oPeniazoch.sk, WSJ Foto: SITA
Koľkokrát ste už počuli, že ľudia plienia prírodné zdroje, že svetu dochádza ropa, že narážame na obmedzené schopnosti atmosféry vysporiadať sa s emisiami, alebo že pôda už nie je schopná živiť neustále sa zväčšujúce populáciu? Za podobnými tvrdeniami stojí predpoklad obmedzenosti zdrojov. Teda kovov, ropy, čistého vzduchu, pôdy, a podobne. My potom riskujeme, že tieto zdroje našou spotrebou úplne vyčerpáme.
Históriou sa ale tiahne jeden podivný rys. Limity dané obmedzenosťou zdrojov zas a znova porážame. Koniec koncov, ako raz poznamenal jeden saudský minister. "Doba kamenná neskončila kvôli nedostatku kameňa." Ekológovia podľa všetkého nechápu, že keď začal dochádzať veľrybí tuk, bola objavená ropa. Keď sa začali zmenšovať prírastky poľnohospodárskych výnosov, začali sme používať hnojivá. Keď bolo vynájdené sklené vlákno, klesol dopyt po medi. Ekológovia ale zase ekonómom vyčítajú, že sa spoliehajú na podivnú mágiu zvanú "trh" či "ceny", ktorá by mala zabrániť tomu, aby sme zdroje úplne vyčerpali. Najjednoduchším spôsobom, ako vyvolať na ekologickej konferencii nadšenie, je povedať nevyberavý vtip na adresu ekonómov.
Žil som medzi oboma kmeňmi – medzi ekológmi aj ekonómami. Študoval som ekológiu a potom som pracoval pre Economist. Keď som bol ekológom, prikláňal som k tomu, že zdroje sú obmedzené a je potrebné s nimi šetriť. Dnes sa domnievam, že obmedzenia neexistujú a dôvodom je naša schopnosť vynájsť nové spôsoby, ako s využitím menej zdrojov vytvoriť viac vecí. Tieto úvahy sa týkajú širokej škály súčasných problémov. Pesimisti napríklad hovoria o tom, že atmosféra nie je schopná vyrovnať sa s rastúcim množstvom emisií. Optimisti naopak tvrdí, že ekonomický rast povedie k technologickému rozvoju, ktorý zaistí nižšie využívanie energií.
Ekológ Carl Safina odhaduje, že ak by sme mali mať všetci životný štandard na úrovni Američanov, potrebovali by sme k tomu 2,5 krát väčšiu planétu, ako je tá naša. Profesor z Harvardu E.O. Wilson zase tvrdí, že keby sa z nás všetkých stali vegetariáni, svetové poľnohospodárstvo by bolo schopné uživiť 10 miliárd ľudí. Iddo Wernick a Paul Waggoner dokonca došli k prekvapivému záveru, že vďaka pomerne miernemu rastu plodinových výnosov budeme v roku 2050 potrebovať menej poľnohospodárskej pôdy než v roku 2000. Ak ju ale nebudeme namiesto výroby potravín využívať na biopalivá.
V roku 1972 publikoval vplyvný think tank Rímsky klub knihu "Hranice rastu". V nej tvrdil, že dnes budeme tvrdo narážať na nedostatok rôznych kovov, palív i priestoru. Prečo sa tak nedeje? Odpoveď je jednoduchá. Technológie. Máme lepšiu ťažobnú techniku, zdroje využívame efektívnejšie, tie drahé nahradzujeme lacnejšími. Pred desiatimi rokmi sme mohli očakávať, že za pár desaťročí sa minie zemný plyn aj ropa. Potom by klesli tiež poľnohospodárske výnosy a svet by si musel vybrať, či vymení zvyšné dažďové pralesy za pole, alebo bude hladovať. Prišlo ale frakovanie a ropný a plynový vrchol boli odložené. Ak by som mohol pre životné prostredie niečo urobiť, dal by so dokopy ekológov a ekonómov. Dal by som im jednu jedinú otázku a nesmeli by odísť, kým by na ňu neodpovedali. "Ako môžu inovácie zlepšiť životné prostredie?"
Autorom je Matt Ridley, člen Snemovne lordov, pre The Wall Street Journal.
