oPeniazoch.sk, ČTK/red
Bude to presne 20 rokov, čo nadzvukový Concorde absolvoval posledný komerčný let s pasažiermi. Jeho koniec sa začal rapídne približovať po tragickej nehode z júla 2000, kedy sa jeden stroj zrútil v Paríži. Bezpečnosť však nebola hlavným problémom, prečo éra nadzvukového civilného lietania skončila.
Nadzvukový Concorde býval výkladnou skriňou spoločností British Airways a Air France. Elegantné lietadlo, ktoré zvládlo trasu medzi Európou a východným pobrežím Spojených štátov za tri hodiny, ale nikdy nesplnilo sny o masovom rozšírení. Diaľkové trasy totiž ovládli pomalšie, ale úspornejšie veľkokapacitné stroje. Labutie pieseň concordov potom prišla po tragickej nehode v júli 2000, posledných pasažierov zviezol stroj vo farbách British Airways 24. októbra 2003.
Stroj s označením G-BOAG, zalietaný v apríli 1978, sa vtedy o štvrť na štyri popoludní priblížil k pobrežiu Anglicka a podľa predpisov prešiel na podzvukovú rýchlosť. Po bezmála 28 rokoch sa tak uzavrela éra pravidelných komerčných supersonických letov, ktorú popri sláve a luxuse sprevádzali tiež ekonomické ťažkosti i jedna osudová tragédia. Concorde, ktorý mal otvoriť cestu novým spôsobom cestovania, totiž prišiel na svet v zlom čase, keď ropný šok raketovo zdvihol ceny paliva.
Enormná spotreba paliva
A toho smädné motory nadzvukového stroja Rolls-Royce Olympus spotrebovali naozaj veľa, počas letu z Európy do USA zhruba 75 000 litrov. Pre porovnanie, obrovský Boeing 747 síce na podobnú cestu spáli približne o tretinu paliva viac, tiež sa do neho ale zmestí až päťkrát toľko cestujúcich. Niet preto divu, že z ekonomického hľadiska nebol Concorde žiadne terno, hoci na jeho obstaranie dostali obaja jeho prevádzkovatelia štátne dotácie a letenky stáli oveľa viac ako na pomalšie stroje.
Ešte v 60. rokoch to pritom vyzeralo, že nadzvukové dopravné lietanie čaká veľká budúcnosť, vhodný stroj sa pokúšali vyvinúť v Spojených štátoch aj Sovietskom zväze. Pozadu nechceli zostať ani tradiční európski výrobcovia, pre prekonanie technických ťažkostí i redukciu veľkých nákladov dokonca prekonali vlády Francúzska a Británie tradičnú rivalitu a na náročnom projekte začali spolupracovať. Dohodu o spoločnom financovaní podpísali zástupcovia oboch krajín na jeseň 1962.
Nečakanú komplikáciu ale predstavovala voľba názvu pripravovaného lietadla. Slovo Concorde, v preklade svornosť, bolo síce bez problémov zrozumiteľné Francúzom i Angličanom, avšak predmetom prestížneho sporu sa stalo koncové „e“, ktoré v anglickej verzii výrazu chýba. Nakoniec ustúpil Londýn, ktorý sporné písmeno akceptoval s tým, že reprezentuje slovo England. Prvý prototyp elegantného nadzvukového stroja vzlietol začiatkom marca 1969, zhruba dva mesiace po sovietskom konkurentovi Tu-144.
Lákalo by vás preletieť sa v Concorde?
Trvalo ale ešte skoro sedem rokov, kým sa concordy v januári 1976 objavili na bežných linkách. Aj tomto prípade ich totiž o pár týždňov predbehol sovietske lietadlo, prezývané pre nápadnú podobu s britsko-francúzskym strojom „concordski“. V polovici 70. rokov ale už bolo zrejmé, že nadzvuková éra dopravného letectva nepríde, najmä keď americký Boeing už pár rokov predtým uložil svoje plány v tejto oblasti k ľadu a vsadil na veľkokapacitný Jumbo Jet pre zhruba päť stoviek cestujúcich.
Len dve desiatky strojov
Z veľkých plánov tak nakoniec bolo len 20 vyrobených concordov. Šesť vzniklo počas vývoja a o zvyšných 14 sa napol podelili aerolinky Air France a British Airways. Spočiatku lietali Briti aj Francúzi z Európy, do mnohých smerov – popri Severnej a Južnej Amerike aj do juhovýchodnej Ázie. Kvôli obave z nadmerného hluku spôsobeného sonickým treskom pri prekračovaní rýchlosti zvuku ale nemohli lietať nad pevninou, a tak sa nakoniec usadili na linkách z Londýna a Paríža na východné pobrežie USA.
Concordy si najímali aj cestovné kancelárie pre charterové lety a pri jednom z nich sa 25. júla 2000 jedno z lietadiel pri štarte z parížskeho letiska zrútilo. Zahynulo vtedy 109 ľudí na palube a ďalší štyria na zemi. Pre povesť dovtedy úplne bezpečných strojov to bola katastrofa. Do služby sa navyše vrátili len krátko po útokoch z 11. septembra 2001, keď všeobecne opadol záujem o leteckú prepravu. A tak sa už na jar 2003 obaja prevádzkovatelia rozhodli poslať concordy do múzea.
Nadzvukové lietanie je tak už dve desaťročia vyhradené len vojenským pilotom alebo bohatým nadšencom, ktorí sa dostali k vyradeným stíhačkám, väčšinou sovietskeho pôvodu. Z času na čas však preblesknú správy o chystaných nových supersonických dopravných lietadlách. Napríklad americká NASA teraz intenzívne chystá v spolupráci fabrikou Lockheed Martin zmenšený stroj, ktorého konštrukcia by mala pomôcť s jednou z hlavných „bolestí“ nadzvukových lietadiel, sonickým treskom. Prototyp označený X-59 QueSST by mal prvýkrát vzlietnuť ešte tento rok.
