oPeniazoch.sk, the conversation Foto: getty images
Informácie poskytované centrálnou bankou o jej politike majú za cieľ ovplyvniť očakávania trhu. V tejto súvislosti sa vynára kontroverzná otázka: do akej miery je žiaduce, aby centrálne banky komentovali pravdepodobný vývoj krátkodobých úrokových sadzieb?
Vývoj cien, rast HDP, vývoj na trhu práce, platobná bilancia, štátny rozpočet, vonkajšie prostredie, to všetko sú faktory, ktoré ovplyvňujú vývoj ekonomiky. A netreba zabúdať ani na konjunkturálne prieskumy, zamerané na zhodnotenie súčasnej situácie a určenie ďalšieho predpokladaného vývoja hlavných ekonomických ukazovateľov vo firemnej sfére. Na základe výsledkov prieskumu sa z agregovaných údajov zostavujú analytické ekonomické hodnotenia, pričom respondenti reprezentujú celý sektor. Hodnoty indikátora dôvery sa pohybujú od -100, odpovede všetkých respondentov sú pesimistické, do 100, kedy sú odpovede všetkých respondentov optimistické.
Veľkú časť menovej politiky centrálnej banky tvorí riadenie očakávaní ekonomických subjektov. Ide o pozoruhodnú zmenu v centrálnom bankovníctve za posledných 15 rokov, celosvetový posun smerom k intenzívnejšej komunikácii o ich politických rozhodnutiach, cieľoch, ktoré sa snažia týmito rozhodnutiami dosiahnuť, a pohľade centrálnej banky na pravdepodobný ekonomický vývoj.
Forward guidance je nástroj používaný centrálnou bankou na presadzovanie jej právomocí v oblasti menovej politiky s cieľom ovplyvňovať svojimi vlastnými prognózami trhové očakávania budúcich úrovní úrokových sadzieb. Je typickým príkladom nástroja na riadenie predvídania: zverejnením informácií o svojej budúcej politike sa centrálna banka snaží ovplyvniť očakávania trhu týkajúce sa budúcich kľúčových sadzieb, a teda aj dlhodobých úrokových sadzieb bánk či inflačné očakávania firiem.
Projekcia očakávaní je ale často charakterizovaná nadmernou dávkou dôvery, prípadne postavená v reakcii na zreteľne motivované úvahy. V prípade firiem môžu byť ich lídri skutočne v pokušení interpretovať informácie, ktoré majú k dispozícii, tendenčne tak, aby posilnili optimizmus, čo im dáva nádej na vyššie zisky.
Napríklad sa môžu viac-menej vedome rozhodnúť upravovať svoje presvedčenie, pripisujúc svojim informáciám, alebo schopnosti ich spracovať, viac kvalít, než v skutočnosti majú, aby boli ich predpovede prospešnejšie, hoci menej realistické.
Tieto motivované presvedčenia, ktoré maximalizujú očakávané výsledky, charakterizujú zbožné želanie, teda skutočnosť, že človek si pripúšťa svoje túžby po realite, čo prirodzene ovplyvňuje spôsob, akým sa stanovujú ceny tovarov ponúkaných na trhu. Ako môže za týchto okolností komunikačná a stabilizačná politika centrálnych bánk korigovať deformácie, ktoré spoločnosti spôsobujú pri stanovovaní cien?
Nedávna štúdia sa podrobnejšie zamerala na to, ako by mala centrálna banka upraviť svoje komunikačné a stabilizačné politiky a vziať do úvahy skutočnosť, že ceny sú stanovené na výpovedi obchodných lídrov, ktorí sú sebaistí v kvalite svojho výkonu. V tomto modeli stoja obchodní lídri pred dilemou: buď akceptujú realistické, ale nie príliš povzbudivé vyhliadky, alebo preceňujú presnosť informácií alebo svoju schopnosť spracovať ich, čo vedie k očakávaniu lepších výsledkov, avšak s rizikom, že urobia príliš optimistické a v konečnom dôsledku nákladné rozhodnutia.
Zohľadnenie týchto nákladov, o to viac, keď sú informácie zo súkromného sektora skutočne presné, a teda relevantné v porovnaní s verejnými informáciami šírenými centrálnou bankou, v skutočnosti vedie riaditeľov spoločností ku kompromisu medzi realizmom a optimizmom.
Prílišná dôvera v súkromnú časť ich informácií však vedie k tomu, že sa tejto časti pri stanovovaní cien pripisuje priveľká váha. Výsledkom je zvýšený rozptyl cien toho istého výrobku, zdroj zníženia ziskov všetkých spoločností a všeobecnejšie zhoršenie celkového blahobytu.
Aby sa minimalizoval rozptyl cien, centrálna banka sa spolieha na transparentnosť svojej komunikácie pri koordinácii obchodných lídrov pri stanovovaní cien. Táto výhoda transparentnosti spojená s prístupom k jednoznačným verejným informáciám však už neplatí, keď manažéri preceňujú presnosť súkromných informácií, ktoré majú.
Zlepšenie kvality verejných informácií skutočne znižuje náklady manažérov na ich prílišnú dôveru v súkromné informácie. Preto majú tendenciu túto dôveru ďalej zvyšovať a pri stanovovaní cien sa viac spoliehať na súkromné informácie, čím sa zvyšuje ich rozptyl. Preto by si centrálna banka mala namiesto toho zvoliť strednú úroveň transparentnosti.
Keď je komunikačná politika doplnená o stabilizačnú politiku založenú na regulácii peňažnej zásoby a zameranú na kompenzáciu fundamentálnych otrasov, je v zásade nepriehľadnosť lepšia než transparentnosť. Vedúci predstavitelia firiem sú teda povzbudzovaní, aby koordinovali pozorovanie regulačných opatrení centrálnej banky tým, že sa odklonia od akéhokoľvek iného zdroja informácií.
Ak však títo lídri majú tendenciu príliš dôverovať svojej schopnosti spracúvať informácie, neprehľadnosť túto tendenciu zhoršuje. Zníženie ich optimizmu bráni rozptylu cien. Pre centrálnu banku je preto optimálne zvoliť kompromis medzi neprehľadnosťou a transparentnosťou a zároveň pristúpiť k čiastočnej kompenzácii fundamentálnych otrasov.
Celkovo by stredná úroveň transparentnosti a/alebo stabilizácie umožnila manažérom spoločností mať prístup k informáciám o základných otrasoch poskytovaných centrálnou bankou a zároveň by obmedzila škodlivý účinok nadmernej dôvery týchto lídrov v kvalitu ich súkromných informácií.
