oPeniazoch.sk, oPeniazoch Foto: getty images
Kríza životných nákladov priniesla viac kritiky neustáleho ekonomického rastu. Riešením by mohlo byť vytvorenie ekonomickej a ekologickej stability, ktorá bude udržateľná aj ďalekej budúcnosti.
Trojica autorov Matthias Schmelzer, Aaron Vansintjan a Andrea Vetter vo svojej nedávnej knihe The Future is Degrowth tvrdia, že post-Covidová inflácia bola spôsobená predovšetkým inherentnou nestabilitou kapitalistického systému. Prišlo to vo forme problémov s globálnymi dodávateľskými reťazcami a infláciou cien aktív, ktorá pramenila z opatrení vlády v reakcii na pandémiu. Keďže ten istý systém je podľa ich názoru zodpovedný aj za spôsobenie zmeny klímy, odklon od nej a obmedzenie hospodárskeho rastu, na ktorý sa obracia, dokáže zabiť dve muchy jednou ranou.
Argumenty ako tieto pripomínajú, a sú priamo ovplyvnené, slávnou vedeckou správou spred 50 rokov s názvom Limits to Growth, informuje portál The Conversation. Napísala ho skupina výskumníkov poverených think-tankom Rímskeho klubu a varovala pred „prestrelením a kolapsom“ globálnej ekonomiky do 100 rokov. Vedci predpovedajú, že tento pokles bude spôsobený exponenciálnym rastom populácie, industrializáciou, znečistením, produkciou potravín a vyčerpaním zdrojov. Odpoveďou podľa nich by bolo posunúť sa do stavu ekonomickej a ekologickej stability, dlhodobo udržateľnej.
Keď počas ropnej krízy v októbri 1973 až marci 1974 štvornásobne vzrástli ceny ropy, považovalo sa to za potvrdenie predpovede správy o dramatickom náraste ceny ropy. Napriek tomu, ropný šok nebol spôsobený nedostatkom zdrojov, ale geopolitikou. Saudskoarabský a ropný kartel OPEC uvalili na západ ropné embargo na protest proti americkému vyzbrojovaniu Izraela vo vojnách proti Sýrii a Egyptu.
Podobné nepochopenie je jadrom argumentov dnešných „degrowtherov“ (protirastových zástancov) o kríze životných nákladov. Nedostatok ropy a plynu, ktorý spôsobuje prudko rastúce ceny, je spôsobený najmä ukrajinskou vojnou a poklesom dodávok v dôsledku toho, že veľké spoločnosti menej investujú do výroby kvôli agende nulových emisií.
Nesprávna ekonomika
Nielenže autori správy predpovedali prudký nárast cien ropy z nesprávnych dôvodov, ale nezohľadnili ani to, ako zareaguje trh. Vyššie ceny znížili dopyt a podnietili energeticky efektívne investície a prieskum, vďaka ktorému sa odhalili nové veľké náleziská tejto suroviny.
Rast (zatiaľ) neobmedzuje nedostatok zdrojov, čiastočne preto, že technologický pokrok nám umožňuje generovať viac z menšieho množstva, a čiastočne kvôli trhovým silám. Keď produkt alebo komodita zdražie, ľudia ich buď používajú menej, alebo prejdú na alternatívu.
Realita je teda taká, že inflácia môže časom klesnúť, samozrejme v závislosti od toho, čo centrálne banky robia s menovou politikou. Rovnako snaha o znižovanie rastu môže byť inflačná alebo deflačná. Závisí to od toho, či ponuka tovarov a služieb klesá hlbšie než dopyt.
Tak ako v 70. rokoch, tak aj dnes je jedným z hlavných problémov zásadné nepochopenie toho, čo je ekonomický rast a čo ho poháňa. Považuje sa to za kvantitu v tom zmysle, že protirastoví zástancovia si myslia, že existuje neukojiteľný dopyt po väčšom množstve toho istého, čo bude mať nakoniec „ničivé následky pre svet živých“.
Ekonomický rast je však viac o kvalite ako o kvantite. Nejde len o to, aby sme napríklad vyrobili viac áut, ale aj o to, aby boli úspornejšie alebo na alternatívny pohon. To zase vytvára dopyt po rôznych zdrojoch, ako je lítium pre batérie. Ďalším príkladom toho, ako ekonómovia vidia rast, je jedna dôležitá štúdia, ktorá sa zaoberala tým, ako cena jednotky svetla časom klesala. Ako sa technológia posunula od sviečok k moderným žiarovkám, výrobné náklady z hľadiska odpracovaných hodín dramaticky klesli.
Avšak v inom ohľade majú protirastoví zástancovia úplnú pravdu. Výskumníci sa pozreli na rôzne alternatívne scenáre toho, ako by sa mohla budúcnosť vyvíjať. V jednom scenári predpokladali, že svetová zásoba dostupných neobnoviteľných zdrojov sa zdvojnásobí, čo by znamenalo, že nedostatok bol menším problémom ako v ich základnom scenári. Predpovedali však, že namiesto odvrátenia katastrofy by to spôsobilo škodlivé zvýšenie znečistenia spojeného s hospodárskou činnosťou.
Znečistenie sa skutočne stalo väčším problémom ako obmedzenia zdrojov. Určité štúdie predpovedali, že koncentrácia CO₂ v atmosfére dosiahne do roku 2022 435 častíc v milióne (ppm), ak budú trendy v spotrebe fosílnych palív pokračovať v rovnakom tempe. Aktuálne je to 421, takže boli dosť blízko skutočnosti. Práve toto prepojenie medzi poškodzovaním životného prostredia a hospodárstvom je najdôležitejším odkazom správy.
Správa bohatstva národov
Po určitom čase začali ekonómovia explicitnejšie začleňovať myšlienku konečných zdrojov do modelov ekonomického rastu. To vytvorilo základ ekonomického prístupu k trvalo udržateľnému rozvoju, ktorý hovorí, že medzigeneračnú spravodlivosť dosiahnete reinvestovaním výnosov z obmedzených zdrojov do iných aktív, ako sú budovy, stroje alebo nástroje.
Napríklad, ak sa 1 USD ropy vyťaží zo zeme, 1 USD by sa mal reinvestovať inde. Niektoré krajiny produkujúce ropu, ako napríklad Nórsko, to robia, aj keď to ešte zďaleka nie je všeobecne akceptované. S tým súvisí myšlienka, že by sme mali upustiť od uvažovania o raste národného dôchodku a namiesto toho sa zamerať na riadenie národného bohatstva. Bohatstvo sa v tomto kontexte vzťahuje na všetky aktíva, z ktorých ľudia získavajú blahobyt, a zmeny v bohatstve na obyvateľa – v tejto oblasti označované ako „skutočné úspory“ – sú indikátormi udržateľnosti rozvoja.
Kľúčom je stanoviť správnu cenu pre rôzne typy aktív vrátane zohľadnenia škôd spôsobených znečistením. Napríklad CO2 je jednoznačne veľmi dôležitý faktor pri oceňovaní zmien v bohatstve. Aj ako alternatíva k HDP.
Väčšina environmentálnych ekonómov teraz skôr než by povzbudzovala k odstraňovaniu rastu akceptuje, že táto miera ľudského bohatstva je užitočným doplnkom k HDP. Vlády to berú čoraz vážnejšie. Napríklad USA nedávno oznámili, že začnú svoje prírodné aktíva uvádzať vo svojich účtoch. Ak však chceme zmeniť od základu to, ako meriame ľudský pokrok, je nevyhnutné, aby sme mali jasno v dôvodoch, prečo tak robíme. Veriť, že ekonomický rast je vo svojej podstate zlý, nie je užitočné.
