oPeniazoch.sk, index;lad Foto: TASR;SITA
Základný, ničím nepodmieňovaný príjem pre každého. Nárok naň by mal každý občan, šlo by o istú formu ľudského práva. A k tomu život takmer bez daní, zostala by len daň z pridanej hodnoty. To sú základné myšlienky širokej iniciatívy združujúcej vedcov, podnikateľov, politikov a aktivistov, ktorá vznikla v po nemecky hovoriacich krajinách a šíri sa nielen naprieč Európou.
Niektorí jednotlivci začali v osemdesiatych rokoch v USA aj v Európe propagovať myšlienku základného príjmu. V Rakúsku to bol napríklad katolícky kňaz Herwig Büchele. Širšie hnutie sa vyvinulo až v čase, keď sa v Nemecku tejto myšlienky ujal zakladateľ siete drogérií dm Götz W. Werner. Jeden z najúspešnejších európskych biznismanov začal platiť reklamu v najčítanejších nemeckých novinách. Medzičasom začali diskutovať o základnom príjme všetky relevantné politické strany. Samozrejme ide o kontroverznú tému.
V krízovom kŕči zmietajúcej sa Európe rastie počet sympatizantov hnutia za právo dostávať peniaze bez práce. Na prvý pohľad šokujúca myšlienka nie je celkom nerealizovateľná, všetko záleží na detailoch. Kvôli spôsobu, akým by sa dala uviesť do praxe, však často krát stráca zmysel. Jej zástancovia hovoria o konečnom riešení chudoby a nezamestnanosti, odporcovia jej vyčítajú, že je proti ženám a z jednotlivcov robí nespravodlivé a lenivé indivíduá.
Čo by ste povedali na to, že by ste dostávali mesačný príjem bez toho, že by ste museli pracovať? Otázka ako z podvodnej reklamy, no tento krát sa ňou o niečo vážnejšie zaoberajú nielen ľavičiari. Stretnúť ste sa s ňou mohli na sociálnych sieťach, vo virálnych videách, nevyžiadanej pošte… Hoci by bolo predčasné hovoriť o jedinom koncepte hnutia, korene sú všade rovnaké. Právo dostávať peniaze len za to, že sme. Samotná myšlienka nie je nová, v Spojených štátoch bola zvlášť populárna na začiatku 70. rokov, Európska únia, najmä Nemecko sa ňou zaoberá vo verejných diskusiách aj v ostatných rokoch.
V pozadí stoja ideologické debaty o tom, čo si kto myslí o úlohe štátu, ako zadefinovať pojem spravodlivosť a rovnosť. Aj za predpokladu, že ekonomické myslenie diskutujúcich nie je ďaleko od poňatia sociálneho štátu, stále zostáva otázka, z čoho na to zobrať? Ako odpoveď existuje zhruba toľko teórií ako zástancov samotného základného príjmu. Niektoré sú neuskutočniteľné a viedli by k okamžitému krachu štátu, iné by boli bez problémov nasaditeľné, ale neviedli by k žiadnym markantnejším zmenám. Preto zadefinovať čo znamená základný nepodmieňovaný príjem sa dá len vo všeobecnej rovine. Šlo by viac- menej o dostatočné pokrytie základných potrieb občana, pričom nie je podmienkou, že základný príjem by mal vstúpiť do systému sociálneho zabezpečenia.
Model Götza Wernera je založený na tom, že základný príjem sa vytvorí zvýšením spotrebných daní, zatiaľ čo daňové zaťaženie práce by malo byť úplne zrušené. Táto ideológia je založená na argumente, že ľudská práca je v konkurenčnej nevýhode kvôli rôznym daniam oproti mechanizovaným technológiám výroby. Nevýhoda by sa mohla odstrániť tak, že ľudská práca nebude zdanená. O nič lákavejšia nie je ani druhá teória, kde na vyzbieranie základného príjmu uprednostňujú namiesto zvýšenia spotrebných daní, vyššie dane z práce. To sa nepáči predovšetkým tým, čo majú vyšší príjem. Menej ľudí bude živiť stále viac ľudí a tí čo budú pracovať budú mať stále vyššie dane. Po chvíli by už nebolo toho, kto by vzal tak vysoko zdanenú prácu, ani toho, kto by zamestnával zdanených pracovníkov.
Zbigniew Brezinsky, niekdajší poradca Jimmyho Cartera, v roku 1995 uviedol, že na uspokojenie materiálnych potrieb celého ľudstva stačí 20 percent obyvateľstva. Tí vyprodukujú dosť jedla, šatstva, vody aj ubytovanie pre všetkých. Zvyšných 80 percent treba podľa neho zabávať, zamestnávať formou televízie, showbiznisu atď., aby nemysleli revolučne a nespôsobovali nepokoje a problémy elitám.
Niektorí zástancovia sú toho názoru, že základný príjem by mohol do značnej miery nahradiť súčasný systém sociálneho zabezpečenia. Nejestvoval by už starobný dôchodok, všetci by hospodárili s fixným mesačným príspevkom. Znížila by sa tým byrokracia a znížili by sa administratívne náklady. Nebolo by potrebné stáť v radoch na sociálne dávky, nikto by sa už necítil byť odstrčený na okraj spoločnosti len preto, že potrebuje od štátu pomoc. Navyše takýto systém nemusí byť dofinancovaný, pretože v kombinácii s niektorými daňovými reformami ide v podstate len o zmenu súčasnej štruktúry prerozdelenia finančných prostriedkov.
Aj negatívna daň je podobná myšlienke základného príjmu. Vláda by stanovila nezdaniteľné minimálne príjmy a tí, ktorí zarábajú nad túto úroveň by daň z príjmu platili a tým, čo sa dostanú pod stanovenú hranicu, by štát podľa vopred určeného kľúča mzdu kompenzoval. Tento koncept by sa vzťahoval len na pracujúcich v aktívnom veku, s prihliadnutím na počet detí.
Ďalšia, o niečo extrémnejšia predstava je, že základný príjem by sa získal nielen zo sociálnych prostriedkov, ale vlastne z celého príjmu krajiny a ten sa potom prerozdelil priamo medzi ľudí. Zlikvidovalo by sa tým verejné školstvo, zdravotníctvo, armáda, polícia aj súdy. Nebolo by ich z čoho financovať. Ak niekto ochorie, môže ísť k lekárovi so súkromnou praxou, ak bude chcieť vzdelávanie, k dispozícii budú za poplatok súkromné školy. Ak však bude nutné vybudovať nové cesty, spoľahnúť sa bude dať len na dobrovoľnú spoluprácu obyvateľstva. Podobne ako sa budovalo v regióne východnej Európy v časoch nedávno minulých
Ďalším častým argumentom proti zaručenému základnému príjmu je, že nemotivuje k práci. Nikto nebude chcieť ísť do práce, pokiaľ môže žiť bez nej. Niet pochýb o tom, že tento aspekt môže mať negatívny vplyv na základný príjem pre všetkých zúčastnených, ale stúpenci sú presvedčení, že každý, kto by chcel dosiahnuť lepší životný štandard, by pracoval aj naďalej. Pravidelná mesačná odmena by sama o sebe by nestačila. Prostredníctvom práce dokážeme získať spoločenské uznanie, úspech. „Človek získava plnú dôstojnosť iba v prípade, ak pracuje pre druhého človeka. To je základný cieľ sebarealizácie ľudskej bytosti. Je to otázka dôstojnosti. Ak cítite, že vašu prácu nikto nechce, stratíte ľudskú dôstojnosť. Takže nepracovať dnes neznamená materiálny problém, skôr problém dôstojnosti," myslí si Ulrich Rösch, aktívny členom Svetového sociálneho fóra.
Aj bez odmeny by sa objavovalo čoraz viac dobrovoľníkov. Očakávať, že budú všetci pracovať je ale krátkozraké, v súlade s technologickým vývojom bude čoraz menej práce pre ľudí.
Tak, či onak, vždy sa nájdu v spoločnosti porazení, záleží len od zdroja z ktorého by sa mala potreba základnej mzdy uspokojiť. Stúpenci ale argumentujú, že napriek tomu sú tu isté pozitíva pre všetky spoločenské vrstvy, nehovoriac o skutočnosti, že sa tak vládam vezme z rúk politická zbraň v podobe rozdeľovania štátnej podpory. Ak by každý dostal od štátu rovnaké množstvo peňazí, nemôže byť predvolebná kampaň politikov postavená sľuboch vyšších dôchodkov pre seniorov, či lepšej podpore pre nezamestnaných.
Nepodmieňovaný príjem by ľuďom umožňoval slobodne si určovať vlastné preferencie. Či chcú svoj čas tráviť na pracovisku, alebo s rodinou, či chcú zarobiť viac, alebo sa uspokoja s mesačným prídelom. To by však mohlo znamenať problém pre ženy. Vlna kritiky sa dvihla aj zo strany feministiek, ktoré tvrdia, že ak má zostať doma jeden z rodičov, väčšinou to býva žena. Pomaly by sa stratili výsledky emancipácie dosiahnuté v ostatných desaťročiach. Atrakcia kariérneho postupu by sa pre ne stratila a nemali by ani dôvod „strácať“ čas štúdiami.
Konkrétnu kritiku môžete vysloviť len na konkrétny koncept. V oblasti základných príjmov ich ale veľa nenájdete. Jednotná vízia zatiaľ nejestvuje. Podľa niekoho by sme mali mať získať právo na základný príjem už pri narodení, iní sú za dovŕšenie veku dospelosti. Existuje aj názor, že po 18. roku života by sa sprístupnila dovtedy nasporená čiastka. Väčšina je za platbu v hotovosti, no pripúšťajú aj istú formu poukážok. Alebo by sa určitá čiastka mohla minúť výhradne na špecifické účely, napríklad zdravotnícku starostlivosť, či dôchodok.
Dnes sa často za základný príjem označuje rad konkrétnych foriem pomoci, ktoré len vzdialene súvisia so všeobecnými ideami nepodmieňovaného príjmu. Napríklad aj severský sociálny model ponúka široký podporný systém, ktorého niektoré časti už odborníci označujú ako základný príjem. Aj v iných krajinách funguje rozsiahla sieť sociálnej ochrany, no dôležitý rozdiel je v tom, že sú dávky vždy nejakým spôsobom podmienené a nie sú udeľované každému.
Základný nepodmieňovaný príjem v tom klasickom slova zmysle, je čoraz populárnejší v rétorike politikov mnohých krajinách, objavil sa napríklad aj v dva roky starej kampani nemeckej Pirátskej strany, neobchádza ani Švajčiarsko a Brazíliu. V Namíbii údajne dokonca spustili pilotný projekt na testovanie systému. Za už zabehnutý systém sa často spomína Aljaška, ale tam je základný príjem pod hranicou životného minima a navyše sa tam potrebné peniaze získavajú z nerastného bohatstva. Namiesto toho aby balík vytvárali daňoví poplatníci ide o štátne príjmy z výnosov oleja. V rámci EU je aktuálne podpisovanie petície. Občianska iniciatíva vyzýva Európsku komisiu, aby podporovala spoluprácu medzi členskými štátmi, s cieľom zaviesť nepodmieňovaný základný príjem.
