zmieriť so stagnáciou životnej úrovne alebo dokonca jej poklesom, ktorí žijú zo dňa na deň v neistote, či zajtra dokážu zaplatiť šeky. Ktorí si myslia, že ich deti sa budú mať horšie, než oni. Ich problémy nie sú len ekonomické, ale aj sociálne a psychologické. Stratili dôstojnosť a rešpekt, a túžia po pocite identity a spolupatričnosti.

Cítia, že právom alebo neprávom, hoci hrali podľa pravidiel, oni sú tí, čo nič nemajú, ale druhí si žijú v hojnosti. Majú tiež pocit, že ich politickí predstavitelia a inštitúcie sú nedôveryhodní. Cítia že sú vydaní na nemilosť veľkým neosobným silám – globalizácii, technologickým zmenám, bankám a veľkým anonymným korporáciám. Najúčinnejší populistický slogan znie "vziať si späť kontrolu".

Musíme spoločne nájsť nové odpovede na otázku, ako urobiť ľudský život lepší a bezpečnejší. Ako sa spravodlivo podieľať na prosperite svojho národa, ako môžeme mať väčšiu kontrolu nad svojim životom, ako môžeme žiť s úctou a rešpektom, ako budú všetci hrať podľa rovnakých pravidiel a spoločenskej zmluvy, ako otvorenosť a medzinárodná spolupráca prospeje nielen elitám, ale všetkým, ako vlády, korporácie a banky budú slúžiť našim záujmom, a dalo by sa ďalej pokračovať ďalej…

 To je dôvod, prečo potrebujeme nové ekonomické zmýšľanie. OECD má pre ekonomickú nerovnosť a stagnáciu jedny z najlepších dát a analýz. Metriky sú postavené na iných základoch než je HDP. Usilovne sa snažia formulovať nové modely rastu, ktoré sú inkluzívne a environmentálne udržateľné. Iniciatíva má dosah na oblasti školstva, zdravotníctva, miest, produktivity, obchodu a mnohých ďalších. Ale existujú aj nedostatky. Racionálne ekonomické modely potrebujú hlbšie chápanie psychológie, sociológie, politológie, antropológie. Rovnako kritická je komunikácia. Reporty sú na jednej strane dôležité pre ministerstvá, ale na strane druhej potrebujeme príbehy, rozprávania, vizuálne zobrazenie, aby sme cez médiá dokázali vytvárať verejnú mienku.

Potrebujeme pri tom vychádzať z:
– nového príbehu rastu
– nového príbehu o začlenení
– novej spoločenskej zmluvy
– nového idealizmu

Posledný bod je potrebné spresniť. Obdobie pokroku sa obvykle vyznačuje idealizmom, kde sa všetci môžeme usilovať o dosiahnutie spoločných cieľov. Populizmus je mentalita s nulovým súčtom. Populistický vodca dokáže získať viac zo spoločného koláča. Idealizmus je mentalita s pozitívnym súčtom. Spoločne môžeme robiť veľké veci. Idealizmus je najsilnejší protijed na populizmus.

Ekonómia sa dnes javí ako samostatne stojacia amorálna veda, ale ľudia sú morálne tvory. Musíme dostať morálku späť do stredobodu ekonómie, aby ľudia cítili, že sa ich to týka, aby jej verili. Všetky vedné disciplíny ukazujú, že hlboko zakorenené vzájomné morálne správanie sa, je lepidlo, ktoré drží spoločnosť pohromade. Ekonómia nie je len amorálny stroj, ktorý vytvára stimuly a distribuuje zdroje. Musíme ju vnímať skôr ako ľudský morálny konštrukt, ktorý má zásadný význam nielen pre vytvorenie spravodlivejšej ekonomiky, ale aj pre pochopenie toho, ako sa v skutočnosti vytvára prosperita.

Stručne povedané, je na čase, aby mohla vzniknúť nová vízia, ktorá kladie ľudí späť do stredu záujmu ekonómie. Sme v zlomovom bode histórie. Mohol by to byť veľký krok späť alebo veľký krok vpred. Všetci teraz musíme káru tlačiť spoločne dopredu.

Autorom je Eric Beinhocker, výkonný riaditeľ Inštitútu pre nové ekonomické myslenie na Oxford Martin School, University of Oxford.

Súvisiace články

Aktuálne správy