oPeniazoch.sk, project-syndicate Foto:SITA
Problémy niektorých ekonomík v eurozóne vyvierajú z výmenného kurzu eura, ktorý nezodpovedá hospodárskej situácii jednotlivých členských krajín. V dôsledku toho sú virtuálne výmenné kurzy týchto krajín voči Nemecku kriticky nadhodnotené. Mzdy v týchto štátoch rastú rýchlejšie a produktivita práce pomalšie ako v Nemecku, čo vytvára u nich veľké deficity.
Chris Williamson, hlavný ekonóm spoločnosti Markit zameranej na ekonomický výskum, označil v januári Francúzsku za "nového chorého muža Európy". Vzhľadom na takmer nulový rast HDP, rastúcu nezamestnanosť kopiaci sa verejný dlh, nehovoriac o kontraproduktívnej politike úspor, možno len ťažko s týmto názorom polemizovať. A vzhľadom k hlbokému významu Francúzska pre hospodársku a politickú stabilitu Európy to predstavuje významné ohrozenie celého európskeho projektu.
Nedávny vývoj udalostí Williamsovu diagnózu potvrdzuje. Aktivita francúzskych firiem klesla v decembri na sedemmesačné minimum. Hoci daňové príjmy vzrástli v minulom roku o 32 miliárd eur, schodok štátneho rozpočtu klesol len o osem miliárd a verejný dlh sa zvýšil z 89 % na viac ako 93 % HDP. Nezamestnanosť súčasne vystúpila z 9,5 % na 10,5 %.
Logický záver znie, že úsporné opatrenia nie sú správnou odpoveďou. Francúzsko musí opustiť svoju súčasnú politiku, a to tak kvôli sebe, ako aj kvôli zvyšku Európy.
Problémy Francúzska podobne ako ťažkosti ostatných problémových ekonomík v eurozóne vyvierajú z faktu, že výmenný kurz eura nezodpovedá hospodárskej situácii jednotlivých členských krajín. V dôsledku toho sú virtuálne výmenné kurzy týchto krajín voči Nemecku kriticky nadhodnotené až do tej miery, že mzdy v týchto štátoch rastú rýchlejšie a produktivita práce pomalšie ako v Nemecku. Vzhľadom k tomu, že implicitné nominálne výmenné kurzy sú v rámci eura "navždy" fixované, nahromadili tieto krajiny oproti Nemecku veľké deficity.
Výmenné kurzy deficitných ekonomík sú nadhodnotené aj vo vzťahu k tretím krajinám, ako sú Spojené štáty a Japonsko, zatiaľ čo nemecká mena je podhodnotená, pretože o výmennom kurze eura rozhoduje platobná bilancia eurozóny ako celku, ktorú mohutný nemecký prebytok deformuje. Stručne povedané je výmenný kurz eura príliš slabý na nastolenie rovnováhy v Nemecku a príliš silný na nastolenie rovnováhy vo Francúzsku a ďalších menej konkurencieschopných ekonomikách eurozóny. Slabší členovia eurozóny tak stojí pred dilemou: buď expandovať v súlade so svojím produktívnym potenciálom, a tým vytvárať vonkajšie deficity, alebo vymáhať úsporné opatrenia a eliminovať vonkajšie deficity znižovaním dovozu. Pod tlakom Nemecka zatiaľ volia druhú možnosť.
Súčasný trend "konkurenčných úspor" je iracionálny. Za prvé a predovšetkým preto, že podkopáva domáci dopyt, čím priamo popiera základný princíp menovej únie, podľa ktorého by mal veľký domáci trh fungovať ako nárazník proti vonkajším dopytovým šokom. Týmto stavom trpia všetci, dokonca aj Nemecko. Od roku 2007 do roku 2012 klesol nemecký vývoz do ostatných krajín eurozóny o 9 %, z 432 miliárd na 393 miliárd eur. To však nie je jediná hrozba, ktorú úsporné opatrenia predstavujú pre ťažko vydobytú prosperitu Nemecka. Euro tiež spôsobuje, že sa hospodársky cyklus Nemecka odchyľuje od hospodárskeho cyklu menej konkurencieschopných ekonomík, pričom však jednotná mena bráni v uskutočňovaní na mieru šitej menovej politiky. A spoločná menová politika, ktorú sú všetci nútení vykonávať, zintenzívňuje deflačné tlaky v slabších krajinách a zosilňuje inflačné tlaky v Nemecku.
Obyvatelia členských krajín eurozóny so stagnujúcimi ekonomikami navyše stále hlasnejšie požadujú, aby Nemecko zmenilo svoju politiku, zvýšilo mzdy a zaviedlo opatrenia zamerané na podporu spotreby a odrádzanie od sporenia. Kladná reakcia na tieto požiadavky by síce prispela k zmierneniu politického napätia naprieč eurozónou, ale v Nemecku by narážala na silný odpor.
Rovnako tak platí, že vyriešenie kríz, ktoré kvôli súčasnému rigidnému systému výmenných kurzov nevyhnutne vypuknú, bude nakoniec vyžadovať, aby Nemecko pristúpilo buďto na odpisy dlhov alebo na rozsiahle nákupy vládnych dlhopisov Európskou centrálnou bankou, ktoré by zaplavili eurozónu likviditou. Obe varianty by išli pritom proti nemeckým záujmom a preferenciám, takže by predstavovali rovnako neférový prístup ako úsporné opatrenia.
Eurozóna potrebuje také riešenie, ktoré nebude nútiť akúkoľvek krajinu alebo skupinu krajín, aby niesli hlavnú záťaž spojenú s nevyhnutnými úpravami. To znamená kontrolovanú segmentáciu menovej únie. Napriek všeobecnému presvedčeniu to možno urobiť spôsobom, ktorý posilní európsky ideál, miesto aby znovu oživoval zápecnícky nacionalizmus minulosti. Kľúčom k tomu je zabezpečiť, aby toto riešenie vzišlo z ekonomického a politického jadra Európskej únie.
Konkrétne Nemecko, ako najväčšia európska hospodárska mocnosť, a Francúzsko, čoby intelektuálny strojca európskeho zjednotenia, mali oznámiť, že súčasne odchádzajú od eura a opätovne zavádzajú nemeckú marku a francúzsky frank. To by malo za následok okamžitú revalváciu nemeckej marky a možno aj franku v pomere k euru. Ostatné členské krajiny EÚ by sa potom museli rozhodnúť, či si ponechajú euro v oklieštenej podobe, alebo či sa tiež navrátia k vlastným národným menám a prípadne ich naviažu na oživenú nemeckú marku alebo francúzsky frank. Bez ohľadu na ich rozhodnutie by sa tým cenová konkurencieschopnosť slabších ekonomík eurozóny podstatne zlepšila.
Francúzsko a Nemecko by samozrejme museli prijať predbežné opatrenia, aby zabezpečili stabilitu svojich bankových sústav. Okrem toho by sa museli dohodnúť s ECB a ďalšími európskymi vládami na pláne riadenia dlhov denominovaných v eurách.
Obdobie menovej neistoty, počas ktorého by si európske ekonomiky zvykali na nové prostredie, by bolo nevyhnutné. Bolo by to však oveľa lepšie ako hospodárska a politická bezvýchodiskovosť, v ktorej dnes eurozóna väzí.
Autormi sú Joao Ferreira do Amaral, Brigitte Granvilleová a Hans- Olaf Henkel.
