oPeniazoch.sk, AIER Foto: SITA/AP
Ako je možné, že skupina náboženských fundamentalistov so slabým formálnym vojenským výcvikom je tak účinná pri ovládnutí územia, ktoré doteraz úspešne odolávalo aj armádam tých najimpozantnejších svetových mocností vrátane Britov, Sovietov a Američanov? Odpoveď je možné nájsť v oblasti známej ako politická ekonómia náboženstva.
V polovici apríla 2021 americký prezident Joe Biden ohlásil rýchle stiahnutie amerických vojakov z Afganistanu na základe časového harmonogramu odovzdaného predchádzajúcou administratívou. Toto oznámenie podnietilo vzpruženie Talibanu, náboženskej povstaleckej skupiny, ktorá predtým vládla v Afganistane v rokoch 1996 až 2001, kým USA nezaviedli sekulárny režim. Začiatkom júla, napriek agresívnym pokrokom Talibanu, sa Joe Biden rozhodol urýchliť a dokončiť stiahnutie vojsk do konca leta. Prezident optimisticky vyhlasoval, že nastolený režim sa aj naďalej udrží. „Verím Talibanu? Nie,“ povedal Biden. "Verím však schopnostiam afganskej armády, ktorá je lepšie vycvičená, lepšie vybavená a je stále kompetentnejšia, pokiaľ ide o vedenie vojny."
Hlavné mesto Kábul sa do šiestich týždňov dostalo pod kontrolu Talibanu. Prezident Ashraf Ghani musel z krajiny utiecť a ďalší jednotlivci spojení s bývalou vládou požiadali o azyl. Zdá sa, že táto „lepšie vycvičená a vybavená“ či „kompetentnejšia“ regulárna afganská armáda nespĺňa nič z toho, čo tvrdil Biden.
Ekonomické štúdium náboženstva nie je o tom, že sa venujete výskumu, ako megacirkvi zarábajú veľké množstvo peňazí. Ekonomickú štúdiu náboženstva, ktorá má korene v bohatstve národov Adama Smitha, propagovali sociológovia Rodney Stark a Roger Finke a ekonóm Laurence Iannaccone v polovici osemdesiatych rokov minulého storočia. Jedno z najdôležitejších a priekopníckych zistení z oblasti ekonomiky náboženstva možno pripísať Laurencovi Iannacconemu na začiatku 90-tych rokov minulého storočia. Bol to pohľad, ktorý priamo poukazuje na príčiny úspechu Talibanu. Skupiny s prísnymi behaviorálnymi rituálmi sú veľmi účinné v organizovaní kolektívnej akcie. Iannacconeova odpoveď je celkom jednoduchá. Náboženské denominácie sú v zásade klubovým tovarom, v ktorom členovia zdieľajú mnoho kolektívnych výhod (napr. sociálne zabezpečenie, spoločenstvo). Kvalita týchto kolektívnych výhod je funkciou toho, nakoľko ľudia aktívne prispievajú. Ak sú aktívni všetci, organizácia je dynamická. Ak je však veľa členov v organizácii len z toho dôvodu, aby získali výhody, ale nezúčastňujú sa aktívne na chode, organizácia sa stane anemickou. Prísne náboženské skupiny preto vyžadujú od svojich členov, aby dokázali svoju lojalitu tým, že sa zapoja do nákladného a viditeľného správania sa, ktoré by žiaden lenivý jedinec nechcel znášať. Mnoho skupín, ako sú bratstvá, spolky a priateľské spoločnosti (napr. slobodomurári), majú zvláštne a často trápenia plné rituály potrebné na vstup, ako spôsob triedenia tých, ktorí sú oddaní od tých, ktorí chcú len výhody bez toho, aby prispeli.
Zapojenie sa do stigmatizujúceho správania tiež obmedzuje vonkajšie príležitosti členov skupiny a viaže ich bližšie k organizácii. Mormoni nemôžu v piatok večer chodiť von piť do barov, väčšina ich spoločenského kontaktu prebieha v rámci komunity, čo má za následok, že sú vernejší skupine. Konečným prínosom týchto nákladných prekážok vstupu je, že výsledné klubové dobro je veľmi vysokej kvality. Pretože do skupiny patria iba vysoko angažovaní jednotlivci, každý efektívne spolupracuje a z toho vyplývajúce kolektívne výhody sú veľmi cenné. Prísne náboženstvá sú nákladné, ale vzhľadom na výhody, ktoré skupina poskytuje, je to dobrý obchod.
Ďalší ekonóm, Eli Berman, využil Iannacconov pohľad a aplikoval ho na štúdium teroristických organizácií. Vo svojej knihe Radikálni, náboženskí a násilní Berman vysvetlil, že zapojenie sa do teroristických aktivít (napr. samovražedné bombové útoky) alebo prevádzkovanie povstaleckej skupiny si vyžadujú vysoký stupeň spolupráce medzi členmi skupiny. Ak je niekto zajatý alebo má nedostatky, môže byť ohrozená celá organizácia. Berman poznamenal, že samovražedné útoky nie sú typicky operácie „osamelého vlka“, ale zahŕňajú mnoho jednotlivcov, ktorí majú rôzne úlohy, ako napríklad vyhľadávať ciele, vyrábať bomby či rozptyľovať strážcov.
Spojenie striktnej náboženskej sekty s radikálnou povstaleckou skupinou je veľmi efektívnym spôsobom posilnenia lojality a spolupráce. Jednotlivci, ktorí dodržiavajú prísne stravovacie návyky, verejne sa modlia niekoľkokrát denne a študujú náboženské texty s vylúčením všetkých ostatných aktivít, ukazujú druhým, že budú pravdepodobne dobrými spolupracovníkmi.
Aj keď ideológia (alebo teológia) skupiny môže motivovať extrémistické politické správanie, Berman presvedčivo tvrdí, že sú to predovšetkým prísne kódexy správania, ktoré sú hlavným motorom úspechu týchto povstaleckých skupín. Treba poznamenať, že nie všetky fundamentalistické náboženstvá sú násilné, väčšinou ide len o veľmi malú časť, spájanú s organizačnými stimulmi a politickým kontextom, v ktorom pôsobia.
Taliban je vynikajúcim prípadom Bermanovej tézy. Jeho fundamentalistická verzia sunnitského islamu kladie na všetkých členov veľmi prísne požiadavky. Je pre nich ľahké identifikovať a vybrať si lídrov, ktorí najviac spolupracujú, a vedia, že sa na nich dá spoľahnúť, že neopustia organizáciu. Ide o disciplinovanú organizáciu, v ktorej je nepravdepodobné, že by militanti, predstavitelia a náboženskí vodcovia nižšej úrovne, upustili od ústredných cieľov skupiny, medzi ktoré patrí vytvorenie jednotného islamského emirátu Afganistan. V 90-tych rokoch minulého storočia to začalo byť veľmi dôležité pri ich nástupe k moci v Afganistane. Po porážke sovietskej okupácie v roku 1989 (čiastočne kvôli kolapsu vlastného hospodárstva ZSSR) sa Afganistan dostal do neorganizovaného chaosu konkurenčných etnických klanov, ktorí súperili o politickú a ekonomickú moc. Nezjednotený vládny systém nedokázal efektívne vyberať dane a národná infraštruktúra vrátane schopnosti zaručiť základné trhové interakcie úplne chátrala. Afganci sa stali jedným z najchudobnejších národov sveta.
Taliban sa však ukázal byť jediným zjednocujúcim subjektom, ktorý by mohol zaručiť bezpečné obchodné cesty, vyberať dane bez nadmerného plienenia obyvateľstva a poskytovať dôležité verejné statky kľúčovým mestám. Na začiatku to urobili zaistením kontroly nad diaľnicou Kandahár-Herát, ktorá slúžila ako dôležitá obchodná cesta medzi Pakistanom, Iránom a Turkménskom a bola súčasťou väčšieho „cestného okruhu“, jedinou trasou spájajúcou dôležité mestá v krajine. Predtým rôzne organizácie ovládali časti tejto diaľnice, zastavovali všetok tranzit a zdanili komerčných obchodníkov. Vzhľadom na to, že toľko daňovo zameraných organizácií každých pár kilometrov vyberalo peniaze od nákladnej dopravy, začalo byť príliš nákladné prepravovať tovar po tejto ceste. Obchod sa zastavil. Dane nebolo možné vyberať. Infraštruktúra krajiny skolabovala.
Taliban však mohol svojich militantov umiestniť na kľúčové miesta na diaľnici a zdaňovať tranzit iba raz, pričom chránil kamionistov pred inými „vyberačmi“ na trase. Pretože oddaní členovia Talibanu dokázali svoju lojalitu dodržiavaním prísnych náboženských kódexov, bolo nepravdepodobné, že by v oportunistickom štýle začali nákladnú dopravu plieniť. Obchod sa vrátil, Taliban inkasoval príjmy s prijateľnou úrovňou zaručeného zdanenia a tieto prostriedky použil na ďalšie infraštruktúrne projekty v krajine. Nie je prekvapením, že sa Taliban vďaka tomu stal relatívne populárnym v porovnaní s anarchiou, ktorá predtým vládla. Ľuďom sa síce nepáčili ich extrémne náboženské názory, ale aspoň boli funkčné cesty a elektrické sieť.
Taliban sa navyše osvedčil ako primerane spravodlivý arbiter systému civilnej justície. Náboženskí vodcovia (imámi) často riešia spory, napr. kto vlastní nejakú koziu pastvinu. Môže to znieť prízemne, ale takýto systém je životne dôležitý pre to, aby mohlo dôjsť k hospodárskej činnosti. Ak ľudia veria, že zmluvy a vlastnícke práva je možné spravodlivo vymáhať, s väčšou pravdepodobnosťou uskutočnia dlhodobejšie investície, ktoré podporujú hospodársky rast. Vedenie Talibanu sa teší dôvere zo strany obyvateľstva v riešení takýchto sporov natoľko, že posledných dvadsať rokov fungovalo ako tieňové občianske súdnictvo.
To všetko bolo možné z dôvodu, že Taliban má korene v prísnom náboženskom hnutí, kde vedenie a ďalší kľúčoví členovia musia preukázať svoju lojalitu dodržiavaním prísnych požiadaviek na správanie sa (napr. modlitby, štúdium Koránu, prísne pravidlá obliekania). Predchádzajúca svetská vláda túto výhodu nemala. Ich vedenie bolo plné korupcie a bolo takmer nemožné, aby centrálna vláda kontrolovala miestnych úradníkov, ktorí zaťažovali miestne obyvateľstvo nadmerným zdanením a požiadavkami na úplatky za služby. Keď sa Taliban vrátil, nebolo prekvapením, že miestne obyvateľstvo voči tomu kládlo len slabý odpor.
Mnoho extrémnych náboženských kódexov, ktoré Taliban uvaľuje na obyvateľstvo, nie je všeobecne populárnych, aj keď je ťažké robiť prieskumy verejnej mienky v tomto prostredí. Napriek tomu nie je ťažké si domyslieť, že striktná a predvídateľná implementácia práva šaría bude akceptovateľná viac, než svojvoľné, despotické právo, s ktorým majú Afganci za posledné dve desaťročia skúsenosti.
Nie, tieto riadky nevychvaľujú a nemajú byť oslavnou ódou nastupujúceho režimu Talibanu. Je to len vysvetlenie, prečo Taliban dokázal krajinu v krátkom čase obsadiť. Predstavuje disciplinovanú a tolerovateľne dôveryhodnú vládnucu alternatívu vo vzťahu ku skorumpovanému režimu, ktorý existoval iba s pomocou amerických jednotiek, ktoré zaručovali ich moc. Budúcnosť zostáva pre Afgančanov neistá, je takmer nemožné, aby vytvorili klasicky liberálnu vládu so širokými občianskymi právami. Taliban môže sociálnym vedcom poskytovať dôležité lekcie o tom, ako povstalecké skupiny získavajú moc, ako efektívne riadenie môže vytlačiť skorumpované režimy a prečo je náboženstvo stále dôležité aj v 21. storočí.
