oPeniazoch.sk, theconversation.com Foto: SITA;thinkstock
Len nedávno, 1. augusta ukončil hitchBOT, robot, ktorý úspešne prešiel stopom viac ako 10 000 kilometrov, svoju púť. Zničil ho neznámy vandal v okolí Philadelphie. Táto správa odštartovala ďalšiu lavínu diskusií o nebezpečenstve stopovania. Čo ale znamená jeho "smrť" pre našu čoraz viac zdieľanú ekonomiku?
Žil som centrálne izolovaný v malom meste, tak asi desať kilometrov od najbližšieho obchodu, či benzínovej pumpy. Každý, kto sa tu rozhodol stopovať, robil to viac menej z nutnosti, nie zo zábavy. Niektorí z mojich susedov jednoducho nemali autá. Zobrať stopára bol spôsob, ako sa stretnúť s ľuďmi v rámci komunity a zároveň urobiť aj dobrý skutok. Je to niečo, v čom pokračujem do dnes. Mnohé som sa vďaka stopovaniu naučil, aké ľahké je prísť o vodičský preukaz a ako drahé to môže byť, aby ste ho opätovne získali, čo znamená žiť bez auta a ako to zmení vaše finančné zdravie i romantické vyhliadky ak žijete niekde na vidieku.
Treba však povedať, že ako predstaviteľ silnejšieho pohlavia, som fyzicky zastrašujúcej postavy, čo môže mať za následok, že som nikdy nemal negatívnu skúsenosť, kedy by som sa počas jazdy mohol cítiť byť ohrozený. Faktom je, že pre mnohých bolo kedysi stopovanie normálna vec, to sa ale časom mení. Niektorí z toho vinia nárast počtu automobilov, iní poukazujú na nárast žien za volantom. Historik Ginger Strand argumentuje, že stopovanie nezomrelo prirodzenou smrťou, ale bolo zabité.
So vzostupom takzvanej "zdieľanej ekonomiky" sme svedkami rôznych prostistopárskych kampaní, ktorých cieľom je presvedčiť motoristov aj stopárov o hroziacom nebezpečenstve. Samozrejme, že ani Lyft ani Uber nepodporujú stopovanie, sú propagáciou nelicencovanej taxi služby, kde ambiciózne začínajúce podniky registrovaných užívateľov za províziu spoja s "nezávislým dodávateľom."
Uber sám seba označuje ako spôsob, ako byť šetrný k životnému prostrediu, lebo vraj dokáže stiahnuť súkromné vozidlá z ciest. Lyft sa opisuje ako "priateľa s autom," služba na podporu cestujúceho a vodiča a ich vzájomné stretnutie a vytvorenie nového priateľstva. Ďalej spochybňuje myšlienku "cudzí človek predstavuje nebezpečenstvo," Airbnb povzbudzuje ľudí, aby nechali cudzích spať na ich gauči. Videá na ich internetových stránkach oslavujú ľudskú láskavosť a bezpečie pre zákazníkov, nech už prídu odkiaľkoľvek.
Tak prečo potom vo svete, kde je príliš nebezpečné stopovať, sú ľudia ochotní sadnúť si do cudzieho auta ktorého šoféra dokáže systém len zbežne skontrolovať? Jeden možný dôvod pre toto zvýšenie dôvery sú technológie. Možno to spustil populárny eBay, keď umožnil jednotlivcom predávať si tovar navzájom mimo tradičných maloobchodných sietí a technológie pomohli sledovať ich užívateľskú povesť. Dnes je toto hodnotenie už štandardom na peer-to-peer trhoviskách.
Uber, Lyft aj Airbnb sa spoliehajú na vzájomné reputačné systémy, kde hodnotíte šoféra, alebo hostiteľa a oni hodnotia vás ako cestujúceho alebo hostí. Niečo iné ako dobrá povesť môže podnikaniu len uškodiť. Teoreticky.
V praxi tieto reputačné systémy celkom dobre nefungujú. Je tam silný sociálny tlak smerom k pozitívnemu hodnoteniu. A pretože hodnotenia sú verejné, je tu tendencia k tajnej dohode a pomste. Na základe analýzy verejne dostupných údajov je drvivá väčšina hodnotení zdieľanej jazdy najvyššia možná. Inými slovami, neexistuje žiadny spôsob, ako zmysluplné rozlišovať medzi veľkými a priemernými účastníkmi trhu.
Nie je jasné ani to, či tieto systémy dokážu odradiť tých zlých. Napriek slávnym reputačným systémom, má aj eBay na konte podvody, cez PayPal bolo možné prevádzať peniaze na pochybné fondy, ktoré znamenali pre určitú skupinu lukratívny biznis. Ak by sme mali skutočnú obavu o vlastnú bezpečnosť, určite by sme sa pri nástupe do neznámeho auta, alebo bytu neuspokojili s reputačným systémom.
Menej veľkorysým vysvetlením, prečo veríme Uberu ale stopovaniu nie, je triedna diskriminácia. V roku 2014 vyšiel vo Wired článok o dôvere v zdieľanej ekonomike, kde vodiči vysvetlili, prečo sa neboja vyzdvihnúť neznámeho záujemcu. "Nie je to len nejaká osoba z ulice." Ak má niekto smartfón, kreditku, a zaujíma sa o nové technológie, bude odlišný od spodiny, ktorá si nemôže dovoliť Uber.
Otázky týkajúce sa diskriminácie v týchto systémoch sú však komplikovanejšie. Už v roku 2012 boli medializované prípady z frustrujúcej a ponižujúcej skúsenosti, kedy sa privolať „taxík“ snažila osoba tmavej pleti. Právnička Nancy Leongová z University of Denver sa obáva, že poznať meno a vidieť fotografiu cestujúci ešte pred cestou, by mohlo viesť k vedomej rasovej diskriminácii, alebo zaujatosti. Potvrdzujú to aj údaje z Airbnb, ktoré spracovali na Harvard Business School, podľa ktorých obyvatelia tmavej pleti za tieto služby zaplatili o 12 % menej než bieli.
Airbnb tvrdí, že ľudia musia veriť cudzím ľuďom, ale nie je jasné, či ich kampaň bude mať prínos pre prosociálne a príjmy negenerujúce činnosti, ako je zdieľanie automobilov, couchsurfing (prespávanie zadarmo) alebo stopovanie. Buďme ale optimistickí. Odpoveďou na otázku, prečo veríme transakciám partnerom v zdieľanej ekonomike je, že väčšina ľudí je dôveryhodných. Pre tých, ktorí majú stále strach z rizík pri stopovaní je tu aj jeden technologický argument. Dnes si už každý dokáže privolať pomoc cez mobilný telefón, tí čo majú smartfóny môžu vyfotiť vodiča v prípade akéhokoľvek problému.
Črtajúce sa peer to peer hospodárstvo má vlastnú rétoriku čo sa týka zdieľania a sociálneho prepojenia. Cez marketingové stratégie nás chce presvedčiť, že žijeme v bezpečnej krajine, kde môžeme dôverovať iným. Mal by to byť prvý krok pri riešení nerovností, či rasizmu.
Vyzdvihnutie stopára bol kedysi pre mňa jeden z najlepších spôsobov, ako porozumieť komunite v ktorej žijem a problémom, ktorým čelia moji susedia. Či to je, alebo nie je tá správna cesta aj pre vás, nedokážem posúdiť. Ale môžem vám povedať toto: sociálna činnosť je príliš dôležitá, aktivita na to, aby sme ju nechali na reklamné slogany o startupoch v zdieľanej ekonomike, v nádeji, že budú fungovať aj ako vedľajší efekt.
