oPeniazoch.sk, sovereignman Foto: SITA
V októbri 1981, viac než dvesto rokov po vzniku Spojených štátov amerických ako nezávislého štátu, predstavoval verejný dlh krajiny "iba" jeden bilión dolárov. K druhému bilióna sa už USA dostali za ďalších ani nie päť rokov. Dnes sa americký štátny dlh vyšplhal na 18 biliónov dolárov, pričom posledný bilión dlhu vznikol za rekordne krátku čas, 403 dní.
Verejnosť je v súvislosti s americkým dlhom často uvádzaná do omylu. Nasledujúcich päť tvrdení patrí medzi tie vôbec najväčšie nezmysly a klamstvá.
1. Vláda môže rast dlhu dostať pod kontrolu
Americkí politici voličom už niekoľko dekád sľubujú, že začnú škrtať zbytočné výdavky a postarajú sa o lepšie hospodárenie s peniazmi vybranými na daniach. Zatiaľ sa ale nič z toho nenaplnilo. Verejný dlh USA sa naposledy podarilo znížiť v roku 1957 za vlády prezidenta Eisenhowera. V posledných niekoľkých rokoch americká vláda míňa okolo 90 % peňazí vybraných na daniach za obligatórne programy a platby úrokov zo svojho dlhu, takže o nejakom posune k vyrovnanému, alebo dokonca v prebytku v rozpočte nemôže byť ani reč.
2. Výška dlhu nie je podstatná, pretože USA dlhujú vlastne sebe
Na jednej polovici tohto tvrdenia naozaj niečo je, druhá polovica je úplný hlúposť. Najväčším veriteľom Spojených štátov je skutočne tamojšia vláda a vládne agentúry, ktoré dohromady držia takmer 45 % federálneho dlhu. Ako ale niekto môže tvrdiť, že v takom prípade je zadlženie v poriadku? Je predsa jedno, komu USA dlhuje, pretože svoje dlhy rovnako musia splácať.
3. Vláda má eso v rukáve – selektívny default
Ak ľudia veria, že si americká vláda môže vybrať, komu svoje dlhy bude splácať, a komu naopak nie, asi toho o tejto problematike veľa nevedia. Keby si USA povedali, že budú jednoducho ignorovať napríklad svoje záväzky voči Číne, ktoré dosahujú asi dva bilióny dolárov, rozpútalo by to na svetových finančných trhoch paniku. Spojené štáty by sa ihneď stali nedôveryhodným dlžníkom, ratingové agentúry by pristúpili k zníženiu hodnotenia USA, a tie by si tak na trhoch museli požičiavať s výrazne vyššími úrokmi. Selektívny default skrátka nie je riešenie.
4. Rozhodujúca je veľkosť nižšieho čistého dlhu
Analytici a ekonómovia často radšej hovoria o čistom než hrubom dlhu. Rozdiel medzi týmito dvoma ukazovateľmi je jednoduchý. Keď niekomu dlhujete sto eur a nemáte v hotovosti ani „fuka“, je váš hrubý aj čistý dlh sto eur. Keď ale zrazu zistíte, že máte vo vrecku presne sto eur, razom svoj čistý dlh zrazíte na nulu, zatiaľ čo hrubý dlh zostáva rovných sto eur. Problémom však je, že americká vláda na svojich účtoch veľa hotovosti nemá. Napríklad na konci minulého týždňa mala v jednej chvíli v hotovosti len necelých 72 miliárd dolárov, teda menej, než koľko na svojich účtoch má Apple.
5. Zadlženie možno znížiť zvýšením daní
Tak jednoduché to nie je. Od konca druhej svetovej vojny dosahovali daňové príjmy USA pri rôznych mierach zdanenia vždy približne 17 % hrubého domáceho produktu. Problémom je, že neustále zvyšovanie miery zdanenia nikdy nevedie k súbežnému zvyšovaniu objemu peňazí, ktoré sa na daniach vyberú. Samotné zvýšenie miery zdanenia do amerického rozpočtu viac peňazí neprinesie a zadlženosť v žiadnom prípade nezrazí.
