oPeniazoch.sk, AIER Foto: TASR/AP
William Nordhaus z Yale University získal v roku 2018 Nobelovu cenu za ekonómiu, ocenili ho za dlhoročnú prácu v oblasti environmentálnej ekonomiky. Tento rok mu vyšla kniha The Spirit of Green: The Economics of Collisions and Contagions in a Crowded World.
Nordhaus desaťročia analyzoval ekonomický vplyv environmentálnych zmien, staval modely na integráciu dlhodobých ekonomických procesov s dlhodobými environmentálnymi procesmi a stal sa zarytým zástancom uhlíkovej dane. Ako vzdelaný a oddaný ekonóm vnímal svoj prínos v tejto rozvíjajúcej sa oblasti ako zabezpečenie toho, aby ekonomické procesy s negatívnymi vonkajšími účinkami („externalitami“) internalizovali tieto škodlivé efekty presahovania na ostatných.
V novej knihe sa pokúša zhrnúť na tristo strán všetko o dobrej spoločnosti, o zelenej mentalite, vede o klimatických zmenách, ekonomických otázkach externalít a verejných statkov, politickej filozofii, behaviorálnej ekonomike a konkrétnej politike odporúčaní ako sú uhlíkové dane a globálne dohody o klíme. V knihe tak nakoniec nájdeme všetko a nie je celkom jasné, čo by malo byť ústrednou témou. Relatívne krátke a dobre štruktúrované kapitoly sú prerušované príležitostne nesúvisiacou témou-ako napríklad 20-stránková analýza pandémie a mnohých chýb Trumpovej administratívy. Podobne ako emisie CO2, aj pandémia zahŕňa „externé náklady“, ak v spoločnosti pôsobí infikovaný človek.
Nordhaus načrtáva „dobre riadenú“ spoločnosť, ktorá je dostatočne vágna a dokáže mávnuť rukou nad väčšinou ľavicových politických hnutí, hlásajúcich rovnosť, spravodlivé zdaňovanie a intervencie vlády na riešenie nedostatkov a nespravodlivosti v súkromných záležitostiach. Majetkové rozdiely sú príliš veľké, práva zvierat nie sú dostatočne uznávané, politické rozhodnutia nie sú prijaté na správnych úrovniach a súčasné procesy sú príliš neudržateľné, aby aj naši potomkovia mohli žiť rovnako dobre ako my. „Spravodlivá spoločnosť by zabezpečila, že každý, kto bude raz hore a raz dole na príjmovom rebríčku, by sa tešil z čistej vody, zdravého vzduchu, zelene, verejných parkov a podobných aspektov environmentálnej životnej úrovne.“ Toto sú ale skôr želania a nie seriózny akademický výskum ekonóma špecializujúceho sa na zmeny klímy. Bolo by to prípustné, ak by šlo o veľkú obrázkovú knihu, ktorá predstaví témy širokej verejnosti a popíše základné myšlienky a spôsoby, ako o zelených problémoch premýšľať. Ale od laureáta Nobelovej ceny sa očakáva trocha viac ponorenia sa do hĺbky klimatických modelov alebo ekonomiky zmeny klímy.
Profesor Nordhaus dáva dôraz na ceny, ktoré podľa neho stoja z veľkej časti za ekonomickým rastom. Nie je proti vládnej regulácii a tvrdým postihom za znečisťujúce látky, ale víta aj dotácie pre sľubné technológie a vracia sa k ekonomickému postoju, že väčšinu práce by mohli a mali urobiť ceny. Ekonómovia skúmali externality už desaťročia až storočia a najlepším riešením pre tie, o ktorých nemožno viesť súdne spory alebo postúpiť ich vlastnícke práva, je zvýšiť trhovú cenu. Prostriedky získané z uhlíkových daní by sa mali použiť buď na dotovanie iných technológií, alebo na zmiernenie následkov pre domácnosti s nižšími príjmami, pretože zelené dane v drvivej väčšine ubližujú chudobným viac ako bohatým.
Ceny sú informačne efektívne, sú ľahko ovládateľné a koordinujú akcie miliónov a miliónov ľudí, na ktorých by apelovanie na ich správanie sa, alebo spytovanie svedomia, nikdy nezabralo. „Nepotrebujeme vedieť nič o mäsiarovi, alebo pekárovi, aby sme si boli istí, že naše činy sú eticky neutrálne alebo pozitívne," píše Nordhaus opakujúc slávnu vetu Adama Smitha. Spotrebiteľ nemusí vedieť, ako bol predmet vyrobený, odkiaľ pochádzajú jeho súčasti alebo aký zdroj energie bol pri tomto procese použitý. Stačí, aby zaplatil cenu, podobne ako my za ostatné tovary v ekonomike. Nordhaus dokonca uprednostňuje stanovovanie cien na využívanie verejných zdrojov, ako sú voda alebo verejné pozemky, a tvrdí, že súčasné nesprávne ocenenie zo strany vlád tieto zdroje premrháva.
V diskusii o klíme, je zaujímavé, že Nordhaus akceptuje aj tie zdroje elektrickej energie, ktoré priemerný klimatický aktivista zásadne odmieta. Napríklad jadrovú energiu chváli za mimoriadne nízky obsah emisií CO2, alebo zemný plyn, ktorý spoločne s vetrom dáva do jednej množiny ako „nízkouhlíkové“ energetické vstupy. V technickej časti o cenách elektriny pri rôznych uhlíkových daniach poukazuje na to, že „obnoviteľné zdroje energie majú vážne limity z hľadiska technických problémov (napríklad krivky zaťaženia), ako aj z dlhodobých obmedzení dodávok.“ Dodávky sú jednoducho veľmi často prerušované a nemôžu sa zhodovať s načasovaním požiadaviek modernej spoločnosti na elektrickú energiu, ale túto zásadnú prekážku obchádza a presadzuje myšlienku, že elektrická sieť s obnoviteľnou energiou by bola veľká vec. Napriek tomu pripúšťa, že zemný plyn a jadrová energia sú súčasťou zásadného nízkouhlíkového mixu elektrickej energie a že obnoviteľné zdroje energie sú nedostatočné.
Nordhaus sa v rámci klimatickej ekonomiky snaží vidieť maximalizáciu výhod, nielen minimalizáciu náklady na zmenu klímy. To je cieľ aj mnohých politikov a väčšiny ekologických aktivistov. Vysvetľuje, že by sme nemali veci, ktoré v súčasnosti robíme, posúvať zeleným smerom, úplne ich prepracovať. S potešením sa odvoláva na takzvané zelené investičné fondy a na vylúčenie jadrovej energie z ich investícií a ukazuje, nakoľko sú mnohé z takýchto investičných kritérií škodlivé.
Nordhaus ale neberie argumenty svojich súperov a nesnaží sa ich vyvrátiť. Rieši dva protiargumenty proti klimatickej hystérii. Prvým je prestávka v oblasti globálneho otepľovania, kedy v rokoch 1998 až 2012 globálne teploty nerástli, napriek tomu, že sa emisie CO2 naďalej dostávali do atmosféry. A druhý, že CO2 nie je technicky znečisťujúcou látkou a môže mať náhodné výhody, ako je globálna ekologizácia. Kým v prvom prípade prehliada skutočnosť, že vzťah medzi CO2 a globálnymi teplotami nie je až taký lineárny, ako vedci naznačovali, a nemožno to považovať za silný dôkaz toho, že by nedošlo k zmene klímy, v druhom zabúda na nebezpečenstvá prevažujúce nad týmito menšími výhodami, že viac CO2 v posledných desaťročiach prispelo ku globálnej ekologizácii.
Nordhausov postoj je jasný, modelovanie klimatických zmien je veľmi nepresné, väčšinou z toho vychádzajú katastrofické scenáre. Technológie a bohatstvo dokázali vybalansovať všetky negatívne udalosti, ktoré na nás vrhla meniaca sa klíma a pravdepodobne to urobia znova. Nordhaus okrem toho väčšinou ignoruje, že teoreticky celkom jednoduché zavedenie globálnej uhlíkovej dane je spojené s ťažkosťami, od politického obchodovania cez implementáciu až po hodnotenie a spôsob, ako zabezpečiť, aby sa finančné prostriedky použili na financovanie správnych vecí. A to za predpokladu, že dokážeme vybrať dostatočný príjem z daní od väčšiny krajín na celom svete.
Áno, globálna zmena klímy je pre svet hrozbou a výzvou, ale nie je to jediný problém a nie je to len problém bohatého sveta, ale predovšetkým chudobného. Jednotné zameranie sa na boj proti zmene klímy je nielen scestné, ale aj neúčinné v správnom ekonomickom zmysle sveta. Nordhaus sa určite zaslúži uznanie za uprednostnenie trhových riešení v politickej oblasti, kde sa Overtonovo okno pohybuje medzi kolapsom kapitalizmu a zákazom fosílnych palív v nasledujúcom desaťročí.
Zaujať ekologický postoj neznamená, že sa zaradíte do tábora „všetko je to podvod“ na jednej strane alebo „čaká nás apokalypsa“ na strane druhej. Dokazuje to aj profesor Nordhaus vo svojej knihe, aj keď nie celkom viditeľne.
