oPeniazoch.sk, Financial Times Foto: SITA/AP
Keď sa vlani v januári prepadol čínsky akciový trh a oslabila tamojšia mena, analytici tvrdili, že sa blíži koniec čínskeho ekonomického zázraku. Nestalo sa nič. Čínske hospodárstvo medziročne vzrástlo o 6,5 percenta a splnilo ciele, ktoré stanovila vláda. Akciový trh vzrástol od januára 2016 o 19 percent, čínsky juan oslabuje aj naďalej, ale nie prudko.
Napriek tomu si podľa denníka Financial Times väčšina ekonómov nemyslí, že Čína by mala definitívne vyhrané. "Základný problém je, že ciele pre ich ekonomický rast nie sú realistické," povedal denníku bývalý šéf MMF pre Čínu Jonathan Anderson. Podľa neho nie je cestou, aby sa ekonomické prognózy pre rast upravovali z 6,5 percenta na 6,2 percenta. Číňania by naopak mali byť viac pesimistickí a stanoviť rast HDP okolo troch percent. Podľa neho navyše Číne hrozí finančná kríza kvôli rastúcemu dlhu. Ten je v súčasnosti na úrovni 255 percent HDP, pričom v roku 2008 bol na 141 percentách HDP.
Čína v roku 2015 prispela tretinou ku globálnemu rastu HDP. Ak by sa dostala do problémov, pocítil by to celý svet. Redaktori Financial Times precestovali tri čínske mestá, kde zbierali poznatky o tamojšej ekonomike, a predstavili tri scenáre, ktoré Ríši stredu dosť možno čakajú.
Scenár prvý: Nová ekonomika, prudký nárast spotreby
Diaľnica vedúca do prístavu v meste Čhchen Jing je lemovaná novými domami, z ktorých mnohé nie sú dokončené a väčšina ani predaná či obsadená. S miestnymi hotelmi a kongresovými centrami len pripomínajú, že tradičným ťahúňom čínskej ekonomiky sú investície do nehnuteľností a energeticky náročného priemyslu. Pani Čen, s ktorou hovorili reportéri FT, zarobila svoj prvý milión juanov ako exportérka oblečenia. Neskôr sa zamerala aj na iné segmenty, vrátane finančníctva. Jej najnovšou záľubou je jachting, ktorý sa v Číne začal presadzovať až po olympiáde v Pekingu v roku 2008. "Môj sen je, že budem predávať jachty v Číne. Pred rokom 2008 sme vedeli, že je to veľmi populárne v zámorí, ale tu nič také neexistovalo," dodáva.
V čínskej ekonomike je nepochybne celý rad vecí nastavených zle, krajina sa však stala druhou najväčšou ekonomikou sveta, aj keď niektoré odvetvia v nej úplne chýbajú. Ide predovšetkým o služby a voľný čas, ktoré inde považujeme za samozrejmosť. Práve tento doteraz neexistujúci priemysel môže vyvážiť prepad v ostatných sektoroch "starej ekonomiky". "Pohľad do makroekonomiky je skutočne pesimistický. Na mikro úrovni je však celá vec oveľa veselšia," dodáva profesor na Pekinskej univerzite Jeffrey Towson.
Podľa neho existuje neobmedzený dopyt po všetkom, čo sa týka zábavy či zdravotníctva. V meste Čching-tao najbohatší muž Číny buduje obrie filmové centrum za 8,6 miliardy dolárov. Ide prakticky o mesto v meste zložené z filmových štúdií. Tento priemysel pritom ťahá celý hospodársky rast v Čching-tao a okolí, kde ekonomika v roku 2015 vzrástla o takmer deväť percent v porovnaní 6,9 percentami v celej Číne.
Pani Čen si veľmi dobre uvedomuje, že práve rastúci domáci dopyt potiahne aj dopyt po jachtách. V roku 2012 kúpila skrachovaného výrobcu jácht Mazarin a výrobu presťahovala do Čching-tao. V roku 2014 a 2015 väčšinu vyrobených jácht vyviezla, ale o rok neskôr už 60 percent produkcie zostalo v Číne. "Čínska stredná trieda si zatiaľ jachty nekupuje, ale bude. Som veľmi optimistická, pokiaľ ide o budúcnosť krajiny. Nemôžeme sa ďalej spoliehať na energeticky náročný priemysel. Potrebujeme spotrebu, aby vznikla nová ekonomika a nové pracovné príležitosti," dodáva Čen.
Scenár druhý: Stagnácia, vysoké dlhy spomaľujú rast
V 32 rokoch si Lily Pei myslí, že najlepšie dni svojej kariéry má už za sebou. Pred časom prišla rovno po univerzite do dediny s "exotickým" menom 739 v provincii S'-čchuan. Pracuje ako obchodníčka v miestnej továrni na polovodiče opäť s označením 739. Do obce sa 3000 obyvateľmi sa nasťahovala spolu s ďalšími tromi spolužiakmi, teraz je jediná, kto tu zostal. "Odhadli, že sa situácia mení a boli dostatočne bystrí, aby včas odišli," povedala pre Financial Times. Ťažký priemysel sem priviedol Mao Ce-tung v 60. rokoch minulého storočia, pretože mal pocit, že priemyselné podniky umiestnené na úpätí hôr budú ťažko dosiahnuteľné pre prípadného nepriateľa. Miestne označujú svoje dediny podľa čísel jednotlivých fabrík. Tento región je vo svojej podstate mikrokozmos, ktorý najviac pripomína "japonský scenár", teda pomalý alebo vôbec žiadny hospodársky rast. "To znamená rast 0,5 percenta počas 20 rokov," vysvetľuje profesor z Pekinskej univerzity Michael Pettis. Podľa neho sa Čína môže dostať do situácie, kedy si nebude môcť kvôli vysokým dlhom požičať a dôjdu jej tak peniaze pre podporu hospodárskeho rastu. Teda nástroj, ktorý doteraz mohutne využívala. Niečo podobné sa stalo práve v Japonsku, ale už v roku 1992.
Ako prasknutie takejto bubliny vyzerá, vedia robotníci z továrne 739 veľmi dobre. V roku 2006, kedy sem dorazila aj Lilly Pei, fabrika dostala obrovskú investíciu od štátnej Dong-Fang Corporation. Väčšinu týchto peňazí vedenie továrne utratilo za rozšírenie výroby solárnych panelov. O dva roky neskôr sa však zrútili trhy a Pei teraz spolu s ďalšími zamestnancami pracuje na rozpredaji vybavenia továrne. Dostanú za neho zhruba osminu toho, čo by dostali pred desiatimi rokmi.
Keď prídete na miestnu autobusovú zastávku, stretnete len starších obyvateľov, ktorí sa posťažujú, že ich vnuci sa už dávno odsťahovali. Počet žiakov v miestnej škole sa za posledných 10 rokov znížil o polovicu. "Počas 10 až 15 rokov sa čínsky demografický úpadok stane viditeľnejší a každý rok bude z pracovného trhu ubúdať zhruba päť miliónov ľudí," hovorí Brian Jackson z konzultačnej firmy IHS.
Kombinácia odklonu od ťažkého priemyslu a starnutie obyvateľstva môže spôsobiť, že sa celá krajina dostane do takzvanej pasce stredného príjmu. To je termín, ktorým ekonómovia označujú celý rad negatívnych faktorov u rozvojových ekonomík, ktoré sa snažia prekonať hranicu HDP na obyvateľa vo výške zhruba 12.000 dolárov.
Japonské HDP na obyvateľa bolo v roku 1992 21,320 dolárov, v prípade Číny je to však len 14,160 dolárov. Ríši stredu tak hrozí, že zažije podobné spomalenie ako Japonsko, ale v čase, keď sú tamojšie životné štandardy výrazne nižšie. "Spomalenie rastu HDP z 6,5 na štyri percentá znamená, že Číne potrebuje 26 rokov, aby sa dostala na úroveň Japonska. Pri raste 6,5 percenta by to zabralo 16 rokov," uzatvára Jackson.
Scenár tretí: Akútne krízy, problém s (ne)bankami
Zamestnanci bánk v na uhlie bohatej provincii Šan-si si veľmi dobre pamätajú kolaps miestnej uhoľnej spoločnosti v roku 2014, ktorá ťažko poznamenala finančné odvetvie. Liansheng Group bola značne zadlžená u piatich nebankových spoločností, ktoré zažili v Číne v posledných rokoch boom. Keď ceny uhlia na trhoch značne poklesli, Liansheng nebola schopná splatiť záväzky vo výške päť miliárd juanov.
To, čo sa dialo ďalej, presne ilustruje obavy niektorých analytikov, že tento "šedý" finančný sektor môže v Číne spustiť ničivú finančnú krízu. Rozzúrení investori obsadili v Šan-si sídla štátom vlastnených bánk a požadovali svoje peniaze späť. "V skutočnosti sa správali veľmi ústretovo. Keď dojedli svojou desiatu, tak po sebe ešte upratali," spomína zamestnanec Everbright Bank na protesty z roku 2014.
Celý incident ukazuje, že medzi nebankovými inštitúciami a veľkými štátnymi bankami je istá spojitosť. Nebankové inštitúcie získavajú peniaze predajom dlhopisov cez komerčné banky. Tie s tým (okrem predaja) nemajú nič spoločné, ale investori toto riziko často nevnímajú a považujú podobné produkty za zodpovednosť štátnych bánk a vlády. "Mnoho z našich zákazníkov sú takzvaní baofahu," opisuje zamestnanec miestnej nebankovej inštitúcie Číňanov, ktorí raketovo zbohatli. "Často nemajú potuchy o finančných produktoch a ich rozhodovanie nie je príliš "sofistikované". Zaujíma ich len výnos. Vôbec nevnímajú riziko, ktoré im ľudia v bankách príliš nevysvetľujú," dodáva zamestnanec.
Ak by sa odohral reťazec väčších bankrotov, je pokojne možné, že investori odštartujú "run" na banky, ktoré sa náhle ocitnú bez prostriedkov. Riziko predstavujú predovšetkým menšie banky, ktoré sú závislé na firemnom financovaní a financovaní od bohatých Číňanov. Ani to by však nestačilo na spustenie naozaj veľkej a ničivej finančnej krízy. Muselo by dôjsť k spojeniu s niekoľkými ďalšími faktormi, medzi ktoré patrí napríklad systémové obmedzenia likvidity na trhu, ktoré by bankám znemožnilo využiť medzibankových pôžičiek.
Niečo podobné sa odohralo už v roku 2013, kedy celý rad čínskych bánk mal problémy získať dostatočné financovanie. "Bolo to systémové zlyhanie, do ktorého boli zapletené všetky banky," uviedla Charlene Chu z CBAR, teda inštitúcie, ktorá sa v USA zaoberá čínskymi bankami.
