oPeniazoch.sk, qz Foto: SITA
Ekonómovia už dlho špekulujú o tom, prečo sa ľudia snažia šetriť. Najviac preslávená je teória tzv. "životného cyklu" predložená nositeľom Nobelovej ceny za ekonómiu Francom Modiglianim v roku 1950. V skratke povedal asi toľko, že ľudia si sporia kým sú mladí, aby si financovali život keď zostarnú. Znelo to rozumne a malo to obrovský vplyv po celé desaťročia. Bol to ale veľký omyl.
"Vyčerpávajúce pokusy vysvetliť skutočnú podstatu úspor na základe Modiglianiho hypotézy životného cyklu sa ukázali ako úplne neúspešné," píše sa v štúdii ekonomického vnímania úspor, vydanej Federálnou rezervnou bankou v Minneapolis z roku 2003.
Potom tu máme iný model, z roku 1970, označovaný ako dynastický. V tom čase sa objavilo teoretizovanie, že úspory nie sú len o financovaní staroby, ale aj o zanechaní dedičstva pre potomkov. Opäť, je to iste pravda. V mnohých prípadoch to vyzerá, že teória má istú intuitívnu silu. Ale rovnako ako teória životného cyklu, nedokáže správne uchopiť reálny svet. Napríklad, že táto teória mala značné ťažkosti s vysvetlením extrémnej úrovne akumulácie u bohatých ľudí, čo spôsobuje aj aktuálne majetkové nerovnosti.
Teraz je tu nový pokus vysvetliť ľudskú tendenciu sporiť, tentoraz pochádza z oblasti biológie namiesto ekonomiky. Za toto správanie môže genetický základ, aspoň čiastočne. Novú štúdiu uverejnil časopis Journal of Political Economy. Spája údaje zo švédskeho Twin Registra, kde sú zozbierané informácie o identických súrodencoch, jednovaječných dvojčatách, s údajmi o veľkosti majetku, ktoré švédske daňové orgány sprístupňujú pre výskumných pracovníkov.
Vedci Henrik Cronqvist a Stephan Siegel sa pozreli na mieru úspor dvojčat medzi rokmi 2003 a 2007. V podstate sleduje zmeny v čistej mzde. Zistili, že jednovaječné dvojčatá majú omnoho podobnejšie správanie čo sa týka úspor, než dvojičky dvojvaječné. Skrátka dospeli k záveru, že genetické rozdiely vysvetľujú približne 33 % variácií pri rozhodovaní sa o miere individuálneho sporenia. "My, ani mnoho ďalších finančných ekonómov z hlavného prúdu o tom vôbec nepremýšľalo," hovorí Siegel na výsledky štúdie. Tak to ale nemusí zostať na dlho. Čoraz častejšie sa ekonómovia začínajú vnárať do oblasti genetiky. Napríklad dokument uverejnený v časopise Journal of Finance v roku 2010 zistil, že genetika zodpovedá zhruba z 25 % za ochotu riskovať na finančných trhoch. Oblasť má dokonca aj svoje označenie – genoekonomika.
