oPeniazoch.sk, FT;napi;roklen24 Foto: SITA
V roli investorov na svetových akciových trhoch došlo k veľkej rošáde. Namiesto tradičných hráčov, ako sú súkromní investori, nastupujú šéfovia centrálnych bánk, či štátnych fondov. Vo svojej hre roztáčajú sumy, z ktorých by sa rozum zastavil aj samotnému Warrenovi Buffettovi. A na rozdiel od neho, vsádzajú cudzie peniaze bez priameho dosahu akcionárov. Kto dokáže zregulovať regulátora?
Podľa novej štúdie začali centrálne banky po celom svete čoraz viac nakupovať akcie. Ich cieľom je nielen diverzifikovať rezervy, ale vzhľadom k nízkym úrokovým sadzbám, vyrovnať straty z príjmov. Môžu sa takto centrálne banky správať? Podľa niektorých názorov je to citlivá otázka, v podstate toto nie je ich úlohou. Je to ako keby sa do hry zapojil aj rozhodca a sem tam si strelil aj on jeden gól.
"Pred dvadsiatimi rokmi sa na kapitálových trhoch pohybovalo len malé množstvo investorov disponujúcich verejnými peniazmi", tvrdí David Marsh, predseda organizácie Official Monetary and Financial Institutions Forum. Ale v ostatných rokoch svetové centrálne banky čoraz viac začali priamo investovať na akciovom trhu. To je záver z aktuálnej štúdie Official Monetary and Financial Institutions Forum. Nezávislý výskumný ústav, ktorý po celom svete skúmal investície približne 400 verejných inštitúcií dospel k záveru, že istá skupina centrálnych bánk sa už stala dominantným hráčom na svetových akciových trhoch. Tento trend by sa mohol podpísať pod nafukovanie bubliny, už aj tak príliš vysokých cien aktív.
Centrálne banky sa po celom svete správajú konzervatívne a mnohokrát menej transparentne narábajú s rezervami tej – ktorej krajiny. Štúdia, na základe verejne prístupných údajov, dospela k záveru, že v posledných rokoch prišli centrálne banky v dôsledku vlastnej činnosti, teda zavedeniu nízkych úrokových sadzieb, o veľké množstvo celosvetových príjmov. Štúdia Inštitútu vyčíslila ušlý zisk v ostatných rokoch na 200-250 miliárd dolárov ročne pre viac ako 400 inštitúcií.
V štúdii sa uvádza celý rad medzinárodných príkladov, a v tejto súvislosti mnoho analytikov upozorňuje na skutočnosť, že ak by nastúpený trend pokračoval, mohlo by to znamenať stratu dôveryhodnosti centrálnej banky, alebo dokonca dôvery vo finančný systém. Nehovoriac o tom, že ak by nákupy centrálnych bánk dosiahli kritickej úrovne, mohlo by to významne narušiť ceny aktív. Veľkí investori verejných peňazí navyše môžu podľahnúť stádovosti a s ilúziou vidiny výnosu vložiť obrovské sumy prostriedkov na určitý trh, čím sa ľahko podnieti prehrievanie, ktoré väčšinou končieva kolapsom. Ďalší problém je, že centrálne banky pri obchodoch s cennými papiermi neraz vystupujú ako regulačný orgán. Tým pádom môže nastať situácia, že centrálna banka je na tom istom trhu ako investor aj ako dohľad.
Súčasná expanzia štátnych inštitúcií a verejných peňazí na kapitálové trhy v sebe skrýva aj ďalšiu vysoko problematickú skutočnosť. "Štátne inštitúcie môžu oveľa ľahšie podľahnúť politickému tlaku, štátny fond tej či onej krajiny tak napríklad dostane politické zadanie, aby neinvestoval vždy ekonomicky najvýnosnejšie, ako by to urobil súkromný investor, ale aj s určitým politickým, či dokonca geopolitickým ohľadom,“ myslí si Lukáš Kovanda, hlavný ekonom portálu roklen24.cz.
Štúdia na základe uvedených príkladov tvrdí, že cieľom centrálnych bánk nebolo vypumpovanie ceny akcií, čoho sa kritici najviac obávajú. Podľa mnohých totiž v prípade, že by centrálne banky zasahovali priamo na akciovom trhu, a stalo by sa to bežnou praxou, dôvera vo finančný systém môže viesť k destabilizácii a vytvoreniu a hyperinflácie. Ako sa neskôr ukázalo, v záujme stabilizácie trhu, Fed počas finančnej krízy nakupoval akcie S&P 500, aby zmiernil pád burzy.
Niektorí centrálni bankári si svoju schizofrenickú pozíciu dobre uvedomujú. Taký je aj Jens Weidmann, prezident nemeckej Bundesbank, ktorý len nedávno apeloval, aby sa centrálne banky zbavili role "tvorcu rozhodnutia poslednej inštancie." Weidmann sa obáva, že ak by mali centrálne banky hrať svoju dvojitú úlohu dlhodobo, ohrozí to ich nezávislosť, ktorá je kľúčovým predpokladom cenovej stability.
V Číne, Nórsku, Dánsku a Švédsku nakupujú centrálne banky akcie kvôli diverzifikácii rezerv. Tak isto okrem akcií nakupujú aj dlhopisy, drahé kovy a investujú do iných mien. Podľa štúdie je najväčšou štátnou inštitúciou, ktorá má vo svojom portfóliu verejné akcie je State Administration of Foreign Exchange (Safe). Jeto Štátna správa devízových rezerv, ktorá spravuje 3,9 bilióna dolárov čínskej centrálnej banky. Okrem iného nakúpila táto inštitúcia v posledných rokoch menšinové podiely v strategických európskych firmách. Tieto nákupy považuje čínska centrálna banka za strategické, aby sa pokúsila vyvážiť jednostrannú závislosť voči americkému doláru. Akcie tvoria rezervy švajčiarskej centrálnej banky zhruba z 15 percent. Analýza cituje slová prezidenta švajčiarskej národnej banky(SNB) Thomasa Jordana, že banku zaujímajú rovnako investície do veľkých, ako aj do stredných a malých podnikov. Dánska centrálna banka má v akciách obchodovateľných na burze zhruba 500 miliónov dolárov. Štúdia zistila, že v posledných rokoch nákupy centrálnych bánk predstavovali biliónov dolárov, presnejší časový horizont štúdia nešpecifikuje.
Skutočný problém s nákupmi je ten, že v prípade centrálnych bánk nie sú úplne transparentné, a preto sa nedajú presne vyhľadať. Ted Truman, bývalý guvernér Fedu, v súčasnosti odborník z Peterson Institute for International Economics tvrdí, že sú nutné okamžité zmeny. Ako píše, jedine okamžité reformy pomôžu centrálnym bankám získať väčšiu transparentnosť a dôveryhodnosť, v zmysle lepšieho fungovania svetovej ekonomiky. "Akákoľvek zmena týkajúca sa zloženia devízových rezerv, či už skutočná alebo len podozrenie, pokiaľ nie je transparentná, môže viesť k destabilizácii finančných trhov,“ povedal pre Financial Times.
Na záver pripomeňme, že štátne inštitúcie investujú verejné peniaze, nie súkromné. Prípadné straty tak "zatiahne radový občan", obyčajný daňovník. Sčítané a podčiarknuté, okrem toho, že hrozí nezdravé pokrivenie trhov, kedy sa svetový kapitál už nebude rozdeľovať v súlade s pomerne efektívnym mechanizmom potenciálnych ziskov a strát, je tu aj riziko morálneho hazardu, kedy za vzniknuté straty nebudú pykať tí, ktorí ich spôsobili. Zaujímavé je, že onen radový občan, obyčajný daňovník a volič s tým nesmiernym plytvaním nedokáže vôbec nič urobiť. Ani vo voľbách. Guvernéri centrálnych bánk, ani šéfovia štátnych či penzijných fondov nie sú volení ľudom, a to ani vo vyspelých demokraciách.
