Politická alchýmia zvaná moderná menová teória

Diskusia 3  
Politická alchýmia zvaná moderná menová teória
Zdroj: The Mises Institute
Foto: getty images


17. 9. 2021 - Vyrovnaný rozpočet by pripravil spoločnosť o výhody, ktoré ponúkajú deficity. Vládne deficity nie sú škodlivé, ak sa používajú múdro, majú dvojitý prínos. Tvorcovia politík majú morálnu povinnosť maximalizovať „prínos“ pre spoločnosť, pokiaľ to nemá negatívne dôsledky. Zdá sa, že všetko je možné a že jediným riešením je vždy vláda.

Prednáška TED Talk Dr. Stephanie Keltonovej, ekonómky a profesorky na Newyorskej štátnej univerzite v Stony Brook, ktorá bola hlavným ekonomickým poradcom prezidentskej kampane Bernieho Sandersa a je autorkou knihy  The Deficit Myth, sa scvrkáva na opis toho, ako systém fiat meny funguje pod centrálnou bankou. Pripomína nám, že už nemáme zlatý štandard, takže nájsť peniaze na zaplatenie vecí, ktoré potrebujeme, nie je nikdy problémom pre krajiny ako USA alebo Spojené kráľovstvo.

Z monetárneho monopolu vyplýva, že „vláde nikdy nedôjdu peniaze“. To je samozrejme pravda, ale iba preto, že Keltonová (a MMT) nerozlišuje medzi  peniazmi  v pravom slova zmysle (hodnotné médium výmeny, t.j. kúpna sila) a  menou vydávanou vládou a bankami (doláre alebo libry, fyzické alebo digitálne). Ale to nie je vždy pravda. Venezuelskej vláde napríklad nedochádzali bolivary, ale z toho nevyplývalo, že by si mena zachovala svoju kúpnu silu (čo očividne nesplnila) alebo si dokonca udržala postavenie peňazí. Venezuela je jedným z nedávnych príkladov, ale podobne je to aj v prípade Zimbabwe/zimbabwiansky dolár alebo Weimarskej republiky/weimarskej marky.)

Vláda „si môže dovoliť kúpiť všetko, čo je k dispozícii, alebo predať vo svojej vlastnej mene“. Aj keď však zástancovia MMT často zdôrazňujú slovo „dovoliť“, aby to vyzeralo, že vládne výdavky nekončia, v skutočnosti je kľúčové „na predaj vo svojej vlastnej mene“. To znamená, že skutočne existuje obmedzenie. Ak sa počas pandémie rozdávala hotovosť, alebo sa firmy podporovali rôznymi druhmi pomoci na pokrytie miezd a iných výdavkov, bolo to väčšinou z novo vytvorených peňazí na podporu ekonomiky. Do tohto procesu neboli nijak zapojení daňoví poplatníci, stačilo si sadnúť za klávesnicu. 

Politická alchýmia zvaná moderná menová teória

Keltonová uvádza, že vláda sa nemusí obávať deficitov. Keď vláda minie viac, ako zdaní, finančne to prispeje do inej časti ekonomiky. Áno, čítate správne: keď je vláda v deficite, je to prínos pre spoločnosť. Vláda vytvára nové peniaze, za ktoré nakupuje infraštruktúru, podporuje nákup elektrických vozidiel a pod. Súkromné firmy teda získavajú nové peniaze ako príjem, pravdepodobne dosahujú zisk a vláda poskytuje spoločnosti potrebné služby. Výsledkom je, ak veríme Keltonovej, nárast pracovných miest a príjmov a ľudia dostanú viac služieb od vlády. Dostávajú niečo za nič.

Keďže deficity nie sú emisiou, politickým problémom nie je vyrovnať rozpočty. Napokon, podľa logiky MMT by vyvážený rozpočet pripravil spoločnosť o výhody, ktoré deficity ponúkajú. Namiesto toho majú tvorcovia politík morálnu povinnosť maximalizovať „prínos“ pre spoločnosť, pokiaľ to nemá negatívne dôsledky pre spoločnosť. 

Je to v zásade rovnaká schéma, ako tvrdia monetaristi, že by sa mala zvýšiť ponuka peňazí na podporu rastúcej ekonomiky, nie však natoľko, aby to ovplyvnilo cenovú hladinu. MMT túto myšlienku berie na vedomie a značne ju nafukuje tým, že dodáva, že vládne deficity nie sú škodlivé. Že ak sa používajú múdro, majú dvojitý prínos. Pokiaľ zostane cenová hladina do značnej miery nezmenená (alebo za predpokladu, že cenová inflácia sa udržiava na „nízkej“ úrovni, napríklad „iba“  2 percentá ročne ), je možné z ekonomiky vytlačiť viac. Vláda to môže a mala by robiť v maximálnej možnej miere, ale deficity tiež ponúkajú prostriedky na reformu, ak nie na reštrukturalizáciu celého hospodárstva, ktorými by sa nemalo plytvať. Toto je ďalší obrat MMT, nespoliehať sa na rozdávanie peňazí každému, v štýle vrtuľníkových peňazí, peniaze by mala vláda použiť na konkrétne investície, spravidla do infraštruktúry, zdravotníctva, škôl. Pretože sa peniaze vynakladajú na tieto veci, firmy budú motivované vytvárať niečo, čo tieto investície uľahčí. Výsledkom je, že ekonomika je nútená robiť „správne“ veci. 

Zdá sa, že MMT vôbec nesúvisí s reálnou ekonomikou. Je to čistá mágia: viac peňazí znamená viac pracovných miest, lepšie vládne služby a vyšší životný štandard. Znamená to, že MMT jednoducho ignoruje skutočnosť, že skutočná ekonomika je vecou alokácie  obmedzených  zdrojov smerom k hodnotným cieľom? Nie úplne. Túto skutočnosť len veľmi bagatelizuje tým, že ignoruje väčšinu dôsledkov.

Dôvod, prečo zástancovia MMT veria, že môžu získať niečo za nič je, že existujú nečinné zdroje, aktíva, ktoré sa v súčasnosti vo výrobných procesoch nepoužívajú. Pretože tieto zdroje nie sú produktívne, investície vládneho deficitu budú motivovať tých, ktorí na nich pracujú, či už jednotlivcov alebo podniky, aby ich odovzdali produktívnemu úsiliu, aby ich spoločnosť mohla produktívne využiť. To však prináša niekoľko problémov, o ktorých tí, ktorí argumentujú pre MMT, zrejme nevedia. Po prvé, že nečinné zdroje v skutočnosti len nesedia, ale sú z nejakého dôvodu nečinné. Sú nečinní, pretože to je to, čo ich majitelia považujú za ich najlepšie využitie. Je chybou predpokladať, že majetok, ktorý v súčasnosti nie je použitý v nejakom výrobnom procese, nie je súčasťou väčšieho plánu. 

Politická alchýmia zvaná moderná menová teória

V skutočnosti väčšina produkcie zahŕňa určitý stupeň čakania, dozrievania alebo hľadania správneho načasovania. Je to ako čerstvo destilovaná whisky, ktorá sedí „nečinne“ v sude desaťročie. Nejde o odpad, ale o súčasť výrobného procesu desaťročnej whisky, čo je iný tovar s oveľa vyššou očakávanou hodnotou pre spotrebiteľov. Výroba vyžaduje čas, čo znamená, že nemôžeme v žiadnom konkrétnom momente určiť, aké by bolo najlepšie využitie zdrojov. Patria sem zdroje, ktoré sa zdajú byť nepoužité, ale sú v skutočnosti vlastnené, a preto sú zamerané na nejaký cieľ. Načasovanie je dôležitým aspektom výroby, ktorý si zástancovia MMT vo svojej naliehavosti maximalizovať iba súčasnosť nedokážu uvedomiť. Väčšina podnikania zlyhá nie preto, že by to, čo ponúkajú, nemalo žiadnu hodnotu, ale preto, že načasovanie nie je správne - buď je príliš skoro, alebo príliš neskoro.

Je tiež pravda, že chceme, aby boli zdroje odložené do rezervy na budúce použitie. Ak v prítomnosti použijeme všetko na 100 percent, neexistuje možnosť pokúšať sa o nové a hodnotnejšie veci. Napokon, vládne investície do infraštruktúry (alebo do čohokoľvek iného zo zoznamu želaní MMT) nie sú efektívnym spôsobom generovania inovácií. Cenné inovácie sú vytvárané podnikateľmi, ktorí hľadajú nové spôsoby, ako uspokojiť spotrebiteľov a tým dosiahnuť zisk. Presun zdrojov MMT smerom k verejným prácam znamená, že nemusíme nájsť riešenia pre veľké výzvy, na ktoré dnes nemáme žiadne riešenia. Snaha maximalizovať prítomnosť, bez ohľadu na to, či bude alebo nebude úspešná (a pravdepodobne nebude), obetuje blízku i vzdialenú budúcnosť.

Keltonová tvrdí, že je dôležité, aby deficity skončili v „správnych“ rukách. Dobre, ale čo keď politici neinvestujú do „správnych“ vecí? Alebo čo keď sú tieto veci pre niekoho správne, ale pre iného nesprávne? Možno by sa dalo odvolávať na nejaký vágny pojem verejného blaha alebo toho, čo spoločnosť „potrebuje“. Vláda potrebuje dostať do obehu nečinné zdroje, lebo predpoklad je, že tieto zdroje lepšie využije. Zástancovia MMT ale prehliadajú, že zmena stimulov zároveň presunie aj zdroje z už produktívneho použitia na tie zo zoznamu želaní MMT.

Zástancovia MMT nám hovoria, že podnikatelia, ktorí investujú svoj vlastný majetok s cieľom zisku, ale s rizikom, že prídu o všetko, ak sa ich ponuka spotrebiteľom páčiť nebude, celkovo robia horšiu prácu s rozdeľovaním produktívnych zdrojov ako politici, ktorí investujú deficity, ktoré nemusia byť splatené. Pridajte k tomu skutočnosť, nakoľko sú vlády úspešné vo vytváraní verejných statkov, ktoré majú skutočnú hodnotu pre ľudí a ktoré neplytvajú zdrojmi. Potom k celej veci pridajte aspekt, že politici majú svoje vlastné záujmy a nemusia sledovať verejné blaho. Predpoklad, že vláda napraví ekonomiku a zvýši našu životnú úroveň nad rámec toho, čo dokáže urobiť súkromný sektor, je neznesiteľne naivný. Tieto problémy však nie sú pre zástancov MMT nijak dôležité. Pretože nejde o teóriu fungovania ekonomiky, nezaoberá sa svetskými vecami, akými sú výroba, inovácie, podnikanie, nedostatok (inak ako potenciálne spôsobujúci infláciu) alebo čas. Je to pseudoreligiózne presvedčenie, že všetko je možné a že jediným riešením je vždy vláda.