oPeniazoch.sk, the conversation Foto: SITA/AP;getty images
Pred niekoľkými týždňami adresovala skupina renomovaných ekonómov návrh Európskej centrálnej banke. Vyzvali v ňom na reštrukturalizáciu verejného dlhu krajín eurozóny a zdôraznili potrebu, aby ECB odpustila ich verejný dlh, alebo ho vymenila za večný dlh. Na oplátku by sa štáty zaviazali investovať uvoľnené zdroje do politík ekologickej a sociálnej obnovy.
Napriek rýchlemu odmietnutiu zo strany ECB, treba povedať, že ide o legitímny a udržateľný návrh. Toto odmietnutie je však v súlade s tým, čím v skutočnosti eurozóna je. Trh, ktorého hlavným cieľom je voľný pohyb tovaru, peňazí a pracovníkov spolu s menovou stabilitou. V eurozóne sa nekompromisná ochrana jednotnej meny zo strany ECB stala akousi kazajkou pre blahobyt občanov. Škrty a úsporné opatrenia nie sú ničím iným ako výsledkom eurozóny, ktorá stojí na niekoľkých základných pilieroch, ktoré iba prehlbujú štrukturálne rozdiely medzi jednotlivými krajinami.
Niet pochýb o tom, že táto výzva na zrušenie dlhu má obrovský význam. Je to výstraha, ktorá nás v prvom rade upozorňuje na obavy zo situácie v Európe i vo svete, ako aj z budúcnosti, ktorá nás čaká. Ako oznámila Svetová banka, dnes čelíme najhoršej kríze od druhej svetovej vojny, ktorá zasiahla najviac krajín od roku 1870 a náprava toho, čo spôsobila, si vyžiada celé desaťročia.
Čelíme mnohonásobnej kríze, ktorá zahŕňa kolaps zdravotníctva, vnútorné hospodárske poruchy, kolaps zahraničného dopytu, zvraty kapitálových tokov a kolaps cien surovín. Na druhej strane toto varovanie predpokladá, čo môže nastať už v blízkej budúcnosti.
Čo sa stane, keď bude musieť ECB umiestniť dlh na trhoch? Nedôvera investorov k budúcim platbám zvýši úrokové sadzby natoľko, že to bude znamenať pre štáty nadmerné finančné zaťaženie. Čo sa stane, keď sa možno o pár rokov obnovia podmienky plánu stability (ktorý stanovuje hranice deficitu na 3 % a že pomer dlhu k HDP nesmie presiahnuť 60 %)? Opäť dôjde k úsporným opatreniam, zníženiu verejných výdavkov, zníženiu sociálnych dávok, poklesu miezd.
Nebezpečenstvo prehĺbenia krízy
Historické skúsenosti ukazujú jasné príklady negatívnych vplyvov na blahobyt vyplývajúcich z dlhovej krízy, ako napríklad stratené desaťročie Latinskej Ameriky v 80-tych rokoch alebo prispôsobenie sa finančnej kríze v juhovýchodnej Ázii na konci 90-tych rokov minulého storočia. Historicky sa ukázalo, že najrýchlejším spôsobom, ako uvoľniť verejné zdroje, je reštrukturalizácia alebo zrušenie verejného dlhu. Dokazujú to prípady ako Mexiko 1919, Nemecko 1953, Ekvádor 2008 alebo Island 2009, ktoré buď štandardne, reštrukturalizáciou alebo výmenou verejného dlhu našli riešenie. Riešenie, ktoré odvrátilo nebezpečenstvo ďalšieho prehlbovania krízy. Aj keď sa opakovane poukazovalo na nevyhnutné uplatňovanie moratórií na splácanie dlhov rozvíjajúcich sa a rozvojových krajín, táto realita sa čoraz viac presadzuje aj v bohatých krajinách. Už boli posúdené ekonomické dopady pozastavenia splácania dlhu v krajinách južnej Európy, či prípadné opustenie eura. Dnes, v časoch pandémie Covid-19, opäť nachádzame argumenty, ktoré by právne odôvodňovali jednostranné pozastavenie splátok dlhu.
Odkiaľ pochádza tento dlh?
Návrh je to legitímny. Aj preto, lebo veľkú časť dlhu je možné považovať za nelegitímnu. Po prvé, pretože obrovské množstvo dlhu v eurozóne (ktoré už presahuje 100 % HDP únie) sa datuje od záchranných programov (z verejných peňazí) (súkromných) bánk, ktoré nás v dôsledku svojich zlých postupov doviedli do finančnej krízy, ktorej náklady sme museli z veľkej časti zaplatiť všetci. A po druhé, pretože takmer polovicu nárastu dlhu za posledné desaťročie tvoria úroky. Úroky platené vládami (z verejných peňazí) súkromným bankám, ktoré kúpili cenné papiere za prostriedky, ktoré dostávajú od samotnej ECB, za prakticky nulové náklady. Toto je veľký bankový obchod s verejným dlhom.
Pokiaľ ide o zákonnosť, hoci je pravda, že Zmluva o Európskej únii výslovne zakazuje ECB financovať vlády, nikde sa výslovne nehovorí o tom, že reštrukturalizácia dlhu nie je možná. Rovnako tak sa neberie do úvahy to, že ECB už financuje štáty, iným spôsobom, a to nákupom štátnych dlhových cenných papierov krajín na sekundárnych trhoch.
Na druhej strane je návrh udržateľný. Inflačné obavy zo speňaženia dlhu, čo by mohlo znamenať jeho zrušenie, sa zdajú byť relatívne neopodstatnené. Keď ECB zrušila povinnosť udržiavať hranice verejného deficitu na úrovni 3 % HDP, ukázalo sa, že inflácia zostala nízka. Faktom je, že podmienky súčasnej kontrakcie len ťažko povedú k inflačným tlakom, bez ohľadu na to, koľko opatrení na uvoľnenie menovej politiky sa prijme. Ďalej, ak vezmeme do úvahy, že hlavnými držiteľmi verejného dlhu sú centrálne banky a ECB, odpustenie dlhu by nespôsobilo veľké škody investorom, ktorí sú v skutočnosti súkromnými bankami financovanými ECB.
Fiškálna únia v nedohľadne
Je jasné, že neexistuje politická vôľa na zrušenie dlhu, pretože neexistuje vôľa budovať fiškálne zjednotenú Európu pomocou jedinej verejnej pokladnice. Obrovská neochota krajín, ako je Nemecko, spolu s ďalšími severskými krajinami, sa už ukázala aj v otázke zdieľania dlhu, a to aj napriek niektorým nesmelým výnimkám, ako je schválenie záchranného plánu. Je potrebné spomenúť, že 750 000 miliónov eur pre plán obnovy, predstavuje 5 % európskeho HDP. Odhaduje sa, že straty v dôsledku pandémie, dosiahnu 15 % HDP. Problém však nie je len v tom, že dostupné zdroje ani zďaleka nezodpovedajú potrebám, ale aj v prerozdeľovaní, kam tieto zdroje budú smerovať. Zdá sa, že nie je vôľa budovať ekologicky a sociálne udržateľnejšiu Európu bez toho, aby záchranný plán naďalej nepodporoval neoliberálny produktivistický model. Hlavnými príjemcami budú veľké spoločnosti v tradičných odvetviach. Na druhej strane bude tento plán vyžadovať splnenie podmienok Európskej komisie zo strany krajín, hlavne pokiaľ ide o škrty vo fiškálnych výdavkoch, ktoré priamo ovplyvnia blahobyt obyvateľstva.
Autorkou je Gemma Cairó i Céspedes, ekonómka so špecializáciou na medzinárodnú ekonómiu a rozvoj, Barcelonská univerzita.
