oPeniazoch.sk, Project Syndicate Foto:SITA;YT
Jedna z myšlienok, na ktorej sa ekonómovia takmer jednomyseľne zhodujú, znie, že okrem nerastného bohatstva možno prevažnú časť obrovských rozdielov v príjmoch bohatých a chudobných krajín pripísať nie kapitálu či vzdelaniu, ale skôr "technológiám". Čo to však technológie sú?
Odpoveď na túto otázku vysvetľuje neobvyklú zhodu medzi ekonómami, lebo "technológie" sú samostatná kategória svojho druhu, akýsi zvyšok. Nositeľ Nobelovej ceny Robert Solow ju označoval za "multifaktorovú produktivitu", ktorá zostáva nevysvetlená po zohľadnení ostatných výrobných vstupov, ako sú fyzický a ľudský kapitál. Ako v roku 1956 trefne poznamenal Moses Abramovitz, tento zvyšok nie je v podstate nič viac než "meradlo našej nevedomosti".
Hoci teda súhlas s názorom, že technológie tvoria základ bohatstva národov, znie zmysluplnejšie než priznanie našej nevedomosti, v skutočnosti to zmysluplnejšie nie je. Je potrebné riešiť našu nevedomosť.
W. Brian Arthur definuje vo svojej dôležitej knihe technológie ako zbierku zariadení a technických postupov dostupných určitej kultúre. Zariadenie však možno naložiť do kontajnera a prepravovať po celom svete, zatiaľ čo recepty, plány a manuály možno zverejniť na internete a sprístupniť ich na pár kliknutí myšou. Internet a voľný obchod by teda mali urobiť myšlienky a zariadenia, ktoré v súhrne označujeme ako "technológie", dostupnými všade na svete.
Veľká časť modernej rastovej teórie, počínajúc výskumom Paula Romera z konca 80. rokov, pramenila z predstavy, že výkonnosť ženú vyššie myšlienky, ktoré sa ťažko získavajú, ale ľahko napodobňujú. A že je preto nutné chrániť investorov patentmi a copyrightmi, alebo vládnymi dotáciami.
Ak sa však myšlienky ľahko napodobňujú a zariadenia ľahko prepravujú, prečo medzi krajinami stále pretrvávajú "technologické" rozdiely?
Keď niečo naruší blahodarný prirodzený poriadok, ľudia túžia po historkách, v ktorých vystupuje nejaká výhražná sila. Napríklad Daron Acemoglu a James Robinson prinášajú v knihe Prečo štáty krachujú argument, že sa technológie nešíria, pretože si to vládnuca elita neželá. Vytvára preto zlé inštitúcie namiesto dobrých, a keďže technológie môžu narušiť jej kontrolu nad spoločnosťou, elita sa radšej zaobíde bez nich.
Ako Venezuelčan, ktorý práve teraz prihliada kolapsu svojej krajiny, nepochybujem o tom, že sa v ľudských dejinách vyskytlo mnoho príkladov, keď ľudia pri moci bránili pokroku. Rovnako tak však žasnem, ako často sa stáva, že vlády, ktoré si vytýčili cieľ v podobe rastu pre všetkých, dobrým príkladom je Juhoafrická republika po skončení apartheidu, nedokážu tento cieľ dosiahnuť.
Tieto vlády podporujú školstvo, voľný obchod, vlastnícke práva, sociálne programy a internet, a napriek tomu ich ekonomiky prešľapujú na mieste. Ak sa technológie skladajú len zo zariadení a myšlienok, čo ich drží späť? Problém tkvie v tom, že kľúčovou zložkou technológií je know – how, teda schopnosť vykonať určitú úlohu. A na rozdiel od zariadení a myšlienok nespočíva know – how v pochopení a ani si ho nemožno pochopením osvojiť.
Tenisový šampión Rafael Nadal v skutočnosti nevie, čo vlastne robí, keď úspešne odvráti servis. Vie len, ako to urobiť. Vystihnúť jeho počínanie slovami sa nedá a akákoľvek podobná snaha neurobí z nás ostatných lepších hráčov. Vedec a filozof Michael Polanyi by o týchto neopísateľných znalostiach povedal, že vieme viac, než dokážeme oznámiť.
Pre vysvetlenie, prečo sa technológie nešíria, nepotrebujeme extraktívne elity ani iné zlé sily. Technológia sa šíri ťažko, pretože veľká časť ich vyžaduje know – how, čo je schopnosť rozpoznávať schémy a efektívne na ne reagovať. Je to mozgové prepojenie, ktorého dosiahnutie môže vyžadovať rokmy nácviku. Preto sa technológie šíria veľmi pomaly. Ako som uviedol už predtým, know – how sa presúva do nových oblastí, ak sa tam presunú mozgy, ktoré ho obsahujú. Tie potom môžu zaškoliť ostatných.
Keď je dnes navyše know – how stále kolektívnejšie, jeho šírenie sa spomaľuje ešte viac. Kolektívne know – how znamená schopnosť riešiť úlohy, ktoré nemôže rozlúsknuť jednotlivec, napríklad zahrať symfóniu alebo doručiť list. Ani huslista, ani poštár na to sami nestačia.
Rovnako tak nemôže spoločnosť jednoducho napodobniť ideu Amazonu alebo eBay-u, ak už nemá veľa jej občanov prístup k internetu, kreditným kartám a kuriérskymi službám. Inými slovami nové technológie vyžadujú predchádzajúce rozširovania technológií iných.
Preto môžu mestá, regióny a krajiny absorbovať technológie len postupne a generovať rast prostredníctvom nejakej novej kombinácie už existujúceho know – how, prípadne jeho obohatením o určitú zložku. Ako keď violončelista doplní sláčikový kvartet. Nemôžu však okamžite prejsť z kvarteta na symfonický orchester, pretože by na to bolo potrebné príliš veľa chýbajúcich nástrojov a predovšetkým príliš veľa hudobníkov, ktorí na ne vedia hrať.
K pokroku dochádza prechodom na to, čo teoretický biológ Stuart Kauffman označuje ako "susedná možnosť", z čoho vyplýva, že najlepším spôsobom, ako zistiť, čo sa dá v určitej krajine pravdepodobne uskutočniť, je zamyslieť sa nad otázkou, čo tam už je. Prekážkou šírenia technológií môže byť samozrejme aj politika. Do značnej miery je však dôvodom sama podstata technológií.
Autorom je Ricardo Hausmann, bývalý minister plánovania Venezuely a bývalý hlavný ekonóm Inter–American Development Bank, profesor ekonómie na Harvardskej univerzite, kde je riaditeľom Centra pre medzinárodný rozvoj.
